RIEGER: Mně je teď hůř, než když mi bylo nejhůř
Film, či divadlo? Diskusie o tom, či je Odcházení kus vhodný na sfilmovanie alebo mal zostať na divadelných doskách, považujem za zbytočné. Václav Havel tú hru napísal. Zveril ju do rúk divadelníkom. Ako vravel, osudom autorov divadelných hier je v podstate bezmocne pozorovať, čo z jeho diela urobí režisér, ako to celé dopadne. Raz, vo finále svojej spisovateľskej kariéry, v derniére svojho života si doprial tú radosť, že si svoje dielo zrežíroval sám a to podľa vlastných predstáv. Radosť dvojnásobnú, pretože ako mladík túžil sa režisérom naozaj stať, ale ako osoba obzvlášť nevhodného triedneho pôvodu bol v období kvitnúceho komunizmu úplne bez šancí.
Podľa mňa to bolo jeho absolútne právo a solitér, ktorý vznikol, by sa ako solitér rozhodne mal brať. Je zbytočné hľadať tú pravú žánrovú škatuľku. Žiadna nie je. Vlastne, možno škatuľka s nápisom: Pohyblivá spomienka na Václava Havla.
Film Odcházení nie je pre nepripravených divákov, nie je to ľudová zábava a neobávam sa povedať, dnes to už nie je kádrovo zničujúce, že to chce nejaký ten intelekt a otvorenú myseľ, ktorá k dielu pristúpi bez predchádzajúcich predsudkov. Hodí sa aj letmá znalosť nedávných aj dávnych dejín, života Václava Havla, diela Shakespeara či Čechova. V opačnom prípade totiž narážky, vsuvky a všadeprítomná jemná irónia narazia na nepochopenie a pocit, že divák počúva nejaké podivné bľabotanie divne oblečených postavičiek. Tento kus by mohol mať aj podtitul – „Uhádni, z koho si práve strieľam, koho práve citujem“.
Tak čo nás vlastne čaká?
Pred vládnou vilou, ktorú kancelár Rieger obýva spolu s matkou, dlhoročnou priateľkou Irenou, jej kamarátkou Monikou, mladšou dcérou Zuzanou, sluhom Osvaldom a psom, je záhrada, v nej stôl a stoličky. Plus altánok a samostatný domček. Z tohto miesta sa nepohneme počas celej hry. Divadelné kulisy. Len trochu väčšie. Kamera, ktorá dej zaberá z našej diváckej perspektívy. Naše kreslá v kine môžu byť pokojne našimi divadelnými sedadlami.
Budeme počúvať monológy, dialógy, sledovať enormné množstvo príchodov a odchodov. Príbeh nebudeme vedieť časovo zaradiť ani podľa odevov, ani podľa používaných predmetov, pretože postavy majú odevy cez CK monarchiu po motorkársky gang a nájdeme tam tak notebook, ako aj kočiar ťahaný koňmi ( s Landovským na kozlíku ).
Na začiatku samozrejme a neodvratne budeme vo Vilémovi Riegerovi pátrať po črtách samotného Havla. To po čase necháme. O niečo úspešnejšie budeme v dlhoročnej priateľke Irene hľadať Dagmar Havlovú, čo neobyčajne uľahčuje fakt, že si túto postavu s gustom zahrala. Tento kúsok zo scenára mohol byť inšpirovaný realitou:
IRENA: Není ti zima?
RIEGER: Ne.
IRENA: Určitě ti je zima!
RIEGER: Není mi zima, drahoušku, vím to.
IRENA: Přinesu ti deku.
RIEGER: Nepotřebuji deku. Nechci deku. Není mi zima.
BABIČKA: Nenuť ho, když nechce. Je přece dospělý.
IRENA: Moniko, prosím tě – tu hnědou, leží hned v hale na fotelu.
MONIKA: Myslíš tu béžovou?
IRENA: Jo.
V rivalovi a do pozície kancelára sa derúcom reprezentantovi rôznych záujmových skupín, Vlastíkovi Kleinovi, by to chcelo vidieť Václava Klausa. To je však pomerne úzkostlivo zastierané tým, že Klein je prezentovaný svojím príšerne nevkusným odevom v štýle československého podnikateľského úsvitu a buranským správaním, čo je dokonalý Klausov protipól. Ďalšie postavy môžu vyvolávať ďalšie kolá hádaniek.
Tadeto však cesta nevedie. Havel by určite nevytvoril dielo, ktoré by malo byť nejakým slabo prefarbeným zúčtovaním s reálnymi, či domnelými nepriateľmi. Hra je omnoho obecnejšia, situácia, ktorú rieši je omnoho univerzálnejšia a mohla sa rovnako odohrávať v starovekom Ríme, na stredovekom kráľovskom dvore, v dnešnej Európe, či v stalinskom Rusku. Moc chutila a chutí stále rovnako, ľudia sa ruvú o kosti s rovnakou urputnosťou a potkany opúšťajú potápajúcu sa loď rovnako nenápadne a odhodlane mieria na najbližšiu nederavú bárku, supy vyďobávajú všetky použiteľné zvyšky. Je to model, schéma, šablóna, matrica, opakujúca sa so železnou pravidelnosťou prírodného zákona na všetkých stupňoch riadenia a následného „odchádzania“. Vety, ktoré prednáša jeden, sú po mnohonásobnej recyklácii a dokonalom vyprázdnení znovu prednášané druhým – a vydávané za pôvodné a objavné. Frázy zmenené na mantry sú až príliš súčasťou aj tej našej najsúčasnejšej súčasnosti. A pôsobia ako spoľahlivé narkotikum. Človek poslucháč zaspáva zhruba po piatej.
Scenár je zložitý len zdanlivo. Je zložitý prednášanými replikami. Ale dej je jednoduchý, sled udalostí logický. Vilém Rieger ( Josef Abrhám ) je odvolaný z funkcie. Chvíľu si pestuje ilúziu, že požíva všeobecnú úctu: „ teprve teď vidím, kolik lidí věří v tradice, hodnoty a ideály, které jsem v jejich očích ztělesňoval a které po mém odchodu jako by ztrácely každým dnem na
vážnosti“. Jeho zjav je noblesný až koketný, ale obsah jeho slov je len tá prázdna, stokrát omletá vata. Očakáva zástupy návštev, novinárov, pripravuje si pózy, kreslí si svoj budúci mediálny obraz. Veľmi skoro sa však ukáže, že jedinými novinármi sú zástupcovia bulvárneho plátku Fuj, ktorých podstatne viac než Riegerove monológy zaujíma, kedy naposledy spal s dlhoročnou priateľkou. Rieger veľmi rýchlo zistí, že pokiaľ neprejaví verejnú podporu novému režimu, so životom vo vile, obklopenej višňovým sadom, sa môže rozlúčiť. Snaží sa zachovať formu, každému, kto je ešte ochotný počúvať, prednáša vety typu: Vždycky jsem chtěl, aby naše země byla bezpečné místo. Ale nejenom naše země. Celý svět. A nejenom pro člověka. Pro celou přírodu. Aniž by to ovšem bylo na úkor rozvoje průmyslu! Či je jeho správanie prejavom charakteru alebo utazeného ega, nie je celkom jasné.
Zdá sa, že vhodnou novou a neunudenou poslucháčkou by mohla byť Bea Weissenmütelhofová, politologička a multikultúrna sociopsychologička, ktorá študovala i intermediálnu komunikáciu, ale aj to je pravdou len dovtedy, kým ich v altánku nenachytá Irena. Degradácia Riegera pokračuje, miesto vily mu pridelia garzónku na dedine vzdialenej sto verst. Nakoniec ho zlomia a zastrašia vydieraním starou korešpondenciou a nočným výsluchom, kde niečo podpíše. Možno, asi….asi určite. Napokon v akte úplného sebaponíženia a degradácie prijme miesto poradcu poradcu nového šéfa Kleina, čo si racionalizuje tým, že je predsa dôležité slúžiť štátu a nie je dôležitá pozícia, z ktorej sa to deje. A tak sa zo zdanlivo zásadového človeka prudkým zlomom stane rohožka pre topánky nových mocných. Irena, ktorá mu je schopná odpúšťať neveru, mu stratu chrbtovej kosti už odpustiť nedokáže a opúšťa ho, zrejme navždy. A to za zvukov píl likvidujúcich višňový sad, aby sa uvoľnilo miesto novému polyfunkčnému komplexu, ktorému padne za obeť aj Riegerova vila.
Hra by mohla byť ponímaná ako tragédia a dráma, ale autor sa snaží o odľahčenie, o grotesku a nadsádzku. Preto aj herci hrajú archaickým a melodramatickým spôsobom. Že je to prehrávanie dané úmyslom režiséra Havla a nie neschopnosťou interpretov je jasné, keď si uvedomíme, aká elita hercov sa vo filme zišla. Oplatí sa vymenovať: Josef Abrhám, Dagmar Havlová Veškrnová, Eva Holubová, Vlasta Chramostová, Oldřich Kaiser, Jaroslav Dušek, Tatiana Vilhelmová, Jan Budař, Jiří Lábus, Jiří Macháček, Stanislav Zindulka, Barbora Seidlová, Ivana Uhlířová, Miroslav Krobot, Jiří Bartoška, Marián Labuda.
Korunovačné klenoty českého herectva. A nebudeme si nahovárať, že by Bartoška prijal jednovetovú a menej než minútu trvajúcu úlohu, ak by hru nerežíroval Havel.
Toto, v značne obmedzenej skratke, čaká diváka, ktorý sa rozhodne film sledovať. Nie je isté, že sa bude páčiť. Pokiaľ to však budeme brať ako počin Havla – večného chlapca, ktorý sa konečne dostal ku kamere, pokiaľ to budeme brať ako možnosť vidieť jedno z jeho diel jeho vlastnými očami, pokiaľ čas strávený v kine či pred televízorom budeme brať ako čas, keď budeme premýšľať, nebude to rozhodne žiadna strata.
Bola by som si želala iný koniec hry. Nepriniesla vyústenie, ktoré by bolo radou, ako si zachovať charakter, príliš mi to pripomenulo naše trpko slávne „ Na Slovensku je to tak“. A my pritom tak veľmi potrebujeme pozitívne vzory. Pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou.
A aby bol pocit beznádeje kompletný, opustil nás aj autor sám. Posledné dejstvo dopísané a nezodpovedaná otázka, kto ponesie ďalej fakľu akého-takého svetla v tej vlčej hmle, ktorá postupne obaľuje temer všetko okolo nás. Nosičov svetla ubúda, mali by sme asi skúsiť niečo robiť sami. Nemusíme začať rovno fakľami. Môžeme začať malou sviečkou. Len žiadna patetickosť. Havel si na ňu nepotrpel.
Odcházení
RIEGER Mně je teď hůř, než když mi bylo nejhůř
Film, či divadlo? Diskusie o tom, či je Odcházení kus vhodný na sfilmovanie alebo mal zostať na divadelných doskách, považujem za zbytočné. Václav Havel tú hru napísal. Zveril ju do rúk divadelníkom. Ako vravel, osudom autorov divadelných hier je v podstate bezmocne pozorovať, čo z jeho diela urobí režisér, ako to celé dopadne. Raz, vo finále svojej spisovateľskej kariéry, v derniére svojho života si doprial tú radosť, že si svoje dielo zrežíroval sám a to podľa vlastných predstáv. Radosť dvojnásobnú, pretože ako mladík túžil sa režisérom naozaj stať, ale ako osoba obzvlášť nevhodného triedneho pôvodu bol v období kvitnúceho komunizmu úplne bez šancí.
Podľa mňa to bolo jeho absolútne právo a solitér, ktorý vznikol, by sa ako solitér rozhodne mal brať. Je zbytočné hľadať tú pravú žánrovú škatuľku. Žiadna nie je. Vlastne, možno škatuľka s nápisom: Pohyblivá spomienka na Václava Havla.
Film Odcházení nie je pre nepripravených divákov, nie je to ľudová zábava a neobávam sa povedať, dnes to už nie je kádrovo zničujúce, že to chce nejaký ten intelekt a otvorenú myseľ, ktorá k dielu pristúpi bez predchádzajúcich predsudkov. Hodí sa aj letmá znalosť nedávných aj dávnych dejín, života Václava Havla, diela Shakespeara či Čechova. V opačnom prípade totiž narážky, vsuvky a všadeprítomná jemná irónia narazia na nepochopenie a pocit, že divák počúva nejaké podivné bľabotanie divne oblečených postavičiek. Tento kus by mohol mať aj podtitul – „Uhádni, z koho si práve strieľam, koho práve citujem“.
Tak čo nás vlastne čaká? Pred vládnou vilou, ktorú kancelár Rieger obýva spolu s matkou, dlhoročnou priateľkou Irenou, jej kamarátkou Monikou, mladšou dcérou Zuzanou, sluhom Osvaldom a psom, je záhrada, v nej stôl a stoličky. Plus altánok a samostatný domček. Z tohto miesta sa nepohneme počas celej hry. Divadelné kulisy. Len trochu väčšie. Kamera, ktorá dej zaberá z našej diváckej perspektívy. Naše kreslá v kine môžu byť pokojne našimi divadelnými sedadlami.
Budeme počúvať monológy, dialógy, sledovať enormné množstvo príchodov a odchodov. Príbeh nebudeme vedieť časovo zaradiť ani podľa odevov, ani podľa používaných predmetov, pretože postavy majú odevy cez CK monarchiu po motorkársky gang a nájdeme tam tak notebook, ako aj kočiar ťahaný koňmi ( s Landovským na kozlíku ).
Na začiatku samozrejme a neodvratne budeme vo Vilémovi Riegerovi pátrať po črtách samotného Havla. To po čase necháme. O niečo úspešnejšie budeme v dlhoročnej priateľke Irene hľadať Dagmar Havlovú, čo neobyčajne uľahčuje fakt, že si túto postavu s gustom zahrala. Tento kúsok zo scenára mohol byť inšpirovaný realitou:
IRENA Není ti zima?
RIEGER Ne –
IRENA Určitě ti je zima!
RIEGER Není mi zima, drahoušku, vím to –
IRENA Přinesu ti deku –
RIEGER Nepotřebuji deku. Nechci deku. Není mi zima –
BABIČKA Nenuť ho, když nechce. Je přece dospělý –
IRENA Moniko, prosím tě – tu hnědou, leží hned v hale na fotelu – MONIKA Myslíš tu
béžovou?
IRENA Jo –
V rivalovi a do pozície kancelára sa derúcom reprezentantovi rôznych záujmových skupín, Vlastíkovi Kleinovi, by to chcelo vidieť Václava Klausa. To je však pomerne úzkostlivo zastierané tým, že Klein je prezentovaný svojím príšerne nevkusným odevom v štýle československého podnikateľského úsvitu a buranským správaním, čo je dokonalý Klausov protipól. Ďalšie postavy môžu vyvolávať ďalšie kolá hádaniek.
Tadeto však cesta nevedie. Havel by určite nevytvoril dielo, ktoré by malo byť nejakým slabo prefarbeným zúčtovaním s reálnymi, či domnelými nepriateľmi. Hra je omnoho obecnejšia, situácia, ktorú rieši je omnoho univerzálnejšia a mohla sa rovnako odohrávať v starovekom Ríme, na stredovekom kráľovskom dvore, v dnešnej Európe, či v stalinskom Rusku. Moc chutila a chutí stále rovnako, ľudia sa ruvú o kosti s rovnakou urputnosťou a potkany opúšťajú potápajúcu sa loď rovnako nenápadne a odhodlane mieria na najbližšiu nederavú bárku, supy vyďobávajú všetky použiteľné zvyšky. Je to model, schéma, šablóna, matrica, opakujúca sa so železnou pravidelnosťou prírodného zákona na všetkých stupňoch riadenia a následného „odchádzania“. Vety, ktoré prednáša jeden, sú po mnohonásobnej recyklácii a dokonalom vyprázdnení znovu prednášané druhým – a vydávané za pôvodné a objavné. Frázy zmenené na mantry sú až príliš súčasťou aj tej našej najsúčasnejšej súčasnosti. A pôsobia ako spoľahlivé narkotikum. Človek poslucháč zaspáva zhruba po piatej.
Scenár je zložitý len zdanlivo. Je zložitý prednášanými replikami. Ale dej je jednoduchý, sled udalostí logický. Vilém Rieger ( Josef Abrhám ) je odvolaný z funkcie. Chvíľu si pestuje ilúziu, že požíva všeobecnú úctu: „ teprve teď vidím, kolik lidí věří v tradice, hodnoty a ideály, které jsem v jejich očích ztělesňoval a které po mém odchodu jako by ztrácely každým dnem na
vážnosti“. Jeho zjav je noblesný až koketný, ale obsah jeho slov je len tá prázdna, stokrát omletá vata. Očakáva zástupy návštev, novinárov, pripravuje si pózy, kreslí si svoj budúci mediálny obraz. Veľmi skoro sa však ukáže, že jedinými novinármi sú zástupcovia bulvárneho plátku Fuj, ktorých podstatne viac než Riegerove monológy zaujíma, kedy naposledy spal s dlhoročnou priateľkou. Rieger veľmi rýchlo zistí, že pokiaľ neprejaví verejnú podporu novému režimu, so životom vo vile, obklopenej višňovým sadom, sa môže rozlúčiť. Snaží sa zachovať formu, každému, kto je ešte ochotný počúvať, prednáša vety typu: Vždycky jsem chtěl, aby naše země byla bezpečné místo. Ale nejenom naše země. Celý svět. A nejenom pro člověka. Pro celou přírodu. Aniž by to ovšem bylo na úkor rozvoje průmyslu! Či je jeho správanie prejavom charakteru alebo utazeného ega, nie je celkom jasné.
Zdá sa, že vhodnou novou a neunudenou poslucháčkou by mohla byť Bea Weissenmütelhofová, politologička a multikultúrna sociopsychologička, ktorá študovala i intermediálnu komunikáciu, ale aj to je pravdou len dovtedy, kým ich v altánku nenachytá Irena. Degradácia Riegera pokračuje, miesto vily mu pridelia garzónku na dedine vzdialenej sto verst. Nakoniec ho zlomia a zastrašia vydieraním starou korešpondenciou a nočným výsluchom, kde niečo podpíše. Možno, asi….asi určite. Napokon v akte úplného sebaponíženia a degradácie prijme miesto poradcu poradcu nového šéfa Kleina, čo si racionalizuje tým, že je predsa dôležité slúžiť štátu a nie je dôležitá pozícia, z ktorej sa to deje. A tak sa zo zdanlivo zásadového človeka prudkým zlomom stane rohožka pre topánky nových mocných. Irena, ktorá mu je schopná odpúšťať neveru, mu stratu chrbtovej kosti už odpustiť nedokáže a opúšťa ho, zrejme navždy. A to za zvukov píl likvidujúcich višňový sad, aby sa uvoľnilo miesto novému polyfunkčnému komplexu, ktorému padne za obeť aj Riegerova vila.
Hra by mohla byť ponímaná ako tragédia a dráma, ale autor sa snaží o odľahčenie, o grotesku a nadsádzku. Preto aj herci hrajú archaickým a melodramatickým spôsobom. Že je to prehrávanie dané úmyslom režiséra Havla a nie neschopnosťou interpretov je jasné, keď si uvedomíme, aká elita hercov sa vo filme zišla. Oplatí sa vymenovať: Josef Abrhám, Dagmar Havlová Veškrnová, Eva Holubová, Vlasta Chramostová, Oldřich Kaiser, Jaroslav Dušek, Tatiana Vilhelmová, Jan Budař, Jiří Lábus, Jiří Macháček, Stanislav Zindulka, Barbora Seidlová, Ivana Uhlířová, Miroslav Krobot, Jiří Bartoška, Marián Labuda.
Korunovačné klenoty českého herectva. A nebudeme si nahovárať, že by Bartoška prijal jednovetovú a menej než minútu trvajúcu úlohu, ak by hru nerežíroval Havel.
Toto, v značne obmedzenej skratke, čaká diváka, ktorý sa rozhodne film sledovať. Nie je isté, že sa bude páčiť. Pokiaľ to však budeme brať ako počin Havla – večného chlapca, ktorý sa konečne dostal ku kamere, pokiaľ to budeme brať ako možnosť vidieť jedno z jeho diel jeho vlastnými očami, pokiaľ čas strávený v kine či pred televízorom budeme brať ako čas, keď budeme premýšľať, nebude to rozhodne žiadna strata.
Bola by som si želala iný koniec hry. Nepriniesla vyústenie, ktoré by bolo radou, ako si zachovať charakter, príliš mi to pripomenulo naše trpko slávne „ Na Slovensku je to tak“. A my pritom tak veľmi potrebujeme pozitívne vzory. Pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou.
A aby bol pocit beznádeje kompletný, opustil nás aj autor sám. Posledné dejstvo dopísané a nezodpovedaná otázka, kto ponesie ďalej fakľu akého-takého svetla v tej vlčej hmle, ktorá postupne obaľuje temer všetko okolo nás. Nosičov svetla ubúda, mali by sme asi skúsiť niečo robiť sami. Nemusíme začať rovno fakľami. Môžeme začať malou sviečkou. Len žiadna patetickosť. Havel si na ňu nepotrpel.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments