Jadranu sa hovorí slovenské more, lebo za každého počasia a ročného obdobia tam natrafíte na nejedného Slováka. Plus sa za každých okolností dohovoríte s domácimi, či chcete či nechcete. Nie som veľmi prímorský typ, nemám rada veľké horúčavy a bojím sa ísť do otvoreného mora tam, kde nedočiahnem (s mojimi 165 centimetrami to skutočne nie je ďaleko od brehu), ale povedala som si, že keď už, tak sa aspoň krásne opálim a prečítam si knihy, na ktoré nebol počas roka čas.
Moja prvá pamätná spomienka na Chorvátsko sa viaže s mojimi pubertálnymi časmi, kedy mi bolo všetko ohľadom sexuálnej tematiky a vulgarizmov na verejnosti smiešne. Sedeli sme v reštaurácií, že si ideme objednať obed. Prišla ku nám čašníčka a spýtala sa, či si ,,želite li toplo ili hladno piće?“, tak si skúste predstaviť reakciu puberťáka. V tom momente som si to miesto obľúbila. Odvtedy som navštívila Chorvátsko viackrát a bez okolkov sa priznám, že tá veta mi je stále smiešna, keď si v reštauráciách niečo objednávam.
Moja najčerstvejšia spomienka na Chorvátsko sa viaže s posledným letom. Dovolenkovala som v meste Trogir na ostrove Čiovo. Krásne prístavné mesto s historickým centrom, úzkymi uličkami, v ktorých sa dá dobrovoľne blúdiť celý deň, lebo aj keď jednu prejdete na tretí krát, stále sa vám zdá, že ste do nej ešte neodbočili. A v každej rozvoniavali pečené ryby a morské plody. Večer pred katedrálou sv. Vavrinca si sadnete na jednu z terás a vychutnáte si mojito za zvuku živej jazzovej kapely alebo sa len tak túlate vyhriatymi uličkami.
Pre mňa bol Trogir zaujímavý ešte z iného uhla pohľadu, a to doslova. Z člnu. Keď ste týždeň niekde na dovolenke, teda aspoň ja, nevydržím len tak ležať, slniť sa a nič nerobiť. Tak sme si v jeden deň požičali čln a išli sme sa plaviť popri pobreží ostrova. Samozrejme, prvú hodinu som rozdýchavala, lebo mi v mysli presvišťali hororové scenáre o tom ako niekde stroskotáme, ďaleko od brehu a zožerú nás čajky a nejaké podmorské príšery. Ale potom som si začala vychutnávať ten pocit ,,neznesiteľnej ľahkosti bytia“. Azúrové more, útesy v bezpečnej vzdialenosti od nás, ďalšie člny, pár naháčov na jachtách, čajky v bezpečnej vzdialenosti od nás a vôňa mora. Príležitostne sme sa zastavili niekde okúpať, ale jedna zastávka sa nám stala takmer osudnou a moje hororové vízie by sa boli naplnili.
Po pol dni plavenia sme sa neoficiálne vymenovali za námorníckych kápov, avšak precenili sme svoje sily a podcenili silu mora, keď sme si odskočili zapiknikovať v krásnej zátoke. Vlny sa dvihli a nám sa najprv nepodarilo čln ukotviť, narážal na skaly, potom ho ani odkotviť tak mňa potichu, ale isto chytala panika. Dupľom po tom ako som si predstavovala, že do člnu sa budem musieť štverať z hlbokej vody. Našťastie, po viac ako pol hodine urputného súboja s kotvou sa nám podarilo vyštartovať z tej zradnej zátoky späť na more. Namierili sme si to rovno do centra mesta, kde viac domácich jazdí na člnoch ako na autách a obdivovali sme atmosféru mesta. Slnko pomaly začalo klesať nižšie k horizontu a my sme sa vybrali smerom späť do prístavu. Po celodennej plavbe na mori som sa po výstupe z člnu cítila ako na hojdačke a zem pod nohami akoby mi stále niekam utekala. Ale za to zážitky ostanú pevne ukotvené.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.