Boli časy, keď som na Zlatých pieskoch preplával na ostrov a späť. Denne niekoľko krát čeril vodu. Dnes, keď doplávam do polovice, vidím to inak. Vôľa by aj bola, len ten ostrov je ďalej, ako vyzeral.
Mal som to tam rád. Slnko pečatilo kožu dlaňami, červené fľaky po jeho zásahu divo pulzovali a vlasy sa na koncoch nahlas trieštili. Farebné gumičky vo vlasoch, boli ako tie časy. Pestré, no s obmedzenými možnosťami. A do toho vrelý dych zeme, tajomne hučal v ušiach radosťami.
Boli časy, keď sa dievčenské ramená pýtavo pozerali na moje dlane, s tichou prosbou v jemnej línii úst, schovanej za mrežami prstov. Ako prasknutá pera čo sa ti núka ovlažiť.
Dnes mám pocit, že iba ležíme na brehu, ako niečie prekážky v ceste. Že sme si ľahli, aby sme vrhali čo najväčší tieň. Vstávam, nechávam ležať všetky telá, ani sa neobzriem. Do vody vchádzam pyšne, tichom sovy. Pýcha sú žiabre, čo narástli psovi.
Plávam k ostrovu, neponáhľam sa, aby som nestratil dych. Cez ostrov len prejdem, trochu si oddýchnem a potom budem plávať ďalej. Tam na ďalšom brehu sa vyzlečiem donaha. Možno, ak nebude chýbať odvaha. Po pár záberoch mi to však došlo, ako vlny do nosa, ignorujúc nehu. Na tú cestu sa vyberiem možno zajtra a budem kráčať po brehu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments