Ivana nikam neodišla. Nedokázala preliezť zábradlie. Sadla na posteľ a odtiekla jej plodová voda. Vystrašene pozerala na mňa, ani sa nepohla. Marta tým istým spôsobom zmeravela a pozerala na Ivanu. Dve sochy, zastavený čas a nutnosť niečo podniknúť. Stláčala som tlačidlo na núdzovom hlásiči pri posteli. Volala som na Martu a tíšila Ivanu, že všetko bude v poriadku. Obe ma určite počuli, ale nehybnosť ich dočasne oslobodila. Prišla sestra a urobila všetko, čo bolo treba. Odviezla Ivanu na iné oddelenie a vrátila sa. Zmerala nám tlak a zatvorila okno na balkón.
S Martou sme sa handrkovali, či to bude chlapec alebo dievča. Ale robili sme to len tak, aby sme si krátili čas, kým sa to nedozvieme. Sestrička to sľúbila. Po večeri začal padať sneh. Veľké vločky plachtili vzduchom a do duše priniesli pokoj. Sneh to dokáže. Upokojí, naplní akési tajné očakávanie. Dopadal na zábradlie balkóna. Jedna na druhú, sadali si na chrbát vločky a splývali v jeden celok. Na pohľad zmäklo železo zábradlia. Aj výhľad oknom sa zmenil. Bol zrazu vľúdny, keď snehom zapadol smetný kôš, keď sa na lampách vytvorili biele čiapky. Vďaka tomu svietili tlmene, inak. Aj stromom sa ušlo nádielky, chodníkom a lavičkám tiež. Zdali sa pohodlné, mäkké, príjemné. Výhľad sa zrazu zdal byť v poriadku, už nepôsobil odpudzujúco. Marta povedala, že bude padať celú noc. Po pár hodinách sneženie prestalo. Sestrička prišla zvestovať, že Ivane sa narodila dcéra, kým to dopovedala, sneh sa začal topiť. Zakiaľ sme sa v hlavách prechádzali spomienkami na vlastné deti, sneh za oknom sa roztopil.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments