V
ersailles je impozantné mestečko (na francúzske pomery skutočne mestečko) juhozápadne od Paríža, dominantné vďaka zámku, ktorý je vyhľadávanou turistickou chuťovkou. Minimálne 90% návštevníkov Paríža sa vybralo pozrieť si zámok zo 17. storočia, ktorý bol sídlom Kráľa Slnka. Kto tak ešte neurobil, nemal by dva razy váhať, ale raz tam cestu merať, minimálne v rámci dovolenky v Paríži.
Moje prvé kroky tam viedli asi pred šiestimi rokmi. Versailles som dovtedy poznala len z knihy Dejepis pre stredné školy. Viac ako krásne miestnosti v zámku ma lákali obchody so suvenírmi, a viac ako promenáda po záhradnom labyrinte to, na ktorom mieste si budem môcť beztrestne zjesť konzervu tuniakového šalátu, ktorú som mala ako správna Slovenka pribalenú v ruksaku. Myslím si však, že vzhľadom k veku sa to dalo tolerovať.
Moje túlavé topánky sa tam vybrali opäť a nie naposledy, pred rokom. Značne kultúrne vyzretejšia som sa tešila, ako si pripomeniem niektoré zákutia a vyberiem sa pozrieť do okolitých ,,ulíc ľudu“ mimo areálu zámku. Plány sa mi snažili narušiť predpovede francúzskeho Iľka na TV5, ktoré vyzerali vierohodne. Bežiac cez parkovisko naprieč dažďovým kvapkám som zápasila s predavačmi suvenírov, keď som sa po chvíli ocitla na známom mieste. Merde, povedala som si, som tu druhýkrát a zas leje.
Pri výstupe prvými schodmi sa nedá nepredstaviť si aké by to bolo žiť na tomto krásnom mieste. Síce, komu by sa to chcelo upratovať a kým by človek prešiel z obývačky do spálne, zabralo by mu to aj pol hodinu, dámam v róbach dvakrát toľko, ale tým len tlmím moju tichú závisť.
Húf japonských turistov s hands-free sprievodcami, ktorých sa v Zrkadlovej sále zdá byť ešte mnohonásobne viac, sa už týči pri entré do prvých dverí. Treba ich nechať prejsť prvých, potom sa rozpŕchnu v záhradách a máte pokoj. Ich presun si skráťte posedením na lavičke pod oknom s panoramatickým výhľadom na celé záhrady a neveriacky pokrútite hlavou, načo bolo Ľudovítovi XIV. toľko zrkadiel, keď mal doma takýto výhľad. Ďalšie kroky ma zavedú do spální. Rozprávkové postele s baldachýnom a desiatkami vankúšov ma v upršanom počasí lákajú okúsiť ich v podobe hodinového šlofíka. Pri predstave, že dvorné dámy spali po sediačky, aby si nepokazili účes, ktorý im mal vydržať týždeň, nie je čo závidieť. Avšak pri pohľade na ten nábytok by bola nejedna z nás schopná túto tortúru podstúpiť. Pozlátené zrkadlo, vaňa na nožičkách, k tomu dve slúžky, hodvábne róby a drahé šperky…Späť do reality. Kým som snívala, ani som si neuvedomila, že vonku ustal dážď. Počas vzostupu na nádvorie som a opäť zasnívala ako pre mňa prišiel kočiar s koňmi a vozí ma po záhradách. Kočiar sa nekonal, bola som odkázaná na vlastné nohy. Napriek tomu som svoju rozprávku zažila. Na obed sa rozohrali fontány a po celom nádvorí hrala vážna hudba. V rifliach a s pocitom, že mám na sebe róbu, som sa nosila po labyrinte a vychutnávala si zvuky a vodné efekty fontán, ktorých mal Kráľ Slnko neúrekom. Čo ma ani neprekvapilo, rovnako uchvátení ako ženy boli aj muži. Ich predstavy sa určite líšili s tými mojimi, ale je to len dôkaz, že Versailles nie je čisto ženská záležitosť. Tak som si plnohodnotne vychutnala a na chvíľu zažila dvorný život.
Ostala mi hodinka k dobru, vybrala som sa preto do versaillských ulíc. Hneď pri prvej odbočke mi oči spočinuli na minikaviarňach s parížskou atmosférou a o pár metrov ďalej trhy s vecami od výmyslu sveta. Ako som sa dozvedela od domácich, každú sobotu sa tu koná blší trh, kde dostanete kúpiť vintage veci. Kto nie je vyznávačom takejto kultúry, aspoň si trh pozrite a všímajte si neskutočne štýlovo poobliekaných ľudí, ak nič nekúpite, aspoň sa inšpirujete.
Ciferník na mojich hodinkách ukazuje, že by som sa mala vrátiť. Bežím teda naspäť a lúčim sa s Versailles za opätovného sprievodu predavačov suvenírov (keď vám niečo ponúkajú, rozumejú aj po slovensky, ale keď už pýtate nižšiu sumu, zrazu nerozumejú, to je mi náhoda).
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments