Nebolo by dobré, keby som pri spomínaní na časy minulé zabudol na dosť podstatnú kapitolku môjho života. A preto dnes to bude práve o tom, že okrem fyzických útrap bola trápeniu často vystavovaná aj moja dospievajúca duša. Trýzeň jej spôsobovalo už samotné hľadanie samého seba, ale aj túžba porozumieť svetu a nájsť spolupatričnosť s inými podobne trpiacimi (áno milý čitateľ, toto je puberta v najčistejšej forme). Kým dnešnej mládeži na naplnenie týchto túžob často stačí facebook, pokec a wikipedia, ja a moji rovesníci sme sa zamotávali do pavučín existencialistickej filozofie, dlho zakazovanej literatúry a lesklých stránok nemeckého BRAVA. Musíte uznať, takéto tápanie a hľadanie bolo pekelne komplikované. Odpovede na otázky o svete a priľahlom vesmíre neboli často dosť zrozumiteľné, a tým duše trpeli ešte viac. Samozrejme mám kompetenciu hovoriť hlavne o sebe a teda potvrdzujem, že človek mal z toho všetkého pekne veľký a hustý guláš.
Východiskom z tohto blúdenia a balzamom na dušu bola hlavne hudba. No tak ako platí, že nie každý liek zaberie, ani konkrétna hudba neulahodí každému. Na niekoho zaberá symfónia, na niekoho death metal, a pre niekoho môžu byť kontraindikácie takého hip-hopu dokonca smrteľné. A tak som sa aj pri hľadaní vhodného hudobného medikamentu zmietal medzi mantinelmi od heavy metalu, cez punk, aby som konečne ako novoromantik zakotvil v prístave s čiernou vlajkou, so zlatými iniciálkami DM. Začalo sa tak moje celkom dlhé čierne obdobie, ktorého hymnou sa stala Black Celebration a uniformou čierne handry, pričom pod handrami myslím naozaj všetko od ponožiek vyššie.
A tu opäť vznikol ďalší problém. Textilu v čiernej farbe akosi nebolo a ak aj bolo, nebolo ho dosť, prípadne čierna farba nebola dostatočne čierna, aj keď ženy za pultom tvrdili niečo iné. Týmto premostením prechádzam od problémov študentskej duše k otázke čisto materiálnej, s miernou nostalgickou kritikou čias minulých, so zaostrením na socialistický a ranokapitalistický trh. V smrteľnom štádiu socializmu a aj v postsocialistickom období obchodný trh neponúkal pre Depešákov skoro nič. Mohli ste si kúpiť LP skupiny Bananarama, biele froté ponožky, mokasíny á la Michael Jacskon alebo čínske tričká s potlačou Sandokana, no to, čo by uspokojilo Depešáka, sa na pultoch obchodov jednoducho nenachádzalo. Stať sa teda skutočným Depešákom, vynikajúcim okrem iného aj depešáckým výzorom, stálo naozaj mnoho úsilia a fanúšik musel disponovať aj veľkou dávkou kreativity, pretože vtedy skutočne neplatilo, že imidž je nanič.
Počas budovania imidžu Depešáka si mohla duša nachvíľu oddýchnuť, pretože do hry vstupovali zmysly a to hlavne zrak, hmat a v poradí siedmy zmysel, vkus. A potom stačilo len hľadať, hľadať, hľadať! Čo nebolo na pultoch obchodov s textilom a hudbou, bolo nutné nájsť v zatuchnutých šatníkoch otcov (niekedy aj starých otcov, ktorí mohli mať lepší vkus ako otcovia) a na blších trhoch u postsocialistických susedov. Tak som sa aj vydal na výpravu za starými zvrškami. Vhod prišlo všetko, čo len trocha pripomínalo oblečenie idolov z nejakého plagátu. Postupne sa takto zrecyklovali naftalínom presiaknuté saká a kabáty. Hodili sa aj pôvodne sviatočné košele a nohavice určené len do kostola a na pohreby. Čo sa dalo prefarbiť sa prefarbilo (samozrejme na čierno), čo sa dalo upraviť sa upravilo (samozrejme vtedy ešte zužovalo), a čo sa nepáčilo, to sa rozdalo podobným zúfalcom z depešáckej subkultúry. Postupne som dokonca z domu starých rodičov odnosil všetky dedkove topánky, ktoré si s ročnou pravidelnosťou kupoval do budúcej rakvy. Mal v zásobe niekoľko čiernych, skutočne vkusných párov. Je možné, že ich konfiškáciou som mu predĺžil život až do úctyhodného veku. Kým sa telo obliekalo, duša stále relaxovala, masíroval ju kovový industriálny sound a Davidov oceľový hlas spieval:
Let me see you
stripped down to the bone
let me see you
stripped down to the bone
Bolo to naozaj krásne obdobie hraného romantizmu, mierneho nihilizmu, pozérstva a zároveň nahnevanosti na systém, spoločnosť, svet a samozrejme aj na generáciu našich otcov, ktorí z toho, čo sme uznávali, nechápali ničomu. Teda opäť môžem hovoriť hlavne o tom mojom, ktorý videl v chalanoch z Basildonu len štyroch chuligánov odetých v kožených bundách. Často som mu musel pripomínať, že sú to deti britských robotníkov a teda majú ten najlepší pôvod a jasné protikapitalistické názory. Možno ho tento mnou objasnený fakt primäl k tomu, že sa jedného dňa priamo pričinil o vylepšenie môjho depešáckeho šatníka. Na základe jeho iniciatívy som sa dopracoval k prvému tričku s motívom Depeche Mode. Potlač zobrazovala v siluetách vtedy ešte štyroch členov Depeche Mode, a práve otec presvedčil mamu (držiteľku rodinnej peňaženky), aby pustila perie (teda forinty) a vyjednala najnižšiu cenu u maďarského trhovníka. Po tomto záchvate náklonnosti, vyplývajúcej pravdepodobne z už spomínanej spolupatričnosti k britskej robotníckej mládeži, sa však otec neskôr nepochopiteľne vrátil k antagonistickému, protidepešáckemu odboju.
A tak raz nechápal čierne oblečenie, pričom miera nechápania sa zvyšovala s nástupom letných horúčav. Potom to bolo zase čudovanie sa nad účesom, ktorý najskôr imitoval hlavu Davida Gahana, aby sa po niekoľkých mesiacoch mohol zmeniť na šticu á la Martin Lee Gore. V sparných letách krútil hlavou nad mojou ťažkou vysokou obuvou a pritom poukazoval na fakt, že všetci „normálni“ sa predsa špacírujú vo vietnamských žabkách. Po vôli mu nebola ani výzdoba mojej detskej izby, karhal ma za plagátmi polepené steny a ja som mu vychádzal v ústrety aspoň tým, že na lepenie posterov som používal použité žuvačky.
Apropo plagáty. Tie som vymieňal za obrázky Hviezdoslava. Jeden obrázok slovenského básnika za jednu A-štvorku plagátu nahnevaných a zároveň romanticky hľadiacich Depešákov. Obklopený idolmi, sledujúcich ma z lesklých stránok pôvodne nemeckých časopisov, som sníval o mojej prítomnosti na ich živom koncerte a v slúchadlách znelo:
In your room
where time stands still
or moves at your will
will you let the morning
come soon
or will you leave me lying here
in your favourite darkness
your favourite half – light
your favourite consciousness
your favourite slave …
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments