V minulej časti sme na okamih prerušili Jozefinu trýzeň rozpravou o časoch, v ktorých vznikol krásny priateľský vzťah s Aničkou (bývalou Ančou). Dnes budeme pokračovať v načatom diele, lebo katarzie nie je v literatúre nikdy dosť.
Píííp…chrch…bzzzzz….píp…píp…bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz.
Toto nie je ľúbostný dialóg mladého kuraťa s čmeliakom. Takto znel internet v rokoch, v ktorých som si k nemu sadala so zámerom nájsť čokoľvek o manželskej kríze. Modem dorazil konečne aj na vidiek, aby sa stal súčasťou jeho zvukového koloritu vedno s kotkodákaním sliepok a brechaním psov.
Mne zachránil život.
No dobre, trošku preháňam. Je ale faktom, že keby nebolo internetového spojenia so svetom, asi by som to mizerné obdobie prežívala oveľa ťažšie. Sotva som zadala do gúglu výraz NEVERA, monitor na mňa vystrelil tisícky stránok s príbehmi zúfalých opustených žien (našlo sa aj pár mužov, tí sa však zvyčajne veľmi rýchlo otriasli a našli si nové priateľky).
„Fíha?!“ povedala som si. „Však ty nie si jediná. Ba čo jediná, tuším zapadáš do celosvetového priemeru. Vlastne môžeš byť rada, že to neprišlo skôr.“
Pýtala som sa tých žien, či sa to dá prežiť.
Tie skúsenejšie tvrdili, že áno. A tak sme si vytvorili svoj vlastný virtuálny svet s osobitným jazykom, v ktorom bolo všetko tak, ako sme chceli.
Neverný muž bol „bobor“ a jeho milenka dostala meno „krakatica“. Ani veľké písmeno na začiatku slova si nezaslúžili!
Krakatica!
Znie to dobre, že?
To eR je také výbušné a Cé? Cítite tie kilogramy pohŕdania v jednom písmene?
Hnusná, hnusná krrrakaticcca.
Spoločne sme nadávali na to neverné pokolenie, ktoré nedokázalo držať svoje chúťky pekne pod vlastnou perinou.
Ja viem, lamentovanie nie je riešenie. Povedzte to ale šialenej manželke, ktorá si potrebuje uľaviť. Ostatní vám k tomu nadšene tlieskajú (majú svoje traumy) a vravia: „Bravó, len mu daj, povedz mu, že je kretén!“
Najlepšie na tom bolo, že takmer všetky sme tých svojich slepých somárov, čo išli za inou otiepkou sena, stále milovali. Žiadna z nás sa nechcela vzdať, akurát sme museli vypustiť paru. A radšej na nete medzi svojimi, ako doma pred deťmi, že?
Ak by o nás písali v Úžasnej žene, rozdelili by skúmanú vzorku do troch skupín27):
a) zúfalci – práve sa dozvedeli, že budú musieť preskočiť cez kozu, lenže majú strach, to náradie je strašne vysoké a tak dúfajú, že ho niekto odstráni skôr, ako si na ňom zlomia väzy,
b) tovariši – konečne sa rozhodli poradiť si s tou potvorskou opachou, trénujú rozbeh, naťahujú svalstvo a študujú techniku skoku za výdatnej pomoci pohoďákov, zároveň povzbudzujú zúfalcov, aby sa pridali do tréningovej skupiny,
c) pohoďáci – úspešní skokani, niektorí sú mierne dolámaní, iní musia preskok opakovať a pár z nich si dokonca skákanie cez kozu nesmierne obľúbilo.
Ja (alias Džousi), noemi35 a Veverička sme boli čerstvo podvedené, zrútené a nevedeli sme, čo ďalej.
Ukážkové zúfalky.
Kričali sme od bezmocnosti, keď od nás muži odchádzali za krakaticami.
Vyhrážali sme sa, že s bobrami nadobro skončíme.
Plakali sme, že ich chceme späť.
Aby som nezabudla, patril k nám aj Tono99. Bol to podvádzaný manžel, ale z praktických dôvodov ho tiež zaradím k zúfalkám.
Poznámka autorky na okraj:
Keďže si myslím, že podpornej literatúry nikdy nie je dosť, pokúsim sa základné znaky tejto kategórie zhrnúť do kompaktného zoznamu.
Typická zúfalka:
► celé dni striehne na telefón, či bobor zavolá (raz veru Horác aj zavolal, zisťoval, či si doma nezabudol tú tmavošedú žakarovú kravatu od mamy, presne tú, ktorú mu Jozefa rozstrihala tesne po návrate z pražského výletu),
► často sa jej zdá, že ho vidí alebo počuje jeho hlas (a vždy je to omyl),
► píše mu listy, aby mu dokázala svoju lásku (Jozefa napísala tri a veru nemali ďaleko k testamentu),
► ponecháva jeho veci v byte pre prípad, žeby sa vrátil (napríklad použitú dentálnu niť, ak ju náhodou ten bastard používal, čo je vysoko pravdepodobné, pretože v posledných týždňoch sa o seba začal intenzívnejšie starať),
► tají rozchod pred rodinou a známymi (vedela o tom len Anička a asi dvadsať virtuálnych nickov),
► vyvoláva v bobrovi pocity viny, ktoré by ho vrátili späť („Vieš, že Anetka dnes ráno tri razy zakašľala?“),
► tvrdí, že už nikdy nebude šťastná (bez bobra),
► nejaví záujem o povolanie, domácnosť a deti (Jozefa si ani nevšimla, kedy urobila Anetka prvý krok a pred sviatkami vôbec neumyla okná, čo v obci vyvolalo pochybnosti o jej ženskosti, čomu sa však nikto nečudoval, lebo čo iné sa dá čakať od ženskej, ktorá používa na varenie Euklidov algoritmus),
► nie je schopná vykonávať rutinné každodenné práce (Jozefa sa pokúsila o starú známu polievku s hádzanými haluškami a dopadlo to tak, ako zvykne vravievať jeden môj dobrý známy – „za stáleho miešania vykydneme do hajzla“),
► neznáša pohľad na zaľúbené dvojice (je to skutočne odporné takto sa ľúbiť, ale len počkajte, o pár rokov budete po sebe hádzať hrnce a vy konečne pochopíte, čo tým myslel ich výrobca, keď spomínal nejakú doživotnú záruku)
► celé noci nespí, ráno nevládze vstať z postele a keď sa odtiaľ vykope, zvyčajne sa do nej opäť zvalí (ide o tzv. denný kolobeh zúfalca),
► pozerá sa do zrkadla a nespoznáva sa (tu musím varovať najmä mužov, že podobný efekt máva aj trojdňový záťah s kamarátmi po slovenských krčmách, čo v konečnom dôsledku tiež vedie k odchodu partnerky a ste tam, kde Jozefa),
► cíti sa prázdna a nepotrebná ako fľaša od slivovice (pre abstinentov a moslimov môžem uviesť aj iný príklad),
► predstavuje si, ako bobor plače na jej pohrebe (jedna z najoptimistickejších zúfalkiných predstáv vôbec),
► prepichuje woodoo bábiky ihlou na mäso dúfajúc, že to krakaticu bolí (skutočne to nie je od zúfalky pekné, ale použitie živého modelu je z pochopiteľných dôvodov nežiadúce).
Tie príbehy boli na jedno kopyto – pár rokov manželského šťastia, budovanie hniezda, plodenie potomstva a potom skaza a zlosť. Akoby ste ich vypísali zo zlého ženského románu.
Zároveň ste počúvali o takých absurditách, že ak by to publikovala Úžasná žena, podozrievala by som redaktorku, že si dobre vymýšľa.
Napríklad taká Veverička (netreba dvakrát hádať, že ju takto volával jej bobor). Typická manželka zaneprázdneného podnikateľa, ktorá mu okrem starostlivosti o dvadsať snehobielych košieľ viedla podvojné účtovníctvo a rodila dvojčatá. Dva razy po sebe. Pred každým pobytom v pôrodnici napchala mrazničku jedlom, aby podnikateľ nedajbože neumrel od hladu a na pôrodnom stole stihla medzi kontrakciami vybaviť odvolanie sa voči pokute z daňového úradu.
Šikovná baba.
Isto čakáte, ako bolo dobro potrestané.
Pri jednej takej kontrole u gynekológa sa takmer prepadla od hanby pod čiernu zem.
Kvapavka.
Viete si to predstaviť? Na jednej strane dúfate, že ste to chytili na verejnom záchode v obchodnom centre, na druhej strane máte veľmi silné nutkanie odložiť do mrazničky úplne iné „mäsko“.
Sorry, ale už ste za tým počítačom pridlho.
Vonku je krásne počasie, choďte sa prevetrať.
Niekto to už musel povedať.
O týždeň dokončíme Veveričkin príbeh a dostaneme sa až do Afganistanu.
27) Článok vyzerá profesionálne vtedy, keď obsahuje členenie čohokoľvek, hoci ho napísal upotený študent tretieho ročníka masmediálnej komunikácie.
Alebo Diáda.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments