Úprimná sústrasť sa neželá ani nepraje

… fakt.

Minimálne gramotný človek vie, že keď niekde niekomu niekto blízky zomrie, naozaj si želajú, aby kondolencie a všetky tie veci okolo veľmi rýchlo skončili. Želajú a prajú si byť sami, so svojimi pocitmi a slzami.

V škole sa učíme vybrané slová, literatúru, vážne rovnice a grafy, fyzikálne zákony a všetko možné, ale na takéto situácie nás nepripravujú.

Sme ešte mladí, že hej. Ani rodičia nám nevedeli vysvetliť, kam to idú ich rodičia ( naši starí rodičia ) a prečo toľko sĺz a truhla a slušné šaty.. vraj idú preč, do neba, aby na nás dávali pozor… A my sme teda kukali, niečo sme zjedli na kare a ráno do školy a život ide dalej. Lebo to sú starí ľudia s tým sa tak nejak počíta.

Potom to prišlo… havárky na aute, pád zo skaly, samovražda…

Dospeli sme rýchlo. Tak často ako chodíme na svadby, chodíme aj na pohreby.

Rúbe sa už aj v našich lesoch.

Pričasto…

Keď zomrel kolega Martin, bol to šok. Pekný a úžasný človek.. po každej stránke. Popri svojej práci chodil jazdiť sanitkou a keď išiel z nočnej, nabúral. Odprevádzalo ho tucet sanitiek. Keď išla v krematóriu truhla dole, zneli sirény a my sme všetci plakali ako malé deti. Za Martinom, kvôli jeho mamke a tatovi. Lebo všetci, ktorí sme tam boli, máme ( mali sme ) rodičov, sme šoféri a týka sa to nás všetkých. Nevracal sa z disky ožratý ale išiel z práce, ktorá nie je prácou ale poslaním. Práve kvôli Martinovi som zmenila svoj názor na saniťákov. Na ten pohreb nezabudnem. Nepovedalo sa nič. Len Martinov tatko vstal, položil ruku na truhlu a svojmu synovi povedal : ,,Sbohem Martine“.

Dozvedela som sa to z facebooku. Chcela som mu blahoželať k vodičáku na motorku. Skoro som padla na zadok, keď som zbadala odkaz na dopravnú nehodu od jeho bratranca.. Martin je mrtvý.

Minule som pozerala staré diely CSI. Horacio si dal tie svoje slnečné okuliare a prehovoril na nejakú kočku, ktorá povedala „Nevieš kedy“, a on na to, že ,,Ano, nevieme kedy a práve preto sa smrti netreba báť“,

Ja sa ani nebojím. Jediné čo ma trápi, sú tí moji naokolo. Ja už to budem mať za sebou. ONI tu ostanú a budú za mnou plakať. A bude im ,želaná, úprimná sústrasť…

Neučte deti vybrané slova alebo násobilku. To je na prd v reálnom živote. Učte decká, že tu nie sme nastálo, ale len dočasne. Že si máme užívať život ( a tým užívať, nemyslím piť a fetovať ). Učte ich, aby nikdy nešli spať pohádané ( s hocikým – s rodičmi, súrodencami, kamošmi ) pretože ráno može byť neskoro.

Neučte ich páliť sviečky a vážit si mrtvých, učte ich vážiť si živých.. kamene na cintorínoch majú sviečky a slzy na háku.

Úprimná sústrasť sa neželá. Sú veci, ktoré sa neželajú ani nepriateľovi…

Tamara Kadnárová

Tamara Kadnárová - počet článkov 5 .

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Read 6 comments

  1. Ono to bude hlavne tym, ze nevedia, co sustrast znamena. Slovo sustrast je malo pouzivane a vacsina ludi nepozna jeho zmysel „sucitenie“. V opacnom extreme som pocula vyraz „sustrastim s vami“ od cloveka, ktory sa slovencinu ucil ako cudziu rec.

  2. Myslím si, že slová, ktoré použijeme nehrajú až tak veľkú rolu. Dôležité je, čo máme v našich srdciach. Možno sa za tým „úprimnú sústrasť“ skrýva: cítim s vami, alebo som pri vás, priateľ, o ktorého sa môžete oprieť… ak je to tak, potom je to vporiadku, či?

  3. asi tak. ja v tychto pripadoch nehovorim nic. len stisnem ruku. jednak sa na viac nezmozem a potom tie „predpisane slova“ mi do toho nejako nepasuju. len aby ani tie ruky nebolo treba stiskat 🙁

  4. Jedna z veci co nam priniesla nova doba je ze sme vystahovali smrt z nasich domovov. Umierame tak aby sme svojou agoniou neobtazovali clenov rodiny, podobne ako sa odchadza na zachod. Umierame osamoteni v sterilnom a lahostajnom prostredi nemocnice, daleko od svojich blizkych. Prvykrat som si to takto uvedomil po tom ako ma zrazilo auto a stravil som aj so svojim otrasenym mozgom par dni vo Fakultnej Nemocnici v Bratislave. V susednej izbe celu noc agonizoval jeden stary pan … co ma na tom sokovalo bol absolutne lahostajny pristup clenov personalu nemocnice ked som isiel za nimi a ich upozornil na tento fakt, druha to ze jedinou reakciou spolubyvajucich boli ich staznosti ze nemozu kvoli nemu spat …

  5. „Neučte ich páliť sviečky a vážit si mrtvých“ … „len aby ani tie ruky nebolo treba stiskat“ citacia z vyssie uvedenych … Odvratit tvar, otocit sa chrbtom, nerozpravat sa s niekym, kto smuti? Takto ste to mysleli ? Tak to je fakt krute. Neprajem niktorej z vas, ked stratite milovaneho cloveka a nikto si na vas ako smutiacich a hlavne na toho, s ktorym sa budete lucit naposledy tu na zemi , nespomenie …a nepride stisnut ruku a mozno zotriet stekajuce horke slzy z tvare… !!! Prejavit UPRIMNU sustrast je ludske ! Aj to by sa ludia mali naucit ! Vzdavat uctu nebohemu telu a ubolenym dusickam, ktore su v takychto chvilach zufale zo straty. Ibaze ludstvo sa uz odnaucilo spolucitit, vsak ? Naco ? Ani to nikoho netreba podla niektorych odtialto ucit! Nech si kazdy pomoze sam… kazdeho udel vsak ?

    …viac nemam co dodat… Autorka mozno chcela rozobrat nieco ine, ale toto, co z toho vzniklo je na zaplakanie…

Comments are closed.