Bola to láska na prvý pohľad. Stalo sa to pred štyrmi rokmi, na Valentína, keď si na mňa pozrel pohľadom tvojich tmavých očí plných nevypovedaných otázok v očakávaní odpovedí, ktoré som vtedy ešte nemala. Ešte som si to nechcela priznať. Bála som sa byť tak prevalcovaná jedným citom, jedným človekom… ale už som Ťa milovala. Vedela som to s istotou ženy, ktorá sa pozerala už do mnohých očí.
Stretla som muža svojho života.
Áno, Teba.
Odvtedy Ťa stretávam každé ráno, keď sa pri mne zobúdzaš. A niekedy aj v noci… keď so zatvorenými očami ticho počúvam, ako v spánku pokojne dýchaš. Teplo Tvojho tela je pre mňa prístavom, kde nehrozia búrky. Len tiché vlny, pomaly hojdajúce a uspávajúce moje rozlietané myšlienky v rytme Tvojho dychu.
Si moja voda, čo ma drží nad vodou.
Jemne Ťa pohladím po líci a odhrniem pramienok spotených vlasov z čela. Niekedy sa pritom usmeješ zo sna. Len tak, ľahučko… ako keď teplý májový vánok pohladká zmysly vôňou kvitnúceho orgovánu. Nežným dotykom pier Ťa pobozkám na líce a Ty ma v spánku, s vlastníckym gestom plným samozrejmosti, objímeš okolo krku.
A ja cítim ten neopísateľný pocit malého ľudského šťastia… žiadnu eufóriu, žiadny valentínsky gýč s blikajúcimi srdiečkami a pohľadnicou spievajúcou otrepanú melódiu. Len také obyčajné, malé, ľudské šťastie… čo je len naše. Čo si môžeme pred svetom schovať do dlane. Ako ten kúsok ľadu, ktorý sme minule spolu sledovali a obdivovali, keď sa v topiacich kryštálikoch na Tvojej dlani zrazu rozžiarilo tisíc malých sĺnk.
Je to nádherný pocit, mať pri sebe niekoho ako Ty. Niekoho, koho milujem a kto miluje mňa… bezvýhradne… nezištne… bez zbytočných otázok a vyhýbavých odpovedí. Bez podmienok. Bez všetkých tých „áno, ale“. Bez banalít a lacných fráz.
A ja viem, že je to navždy.
Pretože už nikdy nebudeš tak ďaleko, aby si nebol celkom blízko.
Muž môjho života.
Áno, Ty.
Môj syn.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments