Tento text som mal pripravený už pred veľkonočnými sviatkami, ale zámerne som ho podržal, aby nevyznel prvoplánovo. Dôvodom bolo aj to, že v predveľkonočnom čase sú aj menej praktizujúci kresťania viac citliví na určité náboženské dogmy a vieroučné otázky. Jednej takej vieroučnej dogme sa bude venovať aj tento článok. Hlavnou témou bude opäť podstata človeka, vnímaná tentoraz optikou kresťanstva. Samozrejme ide o čisto môj subjektívny pohľad, ktorý vznikol na základe prečítanej literatúry, a v ktorom sa možno prejaví absencia teologického vzdelania, za čo sa vopred ospravedlňujem.
V kresťanstve sa hľadanie podstaty človeka presúva do inej roviny ako v judaizme, pretože kým v židovskej tradícii je prvý hriech len prvým priestupkom človeka, prejav jeho slobody, v kresťanstve sa stáva dedičným hriechom.
Ako je teda chápaný hriech v kresťanskej tradícii?
V kresťanstve je prvý hriech človeka, čiže neuposlúchnutie príkazu Boha, tiež prejavom ľudskej slobody, ale zároveň je tento priestupok aj akoby najvážnejším hriechom ľudstva, ktorý sa stáva hriechom každého človeka, čiže každého potomka prvých ľudí. Vina presahuje previnilé osoby, vyvoláva v spoločnosti niečo ako klímu viny a v dejinách tradíciu viny, ktoré sú následne potvrdzované každým zlým konaním človeka.(1) Kresťan si takýmto spôsobom môže ospravedlniť konanie svojho zla, pretože svoje páchanie zla zvaľuje na dedičný hriech.
Podľa kresťanskej vierouky je teda človek už od narodenia zlý, pretože je zaťažený dedičným hriechom a z tejto skazenosti sa nedokáže vymaniť vlastným úsilím. Ľudskú skazenosť mohol odstrániť iba božský akt milosti, vystúpenie a sebaobetovanie Ježiša Krista v prospech všetkých ľudí. Základnou starosťou človeka – kresťana nie je tak to, či bol uväznený v hmote a ako splynúť s božstvom, ale ako vytvoriť dokonalé spoločenstvo ľudí s Bohom.
Samozrejme, že aj v čase formovania katolíckej vierouky sa viedli diskusie o otázke ľudskej hriešnosti a podstaty. Proti dogme o prvotnom hriechu, ktorý je prítomný automaticky v každom Adamovom potomkovi, vystúpil napríklad britský mních Pelagius, ktorý veril v schopnosti človeka a v silu ľudskej vôle. Učil, že každý kresťan, ktorý žije cnostne a asketicky je schopný dosiahnuť dokonalosť, teda svätosť. Človek je podľa Pelagia sám zodpovedný za svoje hriechy, a preto nie je možné, aby bol postihnutý už od narodenia dedičným hriechom. „Ak je hriech vrodený, nie je dobrovoľný, a ak je dobrovoľný, nie je vrodený.“ (2) Pelagius a jeho teória, však bola len akousi výnimkou v katolíckej cirkvi, pretože katolícki cirkevní otcovia si mysleli niečo iné.
Proti pelagionizmu radikálne vystúpil aj najvýznamnejší stredoveký katolícky mysliteľ, sv. Augustín. Podľa sv. Augustína zlo nebolo stvorené a je len výsledkom slobodnej vôle človeka, ktorý si podľa sv. Augustína vybral zlo. Slobodná vôľa sa stala príčinou prvotného hriechu, ktorý sa potom rozmnožovaním, ako pohlavná choroba prenáša na každého človeka. Celé učenie sv. Augustína je prestúpené snahou teológa preniesť zodpovednosť za zlo z Boha na človeka. Preto ostro vystupuje aj proti manichejcom (aj keď sám bol pred pokrstením prívržencom Mániho), ktorým vyčítal, že zodpovednosť za zlo zvaľujú na akúsi mýtickú prirodzenosť alebo princíp. Augustín tak odmietal manichejské riešenie, podľa ktorého skutočnosť pochádza z dvoch zdrojov – z dobrého a zlého.
Podľa sv. Augustína všetko čo Boh stvoril je dobré a iba človek do sveta vniesol zlo. Boh stvoril svet dobrý, avšak nie sebestačný. Tak je to aj s človekom, ktorý bol stvorený ako dobrý a slobodný, nie však sebestačný. Keď sa človek svojou pýchou vzďaľuje od Boha tým, že sa mu chce podobať, svetlo Boha slabne a dochádza k odcudzeniu. Odcudzenie od Boha potom následne prináša pre človeka stratu sebadôvery, strach a slabosť. Strach a slabosť z nedostatku dobra, vedie človeka ku konaniu zla. K odcudzeniu človeka dochádza vtedy, keď človek volí slobodu, avšak odmieta zodpovednosť, ktorá k nej nutne patrí. Podľa sv. Augustína práve pre neschopnosť človeka niesť za svoje skutky zodpovednosť potrebuje milosť Božiu, ktorá svet hojí a vracia človeka k sebe. (3)
V kresťanstve tak jedine Boh prináša svetu spásu, a to prostredníctvom svojho syna, ktorý prichádza na svet ako dlho očakávaný spasiteľ, ktorý sníme hriechy človeka a spasí svet. Ježiš Kristus (Jehošua = Boh je spása a grécke Christos = pomazaný) tak položil základy kresťanstva, aj keď sám po svojom vystúpení hovoril: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť (zákon)“(Mt 5: 17).
Prvý, kto rozpoznal Kristovo mesiášstvo bol Ján Krstiteľ, dokonalý askét žijúci na púšti, ktorého kázne strhávali celé davy ľudí a jeho slová ich oboznamovali a pripravovali na príchod spasiteľa, o ktorom Ján Krstiteľ hlásal nasledovné:
„Idú za mnou mocnejší ako som
ja, nie som hoden zohnúť sa
rozviazať Mu remienok na obuvi.
Ja som vás krstil vodou, ale On
Vás bude krstiť Duchom svätým“
(Mk 1:7,8)
K Jánovi prichádzali obyvatelia Jeruzalema a celého Judského kráľovstva, vyznávali svoje hriechy a Ján ich krstil vo vode rieky Jordán. Takto Ján pokrstil aj samotného Ježiša Krista, krstom pokánia.
Kresťanský krst vychádzal zo židovskej tradície, kde sa voda používala na rituálne umývanie. Tieto očisťovacie obrady boli súčasťou náboženského kultu a jedine rituálna čistota zaručovala prístup k Bohu. Podľa Bessiéra, židovské rituálne umývanie vracalo človeku len telesnú čistotu a muselo sa opakovať. Jánov krst bol platný raz a navždy a očisťoval morálnu vinu s tým, že veriaci si svoje hriechy priznával. V tomto prípade už nešlo o rituálnu očistu ani o systém delenia ľudí na čistých a nečistých, ale základom krstu bola zmena v živote človeka, akási čistota srdca. (4) Hlavným zmyslom a cieľom kresťanského krstu je tak očistenie sa od dedičného hriechu. Tento akt má však aj určitú legislatívnu hodnotu, pretože po vykonaní krstu sa človek stáva zákonitým členom kresťanskej obce a celej cirkvi, čiže kresťanom.
V 16. storočí sa v kresťanskom myslení objavuje nový prúd – protestantizmus, ktorý radikálne vystupuje proti katolíckej cirkvi. Nové náboženské myslenie prináša aj zmenu pohľadu na človeka, na jeho podstatu a prirodzenosť. Protestantizmus sa snažil reinterpretovať Sväté písmo a vieroučné články. Reformácia doviedla problém ľudskej podstaty a s ňou spojenú interpretáciu dedičného hriechu až do akéhosi extrému, keď sa o človeku vyjadruje ako o úplne skazenom a od narodenia prestúpeného iba zlom. E. Kohák konštatuje, že radikálna reformácia spásu človeka nepovažovala za vrcholný cieľ jeho správneho a slobodného konania, spása bola skôr chápaná ako nezaslúžený dar Boha skazenému človeku. (5)
Kalvinizmus dokonca poprel aj existenciu univerzalisticky chápanej spásy, pretože šancu na spasenie a odpustenie už nemá každý človek, ale iba jedinci vyvolení Bohom. Kalvínovo učenie o predestinácii hovorí, že Boh určuje kto bude spasený a naopak, kto zatratený. Táto dogma mohla pôsobiť na veriacich frustrujúco a mohla spôsobiť ustrnutie prívržencov kalvinizmu v konaní pre prospech svojej spásy. Opak je však pravdou. Vedomie vyvolenosti bolo pre Kalvínových nasledovateľov hnacou silou v každodennom živote. Dogma o predurčenosti sa stala motivujúcim princípom, ktorý vraj viedol k ekonomickému rozvoju kapitalistických krajín (teória koncipovaná Maxom Weberom). Ak sa veriacemu ekonomicky darilo, bol to pre neho zároveň dôkaz o jeho vyvolenosti, a preto sa ešte viac snažil zveľaďovať svoj kapitál, a tak dokázať Bohu, že je hodný jeho Milosti.
Zhrnutie na záver. Kresťania sa v zmysle svojej vierouky stotožnili s dedičným hriechom a uvedomujú si, že za zlo je zodpovedný jedine človek, a preto aj samých seba nazývajú hriešnikmi. No a potom je tu ešte názor J.G. Fichteho. Ten tvrdil, že samotné zaoberanie sa analýzou zla a hriechu je len židovsko-kresťanským nástrojom k zotročeniu človeka. Podľa Fichteho, kto sa raz premení v Boha (čo si myslel o človeku), ten už nežije sám, ale v jeho vnútri žije Boh. A ako by mohol Boh hrešiť a ešte k tomu sám proti sebe? (6)
Použité zdroje:
- Anzenbacher, A.: Úvod do etiky. Zvon, Praha 1994, s.158
- Eliade,M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí III. Agora, Bratislava 1997, s. 51
- Kohák, E.: Člověk, dobro a zlo. Ježek, Praha 1993
- Bessiére, G.: Ježiš nečakaný Boh. Slovart, Bratislava 1995
- Kohák, E.: Člověk, dobro a zlo. Ježek, Praha 1993
- Pokorný, P.: Píseň o perle. Vyšehrad, Praha 1986
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments