Vždy som mala problém čokoľvek vybaviť.
Len taký jednoduchý úkon, ako:
. A) chytiť telefón,
. B) vyťukať číslo,
. C) povedať kto som a čo chcem,
vyžadoval poctivú trojdňovú prípravu s rétorickými cvičeniami pred zrkadlom.
Zvyčajne som na prvý pokus zvládla len fázu A) a B), preto sa dodatočne ospravedlňujem všetkým známym i neznámym ľuďom v rôznych inštitúciách, ktorí v tej dobe z neznámych príčin prijímali zvýšený počet hluchých telefonátov.
Telefonovanie však bola malina oproti situáciám, v ktorých som bola nútená prísť do kontaktu s človekom, takpovediac zoči-voči. Klopanie na dvere zborovne, úradu alebo rodičovskej spálne s otázkou, či môžem odniesť triednu knihu, kde mi dajú potvrdenie o trvalom bydlisku, prípadne kto mi prezlečie mokré periny (snívalo sa mi o strašnom zúrivom medveďovi), to všetko boli neprekonateľné životné prekážky.
Radšej som trikrát umyla tabuľu páchnucou mokrou hubou, akoby som mala vojsť do jamy plnej zúrivých učiteľov.
Potvrdenie o trvalom bydlisku som získala na štvrtý pokus, tri razy som sa vyhovorila sama pred sebou, že sú asi na obede.
A do šiestich rokov som často spávala v pocikaných perinách (medveďov bolo veľa).
Vravievali mi, že kto sa bojí, nech nelezie do lesa.
Tak som neliezla.
Neviem, kde som teraz vzala drzosť zavolať na to číslo. Stála som na stanici, ktorou sa ozývalo hlásenie o meškaní vlaku do Plzne, a ani na chvíľu som nezaváhala, keď sa mi podarilo nájsť nevymazanú esemesku od tej, čo mi ukradla manžela.
Nebála som sa nikoho a ničoho. Zároveň ma všetko neskutočne bolelo.
Hlavne srdce.
Tí, ktorí občas čítate romantickú literatúru, viete, že keď hlavný hrdina trpí, bolí ho srdce. Vždy som to považovala za prehnanú metaforu, ale teraz som cítila reálnu fyzickú bolesť. Zvieralo ma to v hrudníku a nemohla som sa nadýchnuť. Nejedla som už dva dni a napriek tomu som nebola hladná.
Potrebovala som niečo robiť, trebárs aj odcestovať na pražskú hlavnú stanicu a zavolať milenke svojho muža.
Už si nepamätám, či som bola alebo nebola prekvapená, keď ma pozvala k sebe. Ako som už bola spomínala, to obdobie je v mojej pamäti zastreté hmlou.
Vravela niečo ako:
„Hoki teď není „doma“ (pche), ale klidně přijďte, když už jste tady, velice ráda se s vámi setkám.“
A ešte raz, aby ste si to všetci všimli. Pche!
Tak ona takto?
Uvarí mi kávu, ponúkne štrúdľou a bude za to chcieť, aby sa z nás stali kamošky?
Veľké makové! Mňa na nejakú buchtu nedostane.
Vojna bude, a nie trkotanie pri mesiačiku, zlodejka jedna…
Za starých čias by som trikrát obišla celý dom a zdiaľky aspoň hodinu sledovala, či niekoho neuvidím za oknami. Teraz som vystúpila z autobusu, našla číslo domu 245/1 a zazvonila na zvonček. Len tak, bez prípravy.
Ako by som vám ju…
Jiřka (ako ju zvykol volať Horác, akurát foneticky to znelo skôr ako Jiška, teda zápražka a verte mi, hodí sa to k nej oveľa viac), tak teda Jiška mala osemnásť rokov už veľmi veľmi dávno. Dokonca by som povedala, že ešte skôr ako Horác.
Ak by som ju mala niekam zaradiť, prisúdila by som jej kategóriu „eroticko-materinský typ“. Poznáte také tie ženy, ktoré majú širokú náruč a vždy nájdete na ich prsiach domovský prístav? Niekoho mi nesmierne pripomínala…
Už viem! Evu Mázikovú stojacu v súdku na kapustu.
Pravda, musíte si ju trochu zmenšiť. A miesto Krónera si predstaviť Horáca.
Opis postavy vo vedľajšej úlohe (to kvôli scenáru, keby to raz chceli natočiť):
Odfarbená blondína, husté rozpustené vlasy po plecia, v horných partiách dve slušné Kilimandžára.
Úzka prdélka (lepší výraz som v kodifikovaných slovníkoch vskutku nenašla) s náznakmi ochabnutého svalstva nasúkaná do úzkych lesklých nohavíc.
Určite v škole skákala cez kozu ako laň.
Usmievala na mňa ako na starú známu a volala ma do kuchyne.
Keď predo mňa strčila tácku s broskyňovým koláčom, vzala som si. Fascinovane som žula tú piškótovú dobrotu a premýšľala, či môžu byť sny až také realistické.
Čo tu robím?
Hej, Jožo Pročko! Vyskoč už spoza skrine, nech sa zasmejeme a ideme domov ku našej Anetke a zajacom. Viem, čo mi tým chcete naznačiť, poučila som sa.
Opäť si začnem depilovať nohy a česať vlasy, len to už, preboha, ukončite.
Prestalo to byť vtipné…
Jiřine sa však nezastavili ústa (teraz príde veľké sólo pre trúbu):
„Víte, já se s vámi chci setkat už moc dlouho, jenomže Hoki říkal, že ať to nedělám, že jste poněkud labilní a příjdete o mléko, to víte, to bych si neodpustila, kdyby tá vaše holčička přišla o mléko, viděla jsem ji na fotce, je moc roztomilá, klidně ji můžete poslat s Hokim na prázdniny, mí raubíři se s ní moc rádi budou hrát a i vám se uleví, kdyby ste chtěla, mám známou psycholožku, je moc dobrá, pomohla i mně, když mi umřel manžel a určitě by pomohla i vám, když už máte ty problémy, vždyť víte, co myslím, Hoki mi říkal, jak těžko snášíte jakoukoliv změnu po tom, co jste přišla o oba rodiče při té strašné autonehodě, já vím, že to muselo být moc těžké, jenomže i on by si konečně zasloužil být šťastný, až dosud vám přece moc pomáhal, ale já vidím na něm, jak se trápí, nemá rád, když po něm chci, aby se konečně rozhodl, když ste si i vy našla přítele, proto jsem vám napsala tu správu a udělala jsem moc dobře, víte, chci vám moc poděkovat, že jste mu dala volné ruce a přišel bydlet ke mně, má tu velkou zahradu, má ji moc rád, víte, kolik času tráví u drůbeže, jak se piplá s těmi slepicemi, kolikrát se nasmějeme, když je s klukama rozhání po zahradě a já vidím, jak se usmívá a je celý bez sebe, blá, blá, blá….“ (ďalší text sa nezachoval).
Viete, čo mi v tej chvíli napadlo ako prvé?
Že tá ženská má neskutočne chudobnú slovnú zásobu.
Moc, moc… chudobnú.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments