Slovenská filmová tvorba sa dá definovať stratou troch orgánov: Hlavy, päty a žalúdka.
Naozaj už „nemám žalúdok“ na jedinú filmovú zápletku, kde je zlý mafián, rozvedená žena a komická figúrka hovoriaca s maďarským prízvukom a či sa jedná o komédiu alebo tragédiu rozoznám iba podľa toho, či hudobný podmaz na jedno brdo robí Desmod alebo Kirchner alebo vice versa.
Chápem, že žalúdok tvorcu je betónový, veď k lopate nechce, ale žalúdky konzumentov???
Hlava, ktorá vymyslí námet, napíše scenár s jasným storyline, pozbiera reálie a spracuje ich, vytvorí postavy, o ktorých sa ich predstaviteľ nevyjadruje medzi „vlastnými“ vulgárne a „na verejnosti“ výrazmi typu „z niečoho musím žiť“.
Hlava, ktorá rozplánuje príbeh, dodá originálnu zápletku a koniec, kedy je divákom ľúto, že idú titulky.
Takže hlavy nikde.No a čo nemáva hlavu, nemá ani pätu. A tak často ani netušíme, že u nás „fíha“ nejaký film vznikol, lebo v multiplexoch vidíme len slabomyselné kreslenky a americké blockbustery. Nemáme totiž ani v päte predviesť divákom, že máme čo /mali by sme čo/ ukázať.
Preto pre zánik hlavy, päty a žalúdka filmu sa bežný divák dostane k dobrému slovenskému filmu ťažšie ako za socíku k zakázanej literatúre. Tá totiž aspoň existovala.
Film roka 2009 Ako sa varia dejiny je u mňa filmom desaťročia.
Má všetko, čo má mať. Scénarista a režisér Peter Kerekes dokázal urobiť dokument s poetikou hraného filmu. Na osudoch kuchárov rôznych svetových armád ukázať, čo je vojna, to je nápad, ktorý sa označuje veľkým N. Ale…ten nápad dotiahnuť do dokonalosti, nájsť veteránov vojen 20teho storočia, nechať ich uvariť „svoj“ recept, hoci nedotiahnutý pred tými x rokmi práve pre tú nezmyselnú aktivitu zvanú vojna.
Presvedčiť ich, aby zahrali svoj neherecký part a režijne to dotiahnuť tak, že po každej „štipke soli“ na záver receptu diváka strasú zimomriavky.
Babuška, ktorá ukladá porciu blinov na hrob padlého letca, samozrejme aj pohárom vodky je rovnako presvedčivá ako iná babuška, čo nakladá na kyslo hríby z Milovíc z roku 1968. V očiach veterána alžírskej vojny nad kohútom na víne vidieť tú istú smrť ako kuchára z ponorky, ktorý po kolená vo vode vypráža neexistujúcej posádke posledné šnicle.
Treba vidieť. Pomaly, recept po recepte, vojnu po vojne, osud po osude. Film, ktorý si treba prežiť.
Prvý slovenský film po x rokoch, ktorý má hlavu, pätu, žalúdok aj srdce.
Až sa mi nechcelo veriť, že národ „Panelákov, Vyhulených a hľadačov farmárskych manželiek“ má ešte takýchto scenáristov a režisérov.
Škoda, že len „štipku“ ako tej soli, čo dávajú ruskí vojaci do guláša z celej kravy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments