Nemám na mysli telom krpatého Kim Čong Ila, ani duchom zdegenerované krmivo pre ryby Usámu, mám na mysli Pygmeja od Chucka Palahniuka. Aj keď, pri hlbšom zamyslení, schéma myslenia všetkých je rovnaká.
Ako sa dá dočítať na obálke knihy a temer v každom článku o knihe ( zdá sa, že všetci odpisujú od všetkých a najmä od autora ), kniha Pygmej je denníčkom 13 ročného nádejného teroristu. Toto pubertálne dieťa prichádza na výmenný študijný pobyt do USA. Neprichádza sám, je ich celá skupina. Cieľom ich snaženia je infiltrovať americké predmestské kresťanské spoločenstvo, vyhrať školské kolo školskej súťaže o najoriginálnejší projekt čohosi a s tým niečím sa dostať na národnú súťaž do Washingtonu, kde má dôjsť k teroristickému útoku. Žiadaný výsledok – čím väčšie množstvo mŕtvych Amíkov.
Kniha je písaná vo forme zápiskov chlapca, ktorý si hovorí Operatívec ja. Pre svoj menší vzrast je zlomyseľnými hostiteľskými deťmi prezývaný Pygmej. Jeho slovník, svojská logika a úplne iný pohľad na veci, ako je ten náš, sú skutočne originálnym výtvorom Palahniuka, ktorý ako keby pri písaní používal úplne inú hlavu, díval sa cudzími očami a musím povedať, že veľmi často a úspešne u mňa vyvolával záchvaty pochechtávania sa nad neuveriteľnými interpretáciami vecí našich každodenných.
Pozerá sa teda na americký život z pohľadu chlapca, ktorý bol v útlom veku vybraný zrejme tajnou službou, zrejme v totalitnom štáte na výcvik tajného agenta. Meno krajiny sa nikde zámerne nespomína, ale zo všetkého najviac pripomína Severnú Kóreu. Vo svojom denníku si spomína na jednotlivé „študijné predmety“: smrtiace bojové techniky, znalosti z chémie a iných prírodovedných odborov, hodiny vyvolávania vražednej nenávisti, ale aj metódy zvádzania za účelom doslovnej infiltrácie – oplodnenia čím väčšieho počtu amerických dievčat a tiež oplodnenia spoluagentiek americkými spermiami.
Skupina takýchto detí, ktoré v trinástich rokoch majú za sebou deväťročný výcvik škodenia, teda prichádza na predmestie amerického mesta. A sranda začína.
Zbytok nech si láskavý čitateľ môjho článku prečíta sám.
Som však zvedavá, či aj u iných vyvoláva kniha také znepokojenie, ako u mňa.
Trápi ma totiž, ako biedne z tohto príbehu vychádza naša západná civilizácia a ako málo je to fikcia. My, nech mi nepriatelia USA odpustia, ale myslím, že máme spoločné kultúrne základy, sme vymäknutí, boja málo schopní, nie draví, skôr pandravy. Zatočí s nami partička mladých, ktorí sú fyzicky zdatní, niečomu fanaticky veria, aj keď hlúpostiam, ale vášnivo a zo srdca a sú potentní, pripravení plodiť a množiť sa, robiť nových bojovníkov,koľko sa len dá. Západná civilizácia túto živočíšnu silu stráca. Ale iné civilizácie ju majú. A mňa trvalo prenasleduje otázka, ako dopadnú krajiny, kde rodenie detí vychádza z módy, rovnako ako základná vojenská služba. Krajiny, ktorých spoločenstvo vyzerá ako Rímska ríša na konci s dychom, neschopné poraziť ani sfetovaného maniaka na ťave. Kým v iných krajinách vznikajú výcvikové tábory zamerané výlučne na zničenie našej civilizácie a rodina má bežne viac ako desať detí, ktoré budú v školách a modlitebniach podrobené systematickému vymývaniu mozgov, zasa zameranému proti nám. Čo zatiaľ robíme my? Bojujeme za ich ľudské právo nenávidieť nás v našich krajinách a za naše peniaze.
To sú otázky, ktoré vyvoláva Pygmej. Ale že je Pygmej aj fajn kniha na zasmiatie si dovolím dokumentovať malou ukážkou jeho „speaku“. Takto si predstavoval primerané pozvanie do tanca, záznam z denníka :
Tento agent vytvoří příjemná úsměvná ústa, zatroubí čistým hlasem: „ Ctěná potenciální reprodukční nádobo, požaduji zahájení předběžné rituální předehry předcházející genitálnímu koitu…“
„Vodpal, kašpare“!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments