V tejto časti pravidelno-nepravidelného seriálu by som chcel využiť na vykreslenie podstaty človeka aj možnosť komparácie židovsko-kresťanského systému, s náboženskými predstavami východu. Jedným z najväčších náboženských systémov východného priestoru je hinduizmus, alebo lepšie povedané hinduistická syntéza, pretože v podstate ide o viac kultov, ktoré európski cestovatelia a religionisti spojili do jedného polyteistického náboženstva. Názov celej syntézy vznikol z perzského pomenovania rieky Indu (Hindu), ktorý bol zároveň aj názvom pre celú krajinu, cez ktorú táto rieka preteká. Ľudia žijúci v tejto krajine rieky Indu (Hindu) dostali tiež pomenovanie ľudia od Hindu, t.j. hindovia.
Samotný subkontinent Bhárat (India) bol celé storočia vystavený nájazdu iných etník a neustálemu pohybu obyvateľstva, čo malo vplyv aj na štruktúrovanie náboženstva indického územia. Najvplyvnejším zásahom do indickej kultúry bol vpád Árijcov v 2. tisícročí pred Kristom, ktorý zničil vyspelú protoindickú kultúru v povodí rieky Indu a zároveň zmenil celú štruktúru indickej spoločnosti. (1)
Árijci, ktorí sami seba považovali za čistých, sa stali zakladateľmi zložitého systému kást tzv. várn (varna znamená farba). Základné členenie kást je systém založený na štyroch základných kastách, ktorými sú: kasta brahmanov, kšatrijov, vaišjov a šúdrov. Mimo kastového systému stoja ešte zakastoví alebo nedotknuteľní členovia indickej spoločnosti.
V indickej spoločnosti je tak každý človek najskôr členom svojej kasty a podkasty, a až potom je človekom – indivíduom. Každý človek sa začleňuje do spoločnosti na základe svojej príslušnosti ku kaste, v ktorej musí vykonávať určité povinnosti a rituály, ktoré sú dané dharmou. Pod dharmou sa rozumie kozmický poriadok všetkých vecí, pričom ide o normatívny princíp určujúci náboženské, etické a praktické jednanie človeka. Každá bytosť má vlastnú dharmu, špecifické úlohy a povinnosti. Ak človek koná podľa svojej osobnej a kastovej dharmy, má možnosť ovplyvniť svoj údel, ktorý mu určuje karman (karma), akýsi súhrn všetkých skutkov a konaní človeka, podľa ktorého sa rozhoduje o podobe znovuzrodenia človeka po jeho fyzickej smrti. Karman funguje jednoducho: dobro sa odmeňuje a zlo sa trestá.
Podľa M. Eliadeho myšlienka o znovuzrodení sa v Indii objavila s otázkou, čo sa stane s dušou (átman) po smrti, pretože viera v karman deklarovala, že po smrti človeka zostalo po človeku množstvo skutkov vykonaných počas jeho života, ktoré mali svoje príčiny, ale zároveň museli mať aj následky, ktoré sa museli realizovať. Jediným riešením tak bola reinkarnácia a zákon o prevteľovaní duší „sansára“, ktorý ovládol celé indické myslenie a stal sa základom nielen hinduizmu, ale neskôr aj buddhizmu a džinizmu. Pozitívom tohto učenia pre indickú elitu a spoločnosť bolo aj to, že učenie o prevteľovaní a znovuzrodení podávalo racionálny výklad nerovnosti medzi ľuďmi a vlastne legalizovalo kastový systém.
Samotné znovuzrodenie a inštitút karmanu vychádza podobne ako v iných mytologických predstavách z porušenia určitého ideálneho stavu. Hinduisti tiež veria v akýsi ideálny vek, ktorý existoval bezprostredne po stvorení sveta. Ten bol stvorený Brahmom, ako svet čerstvý, kozmický poriadok bol ideálny, mravný zákon bol pevný a kastové rozdiely neexistovali. Podľa hinduistickej tradície medzi ľuďmi vládla dobrota, pravda, priateľstvo a štedrosť, ale postupne sa vo svete začali objavovať úpadkové stavy. Brahma dal teda ľuďom normy správania a postaral sa o to, aby každé porušenie noriem bolo potrestané. (2) Samotrestajúci mechanizmus bol založený na zákone karmanu a samotným trestom sa stalo znovuzrodenie sa nesprávne konajúcich.
Hinduisti však nechápu znovuzrodenie celkom ako trest, pretože podľa hinduizmu aj po znovuzrodení ide iba o sebaprežívanie v tom stave, aký si človek zaslúži. Ľudia neboli stvorení ako automaty konajúce iba tak, ako určuje kozmický poriadok, ale sú mysliacimi bytosťami so slobodnou vôľou a so schopnosťou učiť sa a zabúdať, čo je príčinou vzniku rozdielov medzi ľuďmi a tým aj existencie dobrých aj zlých ľudí. (3)
Opäť môžeme vidieť, že existencia dobra a zla stojí mimo bohov (tak isto vníma existenciu dobra a zla aj judaizmus, kresťanstvo i islam), pretože hriech existuje iba medzi ľuďmi. Ľudia sú strojcami svojho vlastného osudu a sveta, pretože ich slobodná voľba im umožňuje rozlišovať a konať dobro i zlo, aj keď od ich konania závisí ich karman a znovuzrodenie. Do dnes však mnoho Indov (hlavne nižšie kasty) vníma svet tak, ako bol charakterizovaný pre
Indov védskej doby. „Prežívajú svet (Indovia) ako svet neovládaný ľuďmi, ale mnohými mocnosťami, ktoré svet tvoria, udržujú, alebo rušia a ničia, a tým môžu ovplyvniť ich život.“ (4)
Podľa M. Eliadeho, ktorý interpretuje text Bhagavadgíty, sa však od človeka v hinduistickom nábožensko- kultúrnom okruhu očakáva, že nebude takto pasívne pristupovať k svetu a k svojmu životu, a že sa naučí konať tak, ako konajú jeho bohovia, teda napodobňovať konanie bohov (imitatio dei). (5) V Bhagavadgíte, ktorá je považovaná za evanjelium hinduizmu, Boh Kršna (Krišna) vyhlasuje, že „človek sa nevymaní z vplyvu skutkov tým, že nebude skutky podnikať, ani nedospeje k dokonalosti tým, že sa vzdá sveta, pretože každý je poháňaný k činnosti. Lepšie je konať ako nekonať, no konanie musí byť bez túžby po plodoch svojho konania. (6) To znamená konať pokojne a dosiahnuť sebaovládanie a vyrovnanosť. Bhagavadgíta je však aj akousi učebnicou správania, ktorá v skutočnosti predstavuje logickú techniku, duchovnú cestu, ktorej cieľom je oslobodenie sa od utrpenia a znovuzrodenia. Tento stav je možné dosiahnuť jógou, ktorej cieľom je vyslobodiť najvyšší duchovný princíp človeka, v našom ponímaní ľudskú dušu, alebo ľudské JA (átman) z kolobehu znovuzrodenia.
Táto stará indická technika má osem stupňov, ktoré vedú k oslobodeniu ducha. A to: 1. Zákazy (Jama); 2. Príkazy (Nijama); 3. Pozícia tela (Ásana); 4. Ovládanie dychu (Pránajáma); 5. Oslobodenie zmyslovej činnosti zo zajatia vonkajších predmetov (Pratháhára); 6. Pevné sústredenie (Dháraná); 7. Meditácia (Dhjáná); 8. Absolútne upnutie celej bytosti k cieľu (Sámandhí). (7)
Dva prvé stupne sú vlastne etické zákazy a príkazy, ktoré síce nevedú priamo k jógickému stavu, ale k stavu očisty, ktorá je nevyhnutná pre začatie každej askézy. Zákazy (Jama) a príkazy (Nijama) tvoria spolu akési desatoro hinduizmu, pretože pozostávajú z piatich zákazov a z piatich príkazov. Jamu tvorí päť zákazov: nezabíjať živé tvory, neklamať, nekradnúť, nedychtiť po majetku a pôžitkoch a zachovávať pohlavnú zdržanlivosť. Nijama prikazuje zachovávať vonkajšiu čistotu, vnútorné uspokojenie, askézu, študovať filozofiu a Boha urobiť motívom všetkého konania. (8)
Zaujímavým javom pre indickú filozofiu je fakt, že v Indii sa nikdy nevyvinula žiadna prísna polarita medzi dobrom a zlom, a to aj napriek tomu, že existoval zákon karmanu, ktorý jasne definoval, že dobro je odmenené a zlo je potrestané. Indická filozofia pripúšťa skôr existenciu dobra a menšieho dobra, akoby neexistoval pól zla.
Použitá literatúra:
Starkbauer, J.: Věčné tabu. Cadpress, Bratislava 1993
Kung, H.-Stietencron, H.: Křesťanství a hinduizmus. Vyšehrad, Praha 1997
Kung, H.-Stietencron, H.: Křesťanství a hinduizmus. Vyšehrad, Praha 1997
tamže, s. 79
Eliade,M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí II. Agora, Bratislava 1997
tamže, s. 187
tamže
Komorovský, J. a kolektív: Religionistika a náboženská výchova. F.R./G. spol., Bratislava 1997
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments