Posteľ na ktorej ležala Ivana bola pokazená. Už Ivana sa sťažovala, že si nemôže nastaviť opierku pod hlavou. Vtedy prišiel Emil, chlap v montérkach. Žiadne sterilné oblečenie, rúška a rukavice, len zelené vypraté montérky. Opravoval čo bolo treba. Zariadenie nemocnice si žilo svoj vlastný život. Emil bol lekárom nemocnice, jej neviditeľnej mechaniky. Nemocnica mala nohy, ktoré museli kráčať, mala pľúca a ruky na ktorých ležali ľudia. A to všetko muselo fungovať, nech sa dialo čokoľvek. Opravoval postele, menil vypálené žiarovky a postaral sa o všetko čo bolo pokazené. Vraj údržbár, ale nik mu inak nepovedal ako Emil. Všetko vedel, do všetkého sa rozumela a do všetkého sa staral. Ale tak, v dobrom. Presunul stoličku, otočil vešiak a natáčal listy žalúzii na opačnú stranu ako boli. Robil to podvedome a nekomentoval svoju činnosť. Neodôvodňoval. Hneď vedel ako sa to ovocie volá a spýtal sa, či si môže jedno zobrať. Marta kývla. Emil ho priamo pred nami zjedol aj so šupou a lepkavá šťava mu stekala po brade. Vynikajúce, mrmlal si. Do opaku ruky si tú šťavu utieral a následne z ruky olizoval.
„Emil, neodviezol by si nás k Dunaju.“ Opýtala sa ho Marta, keď doťahoval skrutky na posteli.
„K Dunaju? Ale dievčatá, no tak.“ Odložil použitý kľúč do veľkej tašky, posteľ bola v poriadku. „Čo by ste tam chceli robiť, kúpať sa?“
„To je tajné.“ Mrkla Marta okom.
„Chápem. Idem ukradnúť sanitku a hneď som tu. Zatiaľ sa oblečte.“ Zbalil náradie a pochodoval z izby preč.
Marta už mala poskladaných niekoľko lietadiel. Ležala na posteli, zúfala z toho, že sa sneh roztopil, čakala, že december bude taký ako má byť. Emil sa vrátil za hodinu. S metlou. Otvoril okno, sadol na tú metlu a volal na nás, nech si rýchlo k nemu prisadneme. Vraj Dunaj čaká. Smiali sme sa, vyzeral komicky na tej starej metle. Potom zatvoril okno a metlu oprel do kúta, vraj keby bolo treba niekam súrne ísť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments