Počas dejín myslenia sa človek pýta na svoju vlastnú podstatu. Samozrejme, kto iný by sa mal pýtať, ak nie človek? Veď schopnosť pochybovať o sebe prislúcha iba človeku. Prečo však tento pán tvorstva, tak často o sebe pochybuje? Je to výsledok sebapoznania? Alebo sa k pochybovaniu o sebe, človek uchyľuje iba pri kontakte so zlom, ktoré ho obklopuje, a ktorého je často sám príčinou?
”Človek vie o sebe ako o bytosti, ktorá sa sebareflektuje, ale jeho vsadenie do temnoty hmotného bytia mu prekáža v plnom sebapochopení.”(1)
Sebareflexia človeka sa už v jeho starovekej minulosti premietala do mytologických a náboženských predstáv. Človek sa snažil pochopiť sám seba prostredníctvom transcendentálneho vzťahu k nekonečnému bytiu, konkrétnejšie vyjadrené ”z náboženského vzťahu k absolútnemu a personálnemu božskému základu bytia.”(1) Vychádzajúc z tejto tézy, človek definuje svoj vzťah k transcendentnu ako vzťah zla (alebo menšieho dobra) a ”Najvyššieho Dobra”.
Prečo sa však človek degradoval na niečo, čo nie je až také dobré? Je možné sa domnievať, že človek ako tvorca svojho prostredia si uvedomoval, že nie všetko jeho konanie je bezchybné. Uvedomoval si svoju bezmocnosť a smrteľnosť, a práve tieto znaky svojej podstaty považoval za nedokonalé. Z tohto potom vyvodzoval, že to, čo je nedokonalé, nie je ani dobré. Pravdepodobne preto človek hľadal dokonalosť v Bohu (v bohoch). Do božstiev sa tak premietali ľudské nesplnené túžby, predstavy o dokonalosti a dobre. Vo všetkých teistických náboženstvách, či už v polyteistických alebo monoteistických, tak božstvo predstavuje najvyššiu hodnotu, najvyššie dobro.
Vráťme sa teda v čase a nazrime na ľudskú podstatu optikou náboženských systémov.
Staroveký človek a odpovede na jeho podstatu
Staroveký človek hľadal odpoveď na otázku svojej podstaty v náboženských ideách. Ľudská prirodzenosť sa vyvodzovala z matérie, z ktorej bol človek stvorený. Práve matéria bola nositeľkou tej horšej alebo zlej zložky človeka. Historik náboženstiev Mircea Eliade poukázal na ten fakt, že v mnohých náboženských predstavách národov celého sveta bol človek stvorený z nejakej prvotnej hmoty (hlina, blato, drevo, kosť) a oživil ho dych stvoriteľa. Podobné mýty sú doložené v Mezopotámii, Egypte, Starovekom Grécku, od Blízkeho východu až po ”primitívne národy”. Tým, že stvoriteľ stvoril človeka svojou tvorivou silou a oživil ho vlastným dychom, človek znáša údel stvoriteľa, svojou podobou a svojim životom je nositeľom dobra, ale zároveň, keďže jeho telo patrí hmote, má v sebe aj niečo zlé.(2)
Kozmogonická sumerská poéma známa pod menom Enúma eliš tiež predstavuje pesimistickú antropológiu, pretože ľudia sú stvorení z démonickej hmoty. Toto dielo je dôkazom o ďaľšom stvorení človeka tak, ako si ho predstavoval staroveký človek. Tento sumerský náboženský text opisuje stvorenie vesmíru a človeka z démonickej hmoty a to tak, že boh Marduk zabije bohyňu Tiámat, ktorá má démonické vlastnosti, pretože plodí netvorov. Z jej tela vytvorí kozmos, a preto má vesmír dvojakú podstatu. Svet sa skladá z démonickej hmoty a božskej formy, pretože tá je Mardukovým dielom, výtvorom najvyššieho božstva.
Človek je stvorený podobne a to tak, že strašnému vodcovi démonov Kinguovi boli preťaté žily a z jeho krvi bolo stvorené ľudstvo. Opäť sa aj na človeka vzťahuje rovnaká teória ako na podstatu kozmu, pretože človek je tiež stvorený z démonickej matérie, ale tvar mu dal boh. Človek je teda v konečnom dôsledku produktom splynutia démonickej prvotnosti na jednej strane a stvoriteľstva, prítomnosti a múdrosti boha na strane druhej.(2)
Aj náboženstvá turecko – mongolských a ugrofínskych kočovníkov podávajú dualistický výklad stvorenia človeka. Jediným riešením na ospravedlnenie zla vo svete a v človeku bolo zavedenie dualistického chápania sveta, ktoré sa dotýka aj božstva. Boh stvoriteľ mal pomocníka, ktorý sa mu však vzoprel a stal sa jeho protivníkom. Základným motívom mýtu o stvorení je to, že boh vytvorí človeka, vdýchne mu dušu, no počas jeho neprítomnosti zasiahne do veľdiela aj jeho nepriateľ zlý boh, ktorý pošpiní telá ľudí svojim sekrétom.(3) Tak sa do podstaty človeka zamiešalo aj zlo a človek je teda nositeľom dobra aj zla.
Postupné vyhrocovanie dualizmu duch – hmota, dobro – zlo vyústilo do iránskeho náboženského dualizmu, ktorého hlásateľom bol Zarathuštra. Najvyšším bohom je dobrý boh neba Ahura Mazda, Pán múdrosti a spravodlivý panovník nad svetom. Proti nemu stojí vládca zla, temnoty Ahra (Angra) Mainju. Obaja najvyšší duchovia existovali nezávisle na sebe pred počiatkom sveta a oni potom stanovili, ako sa bude svet vyvíjať. Mravný, dobrý človek má stáť na strane dobra a spravodlivosti, teda na strane Ahura Mazdu. Podstata mazdaizmu spočíva teda v tzv. imitatio dei (napodobňovanie boha), pretože človek si zvolí za svojho boha Ahura Mazdu, nasledovaním boha, volí dobro. Človek má tak možnosť slobodnej voľby, voľby medzi dobrom a zlom, aj keď sa od neho očakáva, že bude imitovať konanie Ahura Mazdu. Odmenou pre človeka konajúceho dobro bude nebeské blaho a vstupenka do raja (dom spevu), naopak hriešnici sa dostanú do pekla (dom klamstva).(4)
Staroveký človek však často nemá potrebu meniť svoju podstatu (výnimku tvorí mazdaizmus, judaizmus a neskôr aj kresťanstvo), pretože je zmierený so svojou podstatou, so svojim postavením a osudom. Veriaci sú spútaní fatalizmom,veriac, že všetko je v rukách bohov alebo boha a z tohto dôvodu je bezpredmetné a zbytočné meniť svoj osud a nadarmo mrhať úsilím a silami.
Religionista Mircea Eliade konštatuje, že antický fatalizmus viedol človeka k záverom, že dobré skutky nikdy nebudú odmenené a zlé nie sú nikdy potrestané, až na pár výnimiek. Človek vie, že o jeho živote už pred jeho narodením rozhodol osud (Moira) a osud mu určil aj dĺžku života.(5)
Helenisticko – orientálne náboženské systémy majú aj ďalší spoločný rys a to predstavu, že historický okamih súčasníkov predstavuje k predchádzajúcemu historickému obdobiu hlboký úpadok. Z tohto dôvodu sa ľudia žijúci v prítomnosti považujú za horších, ako ich predkovia a neustále si pripomínajú, že kedysi dávno existoval ideálny vek (zlatý vek).
Podľa gréckeho starovekého historika Hésioda jestvovalo päť ľudských pokolení: zlaté, strieborné, bronzové, pokolenie héroov a železné pokolenie. Prvé zlaté pokolenie žilo v blízkosti bohov, žili bez starostí, nepoznali choroby ani smrť, pretože ich koniec prichádzal ako spánok. Postupne však ľudia hrešili a zabíjali sa medzi sebou a po každom úpadku jednotlivých pokolení bolo toto zničené a následne stvorené nové, ale už nie také bezstarostné a dobré. (5)
Mircea Eliade vo svojom diele ”Mýtus o večnom návrate” hovorí, že tento pocit o úpadku nie je celkom negatívny jav, pretože presvedčenie o úpadku je znakom regenerácie. Preto staroveké kultúry verili v cykličnosť času a v určitých obdobiach sa snažili o akúsi regeneráciu sveta a človeka.(6)
Staroveký človek videl svoju záchranu v tomto cyklickom procese a preto ľudia praktizovali rituály, ktoré určitým spôsobom simulovali a imitovali proces stvorenia (kozmogónie), pretože iba obdobie bezprostredne po stvorení sveta a ľudí bolo ideálne, a preto bolo nutné sa aspoň takýmto spôsobom dostať späť. Cykličnosťou bola poznačená aj mytológia, v ktorej sa čoraz častejšie začali obajovať božstvá, ktoré zomierali, aby sa mohli znova narodiť.
No staroveký človek sa touto jednotvárnosťou unavil a zatúžil po Bohu, ktorý by zomrel iba raz a tak realizoval skutočnú transcendenciu.(7) Vrcholom týchto túžob bola satisfakčná smrť Božieho syna, Ježiša Krista.
V ďalšom pokračovaní sa zameriame na človeka žijúceho v židovskom kultúrno-etickom okruhu.
Použitá literatúra:
Coreth, E.: Co je člověk? Zvon, Praha 1996, s.19
Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Agora, Bratislava 1995
Eliade,M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí III. Agora, Bratislava 1997
Klíma, O.: Zarathuštra. Orbis, Praha 1964
Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Agora, Bratislava 1995
Eliade, M.: Mýtus o věčném návratu. Oikoymenh, Praha 1993
Lacroix, J.: Smysl člověka. Vyšehrad, Praha 1970
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.