Poznal som ho už roky, keď sme sa rozdelili. On vľavo, ja vpravo alebo opačne. Potriasli sme si rukou a do vetra sľúbili, že určite skočíme na pivo. Nakoniec som skákal s inými a to tak dlho, až sľub zostarol v spomienku. Oba poháre som položil na stôl a vyzval ju, nech rozpráva.
A vlastne som to už všetko vedel. Alkoholické excesy. Sem tam nejaká prostitútka. Dve. Farebné tabletky. Krádeže a klamstvá. Dym z cigarety sa mi vplazil do očí a ja som ich inštinktívne zatvoril. Ostatne ako vždy, keď som sa dozvedel novoty o jeho šialenstve. My sme si ale neboli blízki. Nebola to moja starosť, teda tak ma aspoň utešoval alibista za hrudnou kosťou. Trávili sme spolu čas, to áno, ale jeho povaha vlastne nikomu nedovolila obľúbiť si ho. Inteligentný, bystrý, o to väčší manipulátor a sebec.
„Proste mu totálne preplo.“
Ja som si to vždy predstavoval tak, že podobný človek má v hlave obrovský čiernobiely prepínač. Ten socialistický s páčkou. A tá sa raz prepne do polohy off. Väčšinou jej niekto pomôže, ale často ani nemusí. No a ten nešťastník na nej visí a kope nohami, v snahe prehodiť výhybku do správnej polohy. Prepínač je ale tak obrovský, že ani celá jeho váha na to nestačí. A to trochu deprimuje, v režime vypnuté totiž hlavu ovládne absolútna tma.
A vtedy do tej tmy vojde niekto, kto má sily dosť. Vie, kam má ísť a preto ťa v tej hustote ľahko nájde. Pozná ťa a tuší, kde si ten prepínač skryl. Chytí ťa za pás, pevne, pretože tak je treba a potiahne. A nenadarmo sa hovorí, že vo dvojici sa to lepšie ťahá. Páka povolí a tebe sa zrazu rozsvieti.
Jej rozprávanie bolo stiesňujúce. Azda preto, že som vo veľkých očiach videl bezradnosť. Azda preto, že ma prepadol náhly pocit zodpovednosti. V telefóne stále jeho číslo, v hlave zopár spomienok.
Dnes sa ponorím do jeho tmy. A skúsim tam rozsvietiť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments