Chvála lekárskemu stavu

Je pol dvanástej dopoludnia a ja vylihujem v posteli. Všadeprítomné bacily si konečne našli cestu cez imunitný systém aj mojej chátrajúcej telesnej schránky.

U svojej obvodnej lekárky som nebol. Dávam prednosť dovolenke, ktorej mám naozaj požehnane ešte z minulého roka a samoliečbe. Ísť k mojej obvodnej mi pripadá, ako vydať sa na krížovú cestu. Je to jednak preto, lebo keď som menil obvod, ponechal som si svoju pôvodnú lekárku schválne napriek tomu, že som sa presťahoval na opačný koniec mesta. A aj preto, lebo keď potom pani doktorka odišla na dôchodok a na jej miesto prišla mladá elegantná a ambiciózna lekárka, povedal som si, skúsim, čo to urobí.

Asi pred tromi rokmi som sa začal liečiť na vysoký krvný tlak. Nič mimoriadne, liečba štandardná, dobre mi zaberá, a tak sa nemám na čo sťažovať. Jediné čo potrebujem, je raz za tri mesiace zájsť si po recept na lieky a pomodliť sa, aby mi recept vystavila sestra a pani doktorka ma nedajbože nezavolala do ordinácie, s otázkami typu ako sa mám, koľko som schudol, čo moja životospráva a podobne. Tlak si už dávno nemeriam u svojej lekárky, ale nosím si vlastný nález z domu. Prečo? Lebo u pani doktorky sa mi merania nedaria. Napriek tomu, že doma meriam štandardne dobrý tlak. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Prídem k svojej obvodnej lekárke. Čakáreň plná. Vekový priemer čakajúcich je za 50 rokmi. Mnohí sa navzájom poznajú. A často krát to dávajú najavo. Niekedy poriadne nahlas. Sedím tam medzi tými dedkami a babkami a nedá sa nepočuť. Uši si predsa len zaliať voskom nechcem. A tak len počúvam, kto mal aký infarkt, na čo všetko bol kto operovaný, aké lieky kto berie, ale aj aké nehorázne sumy za lieky kto dopláca. Dozvedám sa všeličo o artrózach, koxatrózach a čo ja viem, ako sa všetky tie …rózy volajú, vypočujem si množstvo zaručených receptov a hodnotení a a to je hlavné, množstvo kritík na toho či onoho lekára, na ich darebáctvo a ignorantstvo. Slov chvály je pomenej, ale nájdu sa aj tie.

Nuž a potom, keď konečne prídem na rad a vojdem do ordinácie, vpredu sedí sestra a lekárka až v ďalšej miestnosti. A tam už na mňa čaká. Veeeeľký, super-hypermoderný stroj na meranie tlaku. Obrovské koleso, do ktorého stačí vnoriť ruku až po rameno a prístroj sa o merania postará sám. A samozrejme aj tento iste drahý prístroj dáva hlasne najavo svoju kompetentnosť na dokonalé a veľmi presné meranie tlaku pípaním. Píp, pííp, pííííp, pííííp, píííííííííp…

Nuž pod 160 na 105 proste nejdem. A to ani vtedy, keď som si predtým doma odmeral horolezeckých 119 na 81.:)

Dívam sa na sestričku, ktorá je s každou mojou návštevou unavenejšia a úsečnejšia. Lekárka je veľmi snaživá, ale aj na nej občas vidím, ako na ňu atmosféra množstva ľudí so svojimi náladami,  úzkostlivosťou a nervozitou dolieha. Ako sa na nej podpisuje pracovný stres a to nikde nekončiace tempo, nedovoliace ani na chvíľu zastaviť sa. Takže, milí moji čitatelia, ak ste čakali, že začnem svoju obvoďáčku kritizovať a mudrovať o tom, čo je u nej zlé a ako by to mala zmeniť, mýlite sa. Ja si len uvedomujem, akú nesmierne náročnú prácu vykonáva a nemyslím si, že som pojedol všetku múdrosť.

Raz za polrok chodievam na kontrolu ku svojmu kardiológovi. Fakultná nemocnica na Mickiewiczovej ulici so svojou internou klinikou i ostatnými oddeleniami majú už dávno svoje dobré časy za sebou. Budovy staré, chátrajúce, ponuré. Ja to zvládam, keďže som predsa len vo veku, keď cítim istú nostalgiu pri spomienke na staré časy a nemienim sa za to nikomu ospravedlňovať, pričom viem, že táto nemocnica je jednou z mnohých, ktoré sme zdelili po totalitnom systéme už vtedy v stave neveľmi utešenom. Nuž a našej novej demokracii zrejme tiež prostriedky na obnovu nevychádzajú…

Sedím v tmavej miničakárni, množstvo pacientov sedí aj vonku na chodbe. Je tu úplné ticho. Absolútny pokoj. Napriek tomu, že vekový priemer pacientov vylepšuje len zlomok pacientov v mojom veku. Väčšinou sú o jednu, niekedy aj dve generácie starší odo mňa. Holt kardiaci sa šetria. Nemajú potrebu mrhať energiou. Čakanie, je niekedy dosť dlhé. Sestričky sa pohybujú medzi ordináciami, čakárňou a chodbou ako víly. Keď poznávajú starších pravidelných pacientov, vítajú ich bozkom na obe líca. Keď je obdobie začiatku roka, väčšina pacientov odchádza z kardiológie vybozkávaná na líca so želaním šťastného Nového roku. Sestričky so svojou pracovnou vyťaženosťou a stresom si vždy dokážu nájsť čas na milé slovo, pričom je vidieť že samy majú veľa starostí a aj bolestí.

Prichádzam na rad. V ordinácii ma veľmi vľúdne víta Doc. MUDr. Ľudovít Gašpar. Najprv si líham a urobia mi EKG. Doktor Gašpar, šťúply príjemný chlapík asi v mojom veku ho prezrie a so širokým filigránskym úsmevom mi povie: „Máte perfektné EKG, musím vás pochváliť.“

Potom si sadám, doktor Gašpar zoberie snáď ten najstarší tlakomer v bývalom RVHP, ešte taký ten, čo vyzerá ako väčší zatvárací vonkajší teplomer, omotá mi rameno rukávcom, berie stetoskop a odmeria mi tlak. Hádajte aký? Nad 135 na 85 som ešte žiadne meranie nemal.:)

Ešte si ma pozorne vypočuje, vnímavo sa povypytuje, keď vidí, že som schudol, opýta sa na obvod pása, keď vidí, že sa nemám čím chváliť, otázku diskrétne vynechá a ešte pripomenie, že nie je vhodné merať si tlak často, že je to dynamická veličina a netreba sa nechať zotročiť vlastným  tlakomerom. Podotknem, že ja som prešiel od fázy merania 10 x za deň až po fázu jedného merania za tri mesiace, čím ho rozosmejem a pošle ma domov.

Viete, milí moji, premýšľam, ako toto svoje rozprávanie ukončiť. Je mi jasný vývod, do ktorého si prajem, aby toto moje písanie vyústilo. Len mi akosi dochádzajú vyjadrovacie prostriedky…

Skúsim to takto. Nedávno sme bolo na Slovensku svedkami udalostí, ktoré poznačili všetkých. Poznačili ako lekársky stav, tak aj všetkých nás, pacientov. Zasadil ranu dôvere vzťahu lekár – pacient, ranu ktorá sa bude ešte dlho hojiť. Lekársky stav bol ponížený a dourážaný do absolútnej krajnosti. Toľko negatívnych zovšeobecňujúcich a do jedného vreca všetkých hádžucich výrokov zo strany pacientov, politikov, či dokonca kolegov lekárov ale aj tých, ktorí vlastne ešte ani nemali možnosť prácu lekára spoznať na vlastnej koži a všetko toto v nevídanej jednote. Jednote, ktorá   bola pre Slovensko nevídanou vzácnosťou, veď tento postoj vtedy zdieľalo cez 75% Slovákov. Toľko morálneho bahna, ktorým by sme lekárom najradšej zapchali ústa a urobili z nich nemysliaci nástroj bez vlastných potrieb  na uspokojenie potrieb väčšiny.

Určite bolo mnoho lekárov, ktorí sa po týchto nepekných udalostiach pýtali sami seba, či ešte vôbec chcú spájať svoj život s výkonom lekárskeho povolania a je dobré, že sa nakoniec k tomuto kroku odhodlal len zlomok.

Nech je nám táto skúsenosť poučením, že pýchou, aroganciou a zaslepenosťou sa nič a nikdy nevyrieši. Tieto vlastnosti dokážu akurát len veľmi nedokonale maskovať náš bezmedzný strach o  vlastné existencie ako zrniek prachu vo vesmíre a neschopnosť pokory, ktorá je nevyhnutná pri nahliadaní na veci v širšom kontexte.

  • Digg
  • del.icio.us
  • Facebook
  • Google Bookmarks
  • LinkedIn
  • Technorati
  • email
  • PDF
  • Print
  • RSS
  • Twitter

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments



pošli na vybrali.sme.sk Ak sa vám článok páčil, môžete mu dať hlas na Vybrali SME



Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE