Normalizáciu som s určitosťou žil, aj keď som si ju neuvedomoval. Je to pochopiteľné, bol som ešte dieťa. Niekedy mám však pocit, že si celkom živo dokážem predstaviť, ako sa cítil obyčajný občan normalizovaného, socialistického Československa. Uvedomujem si to vtedy, keď sa sám, hoci len na zlomok sekundy autocenzurujem. Súčasnosť mi totiž často pripomína niečo ako demokratickú formu normalizácie, síce si človek môže myslieť hocičo, ale to je asi tak všetko. Vyslovenie mysleného si radšej pre pokoj duše rozmyslí.
Tento text vôbec nie je kritikou politickej korektnosti. Osobne si dokonca myslím, že určitá dávka korektnosti je v spoločnosti ako je tá naša dokonca nutná, pretože často je to jediná forma ochrany, ktorú sme schopní zaručiť menšinám a inakosti. Môj normalizačný pocit je omnoho prozaickejší a vzniká často pri bežnej komunikácii. Čo mám teda na mysli?
Napríklad, niekto sa vás opýta: „Ahoj, nevidel som ťa už celé veky. Ako sa máš?“.
Pri podobných otázkach sa mi často roztočia mozgové závity a okamžite vyberajú tú „najsprávnejšiu“ odpoveď. Mám sa priznať, že mi je vlastne dobre? Nebude to v tejto krajine, kde si ľudia závidia aj chorobu, považované za rúhanie sa? Mám druhej strane vysvetľovať, že pod pojmom „dobre“ nemyslím hmotné a nehmotné statky? Že za „mám sa dobre“ sa vlastne skrýva spokojnosť z relatívneho zdravia, šťastného partnerského života, a že na šťastí má podiel aj radosť z mojich detí?
Mám sa priznať k tomu, že šťastným ma robia aj maličkosti, úsmev, dobrá kniha, zimomriavková melódia a východ Slnka? Napríklad takýto:
Mám tak riskovať zdesenie druhej strany, ktorá často vidí nešťastie aj pod listom hlávkového šalátu, a ak ju práve nedesí Fico, tak loví Gorily?
Alebo si mám radšej zvoliť taktiku ponosovania sa na politiku, spoločnosť, zdravie a úroveň televízií a riskovať tak, že ma pýtajúci sa porazí vo všetkých kategóriách?
Áno, aj takto si tu niekedy žijeme v tejto zvláštnej krajinke. Mnohí sa nachádzajú medzi normalizačnými kameňmi, pričom sa boja priznať, že včera dočítali Matkina, že po večeroch si púšťajú Beethovenove sonáty, fandia Slovanu milujú Kubricka a práve dopozerali Modré z neba.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments