Ako slovanistu ma asi nemusia zaujímať problémy, ktoré má momentálne sa zachraňujúci trnavský Spartak – napokon, obhajoba titulu je tak reálnejšia ako by bola, keby boli andelé vo fazóne z vlaňajšej sezóny. Navyše im ide Poór postaviť moderný štadión oveľa férovejšie, ako sa chystá majiteľ Slovana, tak nech im vykypí aspoň z tohto pohára (hyperbola). Ale ako fanúšika dobrého futbalu ma situácia v Trnave mrzí, lebo viem, ako majú v Trnave radi futbal.
Alebo odinakiaľ – ak na podstatu Vladimíra Mečiara (lož ako pracovná metóda) prišiel na jeseň 1992 Milan Kňažko, bolo to síce o dosť neskôr ako na to prišli niektorí politici vo VPN či novinári, ale stále bol jeho odpor oveľa autentickejší ako vzdor oveľa neskorších revolucionárov Bajana, Moravčíka či Gašparoviča.
Na klientelistickú podstatu SDKÚ prišla aj Iveta Radičová až vtedy, keď sa jej to týkalo osobne (pri vstupe do strany nebrala do úvahy všetky škandály, ktoré boli s Mikulášom Dzurindom spájané od kupovania novinárov v lete 1998) a keď bola podkopávaná jej pozícia predsedníčky vlády a podpredsedníčky SDKÚ.
Iným uhlom pohľadu je, či možno meniť pomery napríklad v Slovane Bratislava bez toho, aby som sa stal akcionárom klubu, či dokonca významným akcionárom klubu – a či moja cesta na vrchol predstavenstva je vedená úmyslom urobiť zo Slovana moderný futbalový klub, konkurencieschopný prinajmenej v strednej Európe, prinášajúci radosť a zážitok tisíckam fanúšikov, navrátivších sa na moderný štadión za excelentným výkonom, alebo či mi ide o podiel na zisku, aký je vo vrcholovej pozícii oveľa väčší ako iba vo fanclube Belasá šlachta.
Čudovať sa teda Róbertovi Bezákovi, že prišiel na to, čo je jeho rodná cirkev v skutočnosti, až keď sa začala k nemu správať ako ku všetkým, ktorí sa na ňu začali dívať kritickým okom, je na jednej strane opodstatnené, ale na druhej aj pochopiteľné (v hraničnej podobe to vystihla Cynická obluda. Veď ani Bezákov príbeh sa nevymyká z množstva príbehov, ktorými sú slovenské dejiny priam posiate (aj autor tohto článku až na vlastnej koži musel zistiť, že ani projekt Slobodného fóra nie je tým, za čo sa pôvodne vydával – za alternatívu voči Dzurindovi aj Ficovi súčasne).
Ale naspäť k podstate – teda k tomu, do akej miery môžu zaujímať liberála/ateistu problémy jedného z popredných predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorý dnes vyzerá skôr ako popredný predstaviteľ kritikov katolíckej cirkvi. Isteže, nie je mi ľahostajné, či sa v trnavskej diecéze prepierali špinavé peniaze (ako to výstižne naznačuje Anna Göldi), ale toto by mala byť úloha orgánov činných v trestnom konaní, hoci môj postoj k policajným pohlavárom sa limitne blíži k postoju k popredným predstaviteľom RKC.
Nie je mi ani ľahostajné, ak cirkev zaobchádza so slušným človekom ako s triednym nepriateľom, ale v tomto sa RKC neodlišuje od komunistov či od všetkých sekulárnych inštitúcií, ktoré sa vyrovnávajú s blchou vo vlastnom kožuchu, médiá nevynímajúc. Napokon, situácia v RKC trápi mnohých mojich priateľov-katolíkov, čiže sprostredkovane sa dotýka aj mňa, hoci mne to teda žily netrhá.
Ale ako liberál a ateista si kladiem aj dve otázky – je problém Bezák vz. RKC aj mojím bytostným problémom? A ako by asi Róbert Bezák odpovedal napríklad na otázky o zákaze interrupcií a o zákone o registrovaných partnerstvách – mal by bližšie k Pietruchovej alebo Hane Fabry, alebo by sa zhodol s Jánom Sokolom?
Súčasnej situácie Róberta Bezáka mi je ľúto, ale žeby som ho považoval za vhodného prezidentského kandidáta pre liberálnu obec na Slovensku, to sa mi teda nezdá.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments