Vždy, keď niekto posiela niekoho iného za Dunaj, alebo keď niekto tvrdí, že iba jeho náboženstvo je tá správna cesta, je mi trocha smutno. Podobné pocity mám aj vtedy, keď niekto pohŕda inou rasou, a keď sa pľuje na akúkoľvek inakosť. V takých momentoch hľadám odpovede na otázky: Prečo je tomu tak? Prečo je niekto presvedčený o výnimočnosti svojho spoločenstva, a naopak na iných sa pozerá z výšky, a ešte k tomu aj cez prsty?
Je prirodzené, že človek sa neustále snaží niekam patriť. Jednoducho sa dobrovoľne stáva tvorom spoločenským. Ľudské zoskupenia sú často vytvárané na základe spoločných znakov, ktoré jednotlivých členov zjednocujú a zároveň odlišujú od tých ostatných. Človek sa takto identifikuje so znakmi a postojmi skupiny, niekedy až natoľko, že je ochotný útočiť na všetko, čo je odlišné. Čo sa však v takomto prípade stáva s ľudskou slobodnou vôlou, ktorou by mal disponovať každý jednotlivec? Kde je vtedy slobodné myslenie, ktoré by malo napomáhať pri hľadaní, keď nie absolútnej, tak aspoň objektívnej pravdy?
Podľa súčasného španielského filozofa Fernanda Savatera práve spoločenské skupiny zabraňujú ľuďom využívať ich slobodnú vôľu. Savater charakterizuje väčšinu ľudí ako “zvieratá napodobňujúce” alebo “zvieratá stádové”, pretože väčšina robí to, čo robia ostatní členovia skupiny. Iné konanie by sa dalo dosiahnuť iba slobodným rozhodnutím, no to by však znamenalo vylúčenie zo „stáda“. No a samoty sa podľa Savtera človek bojí viac ako smrti. Radšej zostáva pripútaný ku svojej skupine a necháva sa strhnúť k intolerancii opozičných názorov.
Na tomto mieste sa natíska otázka. Ako sa väčšina ľudí správa v skupinách, ktoré majú čisto náboženský charakter? Fromm tvrdí, že človek stratil jednotu s prírodou, cíti sa byť izolovaný, a preto neustále hľadá jednotu so svojimi blížnymi. Vytvára si symbiotickú väzbu na idol, kmeň, národ, náboženstvo, pričom sa zo strachu pred izoláciou vzdáva svojich predstáv a presvedčenia. Robí tak v prospech spojenectva s inými, a to len preto, aby sa spojil do veľkého „MY”. Po takomto stotožnení, sebe a svojej skupine prisudzuje vždy pozitívnejšie vlastnosti. Myslím, že netreba pripomínať, že sa tak často deje aj v prípade náboženských spoločenstiev.
Nie je však takýto postoj v rozpore so základným princípom náboženstiev, ktoré sú už vo svojej podstate založené na konaní dobrých skutkov? E. Fromm definuje takýto postoj ako prejav skupinového narcizmu, ktorý môže prerásť až do fanatizmu a deštruktivizmu, ak je narcizmus spoločnosti urazený, ak bol pritom ponížený boh alebo idea skupiny. Gustave Ie Bon nazýva všetky takéto spoločenstvá davmi, pričom tvrdí, že akýkoľvek dav má v podstate náboženskú formu. Podľa Le Bona má každý náboženský dav veľmi prosté charakteristické znaky. A to:
- zbožšťovanie vyššej bytosti,
- strach pred mocou, ktorá sa tejto bytosti prisudzuje,
- slepé poslúchanie rozkazov,
- neschopnosť kriticky rozoberať dogmy,
- a tendencia tieto dogmy šíriť a za nepriateľov pokladať tých, ktorí ich neprijímajú.
Takáto zbožštená bytosť je často charakterizovaná ako všemohúca, milujúca, milosrdná, aj keď sa v jej mene môžu vykonávať kroky proti podstate dobra. Prečo takéto skupinové konanie vzniká? Pravdepodobne preto, že samotná skupina nemá prostriedky na to, aby uspokojila väčšinu svojich príslušníkov. Jediným riešením na zachovanie spoločenskej kohézie je poskytnúť členom narcistické uspokojenie, vzbudzovanie pocitu pýchy, že všetci jej členovia patria k výnimočnej societe. Dokazuje sa to aparátom mýtov a legiend, ktoré emotívne vplývajú na väčšinu jednotlivcov. Členovi skupiny sa predkladajú teórie o výnimočnosti, vyvolenosti bohom, alebo skupinová viera v jediného boha a popretie existencie iných bohov.
Ďalším vysvetlením by mohlo byť aj zlyhanie akéhosi skupinového svedomia. Každý jednotlivec z času na čas bojuje s vlastnou vinou, čo sa prejavuje frustráciou, sebaobviňovaním a agresivitou voči sebe. Niečo podobné zažíva aj kolektívne svedomie. Tak ako jednotlivec často presúva zodpovednosť za svoje zlyhania na iných, robí tak aj skupina. Podľa Lacroixa, ak by sa tak nestalo, jednotlivec a aj skupina by nakoniec obrátila svoje výčitky svedomia proti sebe, čo by malo za následok samodeštrukciu a negáciu vlastnej identity.
V texte spomenuté argumenty kultúrnych autorít, dávajú niektorým prejavom skupinového správania zmysel. Možno sa takto dajú pochopiť aj plamenné diskusie a obviňovania medzi rôznymi tábormi „MY“ a „ONI“. Jedno je však isté. Intolerancia, rasizmus, náboženská nenávisť a prejavy skupinového násilia zostanú naďalej nepochopiteľné a neospravedlniteľné. Živia sa totižto len pudmi a stádovitosťou, a popierajú pritom rozum a slobodnú vôľu.
Odporúčaná literatúra:
- Fromm, E.: Mít nebo být?
- Fromm, E.: Lidské srdce, jeho nadání k dobru a zlu
- Le Bon, G.: Psychologie davu
- Lacroix, J.: Smysl člověka
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments