úprimná sústrasť

Úprimná sústrasť sa neželá ani nepraje

… fakt.

Minimálne gramotný človek vie, že keď niekde niekomu niekto blízky zomrie, naozaj si želajú, aby kondolencie a všetky tie veci okolo veľmi rýchlo skončili. Želajú a prajú si byť sami, so svojimi pocitmi a slzami.

V škole sa učíme vybrané slová, literatúru, vážne rovnice a grafy, fyzikálne zákony a všetko možné, ale na takéto situácie nás nepripravujú.

Sme ešte mladí, že hej. Ani rodičia nám nevedeli vysvetliť, kam to idú ich rodičia ( naši starí rodičia ) a prečo toľko sĺz a truhla a slušné šaty.. vraj idú preč, do neba, aby na nás dávali pozor… A my sme teda kukali, niečo sme zjedli na kare a ráno do školy a život ide ďalej. Lebo to sú starí ľudia, s tým sa tak nejak počíta.

Potom to prišlo… havárky na aute, pád zo skaly, samovražda…

Dospeli sme rýchlo. Tak často ako chodíme na svadby, chodíme aj na pohreby.

Rúbe sa už aj v našich lesoch.

Pričasto…

Keď zomrel kolega Martin, bol to šok. Pekný a úžasný človek.. po každej stránke. Popri svojej práci chodil jazdiť sanitkou a keď išiel z nočnej, nabúral. Odprevádzalo ho tucet sanitiek. Keď išla v krematóriu truhla dole, zneli sirény a my sme všetci plakali ako malé deti. Za Martinom, kvôli jeho mamke a tatovi. Lebo všetci, ktorí sme tam boli, máme ( mali sme ) rodičov, sme šoféri a týka sa to nás všetkých. Nevracal sa z disky ožratý ale išiel z práce, ktorá nie je prácou ale poslaním. Práve kvôli Martinovi som zmenila svoj názor na saniťákov. Na ten pohreb nezabudnem. Nepovedalo sa nič. Len Martinov tatko vstal, položil ruku na truhlu a svojmu synovi povedal : ,,Sbohem Martine“.

Dozvedela som sa to z facebooku. Chcela som mu blahoželať k vodičáku na motorku. Skoro som padla na zadok, keď som zbadala odkaz na dopravnú nehodu od jeho bratranca.. Martin je mŕtvy.

Minule som pozerala staré diely CSI. Horacio si dal tie svoje slnečné okuliare a prehovoril na nejakú kočku, ktorá povedala „Nevieš kedy“, a on na to, že ,,Ano, nevieme kedy a práve preto sa smrti netreba báť“,

Ja sa ani nebojím. Jediné čo ma trápi, sú tí moji naokolo. Ja už to budem mať za sebou. ONI tu ostanú a budú za mnou plakať. A bude im ,želaná, úprimná sústrasť…

Neučte deti vybrané slova alebo násobilku. To je na prd v reálnom živote. Učte decká, že tu nie sme nastálo, ale len dočasne. Že si máme užívať život ( a tým užívať, nemyslím piť a fetovať ). Učte ich, aby nikdy nešli spať pohádané ( s hocikým – s rodičmi, súrodencami, kamošmi ) pretože ráno môže byť neskoro.

Neučte ich páliť sviečky a vážiť si mŕtvych, učte ich vážiť si živých.. kamene na cintorínoch majú sviečky a slzy na háku.

Úprimná sústrasť sa neželá. Sú veci, ktoré sa neželajú ani nepriateľovi…

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť