Že je Mont-Saint-Michel druhé najnavštevovanejšie pútne miesto po Santiago de Compostela a je to v podstate taký malý (pol)ostrov v Normandii zapísaný v UNESCU, si aj vygooglite. Tvári sa ako skutočne malý priestor pre dychtivých turistov s foťákmi na krkoch, ale pozorné oko si všimne aj iné zaujímavosti ako donebavztyčný kláštor.
Priznám sa, že o Mont-Saint-Michel som ešte takto pred rokom veľa nevedela, jedine ak to, čo sa dočítate na wikipédii (smutné, viem). Takže som nemala prakticky žiadne veľké očakávania od toho, čo ma malo čakať.
Na miesto činu som vycestovala v rámci pobytu v Paríži, odkiaľ trvala cesta zhruba štyri hodiny. Prvé tri hodiny som venovala pozornosť knihe a pri tej poslednej mi už začínalo byť nepohodlne tak som sa pozrela von oknom. Mozaika domov v nefalšovanom vidieckom štýle a ľudia okopávajúci polia, polievajúci vinice a kŕmiaci kone, akoby kúsok za ich dedinami nestál žiaden Mont-Saint-Michel. Chvíľu na to sme zaparkovali na veľkom parkovisku a ovalili ma pocity paralelné s latinským príslovím ,,veni, vidi, vici.„
Kam sa dalo voľným okom dovidieť, tam odokryté morské dno (bolo po odlive), množstvo miniatúrnych ostrovčekov a za chrbtom akoby do skaly vytesaný benediktínsky kláštor špirálovito obtočený gotickými budovami.
Kamennou bránou sme vošli do areálu, ktorý pozostával z obchodov, kaviarní, cukrární, terás a troch turistov na jeden meter štvorcový. S vyplazeným jazykom som sa vyškriabala na nádvorie kláštora, ktorý okrem príbytku pre mníchov slúžil počas Veľkej Francúzskej revolúcie ako ,,príbytok“ pre politických väzňov. Kláštor na mňa pôsobil tak autenticky, až som mala pocit, že mi v ušiach zvonia zvuky mníšskych spevov. Bol strašidelný, ale gotická architektúra sa tam vraj mieša s romantickou, tak si viem predstaviť, že sa tam kedysi odohral ľúbostný príbeh, ktorý skončil tragicky pre jedného zo zaľúbencov, umiestením v žalári, ktorý pokrýval prízemie alebo skokom z útesu, aby som tomu zanechala istú dávku strašidelnosti.
Ku kláštoru patria záhrady, kam sa usadíte, absolvujete piknik a máte panoramatický výhľad na okolie. Pozorujete putujúcich, peších alebo s jedným koňom pod kapotou, ktorí v skorých ranných hodinách vyrážajú naprieč pohyblivým pieskom k jednotlivým vztyčným bodom ich púte. Alebo len tak sedíte a vychutnávate tú magickú atmosféru, ktorou celé miesto srší.
Cestou späť máte šancu poobzerať sa po obchodoch, ktoré ste prehliadli počas strastí a turistov plného výstupu a zadovážiť domov fľašu tradičného calvadosu alebo ak ešte nie ste ,,in“ a nevlastníte námornícke tričko, tu ho dostanete a dokonca v originálnej podobe, farbe a strihu ako jeden z ďalších miestnych tradičných produktov.
Pre tých, ktorí nepreferujú návštevy obchodov s tradičnými suvenírmi, odporúčam usadiť sa na jednej z terás, dať si calvados priamo tam a vychutnávať poobedňajšiu siestu. Okolo piatej hodiny poobednej zvyknú naspäť prúdiť davy rybárov a turistov od hlavy po päty zablatených, ale za to spokojných, opálených a so zážitkom na celý život. Vidieť rybára nie je žiadna veda, ale ak si vezmete, že Mont-Saint-Michel má necelých 50 obyvateľov, je to prakticky úkaz vidieť domáceho.
Odvážlivci, rozlúčku s Mont-Saint-Michel absolvujte zbieraním mušlí, ale piesky sú zradné a ak nemáte so sebou nič na prezlečenie, radšej sa len škodoradostne dívajte na imidžové turistky v bielom, ktoré ako domino rad za radom jedna po druhej padajú; ja som bola svedkom dvoch takých pádov.
Za Mont-Saint-Michel ručím, to miesto si vás získa a pri ďalšej návšteve si, tak ako ja, naplánujte púť na koňoch, všetku tú krásu umocní práve pohľad z konského chrbta.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments