Terapia homosexuality – nádej či tyrania?

Dnešný príspevok bude na menšinovú tému, presnejšie na sexuálne menšinovú tému. Tých, ktorí máte pocit, že na nich už pomaly vypadne diskriminovaný homosexuál aj z chladničky, prosím, príspevok nečítajte. Tých ostatných poprosím o trochu trpezlivosti. O tejto téme sa mi nepíše ľahko, keďže sa týka liečby homosexuality.

Keď som v osemdesiatych rokoch minulého storočia averznú liečbu homosexuality absolvoval, dlho som sa z nej spamätával. Veľa som v posledných viac ako dvoch desaťročiach pochopil, precítil a získal som istý vnútorný potenciál. Aspoň som si to myslel…

O svojich zážitkoch z priebehu samotnej liečby a kam ma liečba zaviedla som zhruba pred piatimi rokmi napísal niekoľko článkov na blogu SME. Bolo to písanie tak trochu neumelé, plne v súlade s mojimi vtedajšími vyjadrovacími prostriedkami, ale pomerne verne opísalo moju niekdajšiu mizériu. Dúfal som, že týmto pre seba očistným spôsobom som tému liečby homosexuality zavŕšil a už sa k nej budem vracať len posúvaním linkov na moje články diskutérom, ktorí sa nechcú zbaviť dojmu, že homosexualita je len akési nezriadené huncútstvo a že každý sa môže slobodne rozhodnúť nebyť homosexuálom. Aj hľa, čím ďalej tým viac zisťujem, že to nestačí. Môj dojem, že v roku 2011 už predsa nemôže nik vážne chcieť, aby sa homosexuál liečil, súvisel pravdepodobne s mojou naivitou. Počas košatých diskusií k ‚teplým‘ problematikám mi síce viacerí tiež diskutéri väčšinou úplne mimo tém, ktoré sa týkali spravidla diskriminácie homosexuálov, registrovaného partnerstva a adopcií gayov posúvali linky na mne notoricky známe ‚ex gay‘ hnutia, či priamo na rôzne zahraničné kresťanské združenia a fundovaných kresťanských autorov, ktorí ostošesť liečia homosexualitu. Nebral som ich však tak vážne, mal som skôr ničím nepodložený dojem, že sa jedná skôr o akési dozvuky z čias, keď boli tieto pokusy myslené vážne. Ostatne stačí si vygoogliť okrem ‚ex gay‘ hnutia aj ‚ex ex gay‘ hnutie, kde samotní terapeuti a liečitelia homosexuality priznávajú svoje pochybenie. Stačí si niečo prečítať o nezmyselnosti liečby homosexuality od renomovaných nekresťanských vedeckých zdrojov, alebo vám môžem porozprávať svoj zážitok z obdobia zhruba polovice 90.rokov.

Mal som vtedy možnosť sledovať televíznu reláciu na tému slobody lásky. Hosť programu bol pán profesor, ktorý na mne v 80.rokoch averznú terapiu prevádzal. Nedalo mi, zavolal som do televízie a položil som otázku, ako sa díva na homosexualitu, ako slobodu lásky. Pán profesor sa síce na chvíľu zarazil, ale už vtedy jednoznačne odpovedal, že ešte nedávno na homosexualitu nahliadali inak, verili v jej liečiteľnosť, ako sa lieči chorobný stav závislosti, ale v súčasnosti sa tieto názory už zmenili a aj on považuje homosexualitu za adekvátnu variantu slobody lásky a slobodného života, rešpektujúc vlastnú prirodzenosť. Nepamätám presnú formuláciu po tých rokoch, toto je len význam jeho slov. Pána profesora nebudem menovať, bol uznávaným slovenským odborníkom psychiatrom sexuológom svojej doby. Nemenoval som ho za jeho života a neurobím to ani po jeho smrti. Nechovám k nemu žiadny negatívny pocit, do liečby som išiel dobrovoľne a on sa mi snažil vtedy pomôcť v rámci vtedajšieho povedomia o probléme. Preto mi snáď ani on nemal za zlú túto moju drobnú provokáciu, ktorou som si ostatne len overil, že sa jednalo o inteligentného noblesného človeka, ktorý dokáže priznať chybu a je schopný istej sebareflexie.

Dnes je však situácia opäť iná. Čín ďalej, tým častejšie k nám na Slovensko prenikajú kresťanské snahy, ktoré ja síce považujem za hrubú manipuláciu s ľudskou prirodzenosťou a bezcitnosť, môj názor je však významne ovplyvnený prežitými skutočnosťami, navyše sám nie som veriaci v kresťanskom chápaní viery, môj postoj preto nemusí byť objektívny. Z času na čas sa aj na nete ozvú samozvaní sociálno – psychologickí pracovníci, odborníci takpovediac na všetko, ktorí sa nerozpakujú dávať dobré rady ohľadom terapie homosexuality, ako by to bolo rozdávanie dobrých rád ohľadom redukčnej diéty…

Bola zriadená linka, ktorá poskytuje informácie takpovediac z prvej ruky pre homosexuálne cítiacich ľudí, ktorí túžia po duchovnej i odbornej pomoci, spolupracujúca so združením Rieky.

Tieto snahy oni nazývajú nádejou pre homosexuálne cítiacich ľudí. Ich predstava terapie homosexuality sa tvári inak, ako moja averzívna. Jej podstatou bolo vyvolať reflex odporu voči môjmu zameraniu navodením nepríjemných pocitov v súvislosti s homoerotickými predstavami. Veľmi podobne liečili alkoholikov, ostatne všetko sa odohrávalo na rovnakom oddelení, navyše i medikamentózna zložka bola podobná. Bola tam snaha vyvolať odpor voči homosexuálnemu styku ako takému bez ďalšej duševnej nadstavby.

Tá kresťanská liečba zašla ďalej. Len na okraj: Ja nemôžem za to, že nik iný už v podstate homosexualitu nelieči len cirkevní terapeuti či už kresťanskí, alebo nekresťanskí. Takže poprosím veriacich, aby si ušetrili výpady v diskusiách v prospech diskriminácie kresťanov, nami bezcharakternými, keďže kresťanom nejde o nič iné, len o pomoc blížnemu na ceste k spokojnému životu a samozrejme Spaseniu. Viem, že prosím nadarmo, ale uvádzam to čisto zo snahy o poctivosť.

Ako príklad som si vzal do češtiny preloženú útlu knihu TERAPIE HOMOSEXUALITY Rádce pro postižené a poradce, Gerard J.M. van den Aardweg, Ph.D., ktorú vydalo Hnutí pro život ČR pre združenie Exodus. Autorom je holandský kresťanský psychológ.

http://homosexualita.cz/terapie.pdf

Ako vidíte, posunul som aj link na celú tú brožúrku v pdf, takže záujemcovia o terapiu si ju môžu vytlačiť a môj článok ani ďalej nečítať. Ja ostatne viac urobiť nemôžem, len písať o svojich postojoch, snažiť sa ich niečim podoprieť, ale rozhodnutie je na každom…

No a celkový dôvod, ktorému má daná inštruktáž slúžiť je samozrejme pomoc homosexuálnym občanom na ceste k sebapremene, ktorí nemajú možnosť nájsť si vhodného odborného terapeuta. Jeho úlohu môže nahradiť samozrejme duchovný, farár alebo kňaz, lekár, pedagóg, učiteľ či sociálny pracovník. A ak sa vám milí liečiaci sa počas tohto niekoľkoročného procesu stane niečo závažné ako dôsledok vašej snahy o zmenu a ja si viem dobre predstaviť čo, keďže som tým prešiel, bude to samozrejme vaša chyba a dôsledok vašej nezvládnutej neurózy. Veď taký sociálny pracovník či farár za vás predsa zodpovednosť prevziať nemôže.

Úprimne sa vám musím s niečím priznať. Nebol som schopný túto príručku prečítať do konca. Snažil som sa veľmi úporne. Skončilo to vždy tým istým. Silným emocionálnym pohnutím. Doteraz som si myslel, že som si so svojou neurózou poradil veľmi dobre v zmysle zásady, keď už sa neurózy nedá úplne zbaviť, malo by sa s ňou dať rozumne vychádzať a rozumne s ňou žiť. V drvivej väčšine prípadov si moja neuróza a ja dobre rozumieme. Nejako už po tých rokoch viem, ako spracovávať dráždivé impulzy a ako sa s nimi popasovať. Ale pri čítaní tohto materiálu?…

Jednu vec som však naplno pochopil, respektíve precítil. Keď sa kresťania pokúšajú akýmkoľvek spôsobom kritizovať homosexuálne skutky gayov, okamžite to vyvoláva veľmi ostré reakcie gay lobby, ale aj bežných homosexuálov. A často krát sú tie reakcie silne agresívne. Dosť často som tieto reakcie odsudzoval. Veď ja si plne uvedomujem, že mnohí naši ľudia nie sú žiadne kvietka a že si neradi dávajú servítok pred ústa.

Ale 3/4 celej knihy čítať o tom, že homosexualita je vlastne nemorálna neuróza? Vždy znova a znova. Vždy inými a inými slovami. Homosexualita je neuróza a všetkým, čo existuje, všetkým čo sa len ponúkne, všetkým čo sa dá použiť toto tvrdenie autor podopiera. Vskutku majstrovské, dokonalé vo svojej manipulatívnosti a schopnosti prakticky čokoľvek, čím by som pri racionálnej a vecnej diskusii argumentoval okamžite obrátiť proti homosexuálom a označiť ich reakcie proti za ďalší a ďalší dôkaz vlastnej neurózy.

Vyrovnaní homosexuáli, ktorí šťastne žijú v dlhodobých vzťahoch ako napríklad ja sú neurotici. Keď sa napríklad v jednom nemeckom meste spojili rodičia homosexuálnych synov a dcér v boji za rovnoprávnosť homosexuálov, hádajte ako dopadli v hodnotení autora? Neurotici. Rovnako ako ich deti, veď ostatne deti preberajú neurotizujúce postoje od svojich rodičov.

Ostatne akékoľvek sexualita, ktorá nemôže dospieť k cieľu pohlavného spojenia (rozumej vniknutia do vagíny) je neplnohodnotná, je to funkčná porucha a teda logicky sama o sebe neurotizujúca. Len spojenie muž – žena môže byť manželstvom, homosexuálne partnerstvá sú nevyzretými formami vzťahov.

Bobo! Počuješ? Náš vzťah je nevyzretý. Hotovo! A je dôsledkom našej neurózy. Čo tam po tom, že si našu neurózu (rozumej vzťah) veľmi spokojne a šťastne pestujeme dlhé roky, čo tam po tom, že sme si toho preskákali toľko, že by si to kresťanský terapeut len ťažko dokázal predstaviť. Ale veď to je prirodzené, hluchosť k ľudským príbehom je pre mnohých, pre ktorých je výsledok nemenný tak typická…

Ale nevadí, ostatne neurotický citový život, z ktorého vychádzajú homosexuálne túžby a nutkavé ľpenie na prílišnom egocentrizme musia byť odstránené. Veď aj promiskuita je len dôsledkom týchto skutočností a homosexuáli, ktorí umreli na AIDS detto. A ja blbec som si celý čas myslel, že promiskuita vzniká všade tam, kde sa vzťahy nemôžu vyvíjať slobodne, že pôvod promiskuity je v tom, čo nám vštepili výchovou rodičia, že pokiaľ je model rodičovského vzťahu mizerný, len ťažko si môžu deti vytvárať model lepší. Doteraz som tvrdil, že príčina promiskuity homosexuálov tkvie v chybnom sebaprijatí vlastnej homosexuálnej podstaty, ale pán terapeut ma presviedča, že je dôsledkom homosexuality, lebo tá je neurózou. Viete, keď si predstavím koľko skvelej práce by mohli urobiť práve v problematike promiskuity veriaci terapeuti s dokonale zakorenenou zodpovednosťou za toho druhého vo vzťahu so svojou výchovou v duchu morálnych zásad, ktoré nepochybne sú súčasťou kresťanskej náuky, bez ohľadu na to, či by to bol homo, alebo hereto vzťah…Ale nie, zlo predsa treba vyhubiť od koreňa…

‚Pobavilo‘ ma napríklad zdôvodnenie prečo si hneď v úvode knihy musí postihnutý prečítať toľko ‚teoretických‘ údajov. Odpoveď je v tom, že u každého postihnutého, ktorý je vlastne bombardovaný nesprávnymi informáciami v tlači a televízii napríklad o šťastnom živote homosexuálneho páru o názoroch expertov, že homosexualita sa dedí (úprimne tie názory sú skôr, že homosexualita je vrodená, ale to by sa autorovi príliš nehodilo), prípadne je kontaktovaný s niekym, komu sa liečba nepodarila, alebo sa objaví téza o géne homosexuality, prípadne ho môže známy, ktorý žije ako homosexuál svojimi poznámkami odrádzať (tými poznámkami rozumej vlastné skúsenosti, prípadne svoj životný príbeh…), proste každý postihnutý musí mať solídny základ nespochybniteľných teoretických údajov, ktoré mu potom pomôžu posilniť jeho odhodlanie. A tie rozsiahle teoretické údaje? No predsa zas a znova homosexualita je nezlučiteľná s psychickou zrelosťou (neuróza), alebo morálnou čistotou, najlepším hnutím svedomia a zodpovednosti pred Bohom.

Teda absolútne úprimne, toľko do špiku kosti prenikajúcich osobných urážok som v tak relatívne krátkom rozsahu nikdy nečítal. A čokoľvek, čo by som namietal by autor majstrovsky obrátil proti mne. Budem napríklad apelovať na absolútnu bezcitnosť autora pri hodnotení, posudzovaní a paušalizovaní menejcennosti homosexuality. Označí ma za precitlivelého neurotika so sklonmi s sebadramatizovaniu a s potrebou sebaľútosti. Budem sa snažiť argumentovať, že neurotik nie je neurotikom preto, lebo je homosexuál, ale jeho neuróza je dôsledkom neschopnosti spoločnosti (v súčasnosti najmä tej veriacej, nedá mi nepodotknút…) akceptovať jeho spôsob života? Hneď budem označený za niekoho, kto popiera očividné a jednoznačne dokázané. Veď ja predsa chcem, aby bola akceptované moje postihnutie, z ktorého sa predsa môžem liečiť, aby som mohol žiť plnohodnotným životom samozrejme v Bohom posvätenom manželstve s kopcom detí a nie v povrchnom nenormálnom vzťahu…a vlastne ja som ten netolerantný a hlavne totálne neslobodný, lebo nedokážem akceptovať to, čo mi tú slobodu poskytne. Vlastne som to ja, kto nedovolí tomu správnemu a skvelému aby ma oslovilo…to ja som ten s komplexami menejcennosti!

Alebo začnem reagovať na to množstvo urážok agresívne? Rozhodne vzbudím akurát ľútosť nad svojou úbohosťou a svojou nevyzretosťou…

Je úplne zbytočné argumentovať akýmkoľvek spôsobom. Proti výplachu mozgu niet inej obrany, ako ignorácia. Proti systému preskakujúcej gramofónovej platni, teda stáleho opakovania toho istého s cieľom presadiť svoje, je len jediná obrana. Neargumentovať, nepresviedčať! Nemá to žiadny význam, len to oberá o energiu a stále viac posilňuje pocity nevraživosti. Je to totižto presne ako vždy. Keď raz výsledok musí byť nemenný, ostáva manipulovať s premennými. A to mnohí dokážu až diabolsky majstrovsky…

Nikdy mi však nikto nemôže zabrániť označiť podobné terapie za nesmierne nehumánne, bezcitné a neľudské. Celým svojim postojom najprv dôkladne zomlieť homosexuálov v mlyne morálky, urobiť z nich úplnú trosku neschopnú ozajstnej lásky a s povrchným nemorálnym narušeným sexuálnym životom, pripraviť ich o posledný zvyšok ľudskej dôstojnosti a sebaúcty a následne pribehnúť s ratolesťou pomoci a lásky v snahe poskytnúť duchovnú aj odbornú pomoc. A nám ktorí sa búrime, ktorým sa tento postoj hrubo nepáči okamžite dať nálepku netolerantných a diskriminujúcich. A vyhadzovať nám na oči, že to tí nešťastníci sami sa na kresťanských terapeutov obracajú so žiadosťou o pomoc, tak o čo nám vlastne ide? Čo k tomu dodať? Radšej nič. Neviem, či by mi napadol vhodný výraz, ktorý by nebol neskutočne vulgárny…

Veriaci gayovia. Mate to nesmierne ťažké. Ktosi sa kedysi rozhodol, že naše vzťahy sú ohavnosť. Navždy. Nemenne. Bezpodmienečne. Rozhodol sa neodsúdiť násilný skutok ako taký, ale rozhodol sa paušálne odsúdiť skutky všetkých gayov. Tých, čo len obcujú s osobami rovnakého pohlavia dáva do jedného vreca s tými, ktorí si navzájom napĺňajú svoje životy láskou, či sú v štádiu, keď čakajú na toho pravého. A ja nebudem odsudzovať skutky nikoho. Všetci sú totižto naši. Všetci sú my. Tí promiskuitní, verní, ateisti či veriaci. Ja budem posledný, kto by vás chcel za Vašu vieru kritizovať či ju zosmiešňovať a hodnotiť. To prenechám tým, ktorí už všetko vedia, tým, ktorí už všetko objavili a do všetkého vidia. Napríklad autor zmienenej brožúrky považuje vieru a homosexuálny život za nezlúčiteľné. Tvrdí, že je nemysliteľné, aby bol jedinec zbožný a zároveň homosexuálne aktívny. Považuje to za vyumelkovanosť a sebaklam. Ja však tvrdím, že láska k blížnemu je v prvom rade cit. A ten je potrebné cítiť. Žiadnymi peknými slovíčkami nemožno nikoho presvedčiť o svojim cite, pokiaľ ho z nás nie je cítiť. A z autora brožúrky som necítil nič, len nesmiernu povýšenosť. A vy najlepšie viete, ako to býva s povýšenými…

Tí ktorí ste sa rozhodli napriek všetkému, čím vás viera zasahuje žiť svoj život nepopierajúc svoju ‚neurózu‘ (rozumej prirodzenosť) želám veľa šťastia pri hľadaní cesty k Bohu ruka v ruke s milujúcim partnerom. A ja neverím, pokiaľ Boh existuje, že by mal v sebe toľko malichernosti a tak ohraničené myslenie, že by vás nepochopil a neprijal. Veď to my ľudia mu svoje ľudské vlastnosti pripisujeme. Aj ako neveriaci by som si dokázal Boha predstaviť ako bytosť stojacu ďaleko nad našou ľudskou podstatou plnou chýb a nedokonalostí…

Tí, ktorí sa rozhodnete pre terapiu, či len zdržanlivosť želám veľa síl na neľahkú cestu, po ktorej ste sa vydali. Je to vaša slobodná vôľa. Ak sa rozhodnete terapiu homosexuality predsa len prevádzať, pozorne si na sebe všímajte niektoré príznaky. Ak prídu nezdôvodniteľné pocity silného vnútorného napätia a nepokoja, depresie bez zjavnej príčiny, stavy prudkej zmeny nálad, pocity slabosti, chronická nespavosť, vtieravé suicidne či iné myšlienky, či čokoľvek, čo sa predtým štandardne neodohrávalo, ihneď sa obráťte na odborníka – psychiatra. Dávajte na seba pozor!

Nuž a ja? Hmm, už dávno si vo svojej bujnej fantázii predstavujem fiktívnu situáciu, že ak by nejakou záhadnou zhodou okolností niekto vynašiel pilulku, ktorá by dokázala zmeniť homosexuálne zameranie na heterosexuálne, tak ju s najväčšou pravdepodobnosťou spláchnem v záchode. Ja totižto nezahodím lásku k môjmu Bobovi… A samozrejme kresťanský terapeut by zareagoval, že pokiaľ si pripúšťam možnosť nájdenia lieku na homosexualitu, tak si vlastne pripúšťam jej liečiteľnosť ako choroby…no vidíte, ako už tomu dobre rozumiem. Toľko pekných slov, také ohromujúce vedecké skúmanie fenoménu homosexuality zo strany mnohých kresťanských odborníkov – špecialistov a pritom je to tak jednoduché. Začína a končí to Písmom svätým:

„…mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, vyvolali Lóta a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe ? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali !“ Tu Lót vyšiel k nim predo dvere, zavrel dvere za sebou a povedal im: „Bratia moji, nože nerobte hriech !“ (Gn 19,4-7)

Súvisiace články:

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy.

Zavrieť