Pred sebou má krajinu, pásy polí a kopcov, parky s kočíkmi a hrkálkami, ktoré v tejto zime nepočuť, vidí ľudí smerujúcich kamkoľvek, s taškami, ktoré vytvárajú určitý šum, ich stopy v blate a kúskoch snehu, cesta je pomalá, jej cesta nemá konkrétny cieľ, len tak ide s bielym iPodom vo vrecku ako tisícka ďalších, ako tá, ktorá je uzatvorená do vlastného priestoru, do nôt, rytmu hudby a krokov, Zbigniew Preisner ako predstaviteľ hudby zimy, hudba konárov, pomníkov, miest v noci, hudba lesov a tých, ktorí sa chcú ponoriť, tak ide a nemyslí na nič, preskočí plot židovského cintorína, je podvečer, je večer, hľadá na cintoríne kamienky a ukladá ich na hroby, kde-tu zapáli sviečku, vypne tú hudbu a pozerá sa do korún stromov, stojí obklopená rozkladajúcimi sa telami židov, predstavuje si ich životy, klobúk rabína a kočík jeho syna, či v ňom boli také hrkálky ako v tom parku, rozmýšľa o Tel Avive a Jeruzaleme, o palestínskych ženách v čiernom a nepríde na nič, nič konkrétne jej nenapadne, nič, čoho by sa mohla dotknúť a chytiť, o čom by si chcela napísať do hrubého denníka, to, čo má pred očami sú len obrazy, ktoré prichádzajú a odchádzajú, sú prchavé a nakoniec zaniknú v tme, rozpustia sa.
Má prácu, má byt s bielou sviečkou na kuchynskom stole, keď sa jej niekto pýta, aký je to byt, povie, že je to biely byt s bielou sviečkou, jednoducho biely byt, je tam toho málo, nič extra, povie, že tam nie je veľa nábytku, že tu nechce ostať, že toto je len miesto, kde čaká, že ju tu vlastne nič nedrží, že môže kedykoľvek odísť, posunúť sa o niekoľko kilometrov, o pol Európy, o svetadiel, na tom nezáleží, všade sa dá žiť, všade môže žiť v bielom byte s bielou sviečkou na kuchynskom stole.
Okrem toho by chcela niekomu povedať, že je to byt s mužom v bavlnenom tričku, spí pri ňom a sú ticho, ležia vedľa seba a sú ticho, pijú čaj a svietia lampami pri posteli, čítajú hrubé knihy a pozerajú filmy a potom noc, trochu sexu bez slov, trochu dotykov, trochu niečoho.
Zo židovského cintorína vedie cesta dolu kopcom, popri rodinných domoch, v ktorých sa svieti, obrazovky televízorov, počítače, v jednom dome vidí ženu s plastovým štipcom na bielizeň v ústach, drží v ruke pánsku pruhovanú košeľu a vyzerá pokojná, vyzerá vyrovnane v zelenom športovom svetri, vyzerá vyrovnane s červenými hodinkami okolo zápästia, plynie čas, uteká čas, čas sa míňa myslí si, keď kráča popri tých domoch, pohybuje sa rýchlo, zrýchľuje, v otvorenej samoobsluhe na ulici Terézie Vansovej si kúpi dve mandarínky a mentolové žuvačky, postaví sa ku pokladni a podáva predavačke kreditnú kartu.
Neskôr, keď už sedí za stolom s bielou sviečkou a pije čaj, spomenie si na tú ženu v samoobsluhe, na farbu jej zástery, na jej dieťa, ktoré tam sedelo blízko pohárov s cukríkmi a lízankami, hojdalo nohami a otáčalo strany v časopise s veľkým krikľavožltým slnkom na obálke a matka s ním hovorila, pýtala sa ho, o čom číta, dieťa nepovedalo nič, len ďalej hojdalo nohami a pozeralo sa do toho časopisu, matka povedala, tak dobre, tak si ďalej mysli svoje a keď pôjdeš spať, tak si o tom povieme, o tomto dni, čo sme dnes spolu videli, čo sme si prečítali a kúpili.
Dopije čaj a osprchuje sa, prejde do bielej izby s posteľou pre dvoch, na kôpke časopisov stolová lampa, ten muž v bavlnenom tričku číta a škrabe sa po brade, ľahne si k nemu a spýta sa ho, či by si mohli povedať o tomto dni, či by mohli spolu hovoriť. Muž zatvorí knihu, skúmavo sa na ňu pozrie a spýta sa jej, či sa niečo stalo.
Povie, že nič, len že nikdy nezabudne na dieťa a ženu, čo videla v samoobsluhe na ulici Terézie Vansovej, keď sa zotmelo.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments