Obuškom po hlave

Snahy LGBT – hrozba pre spoločnosť?

By Roman Dulgerov
27. mája 2013

gay-not-gay Tento fenomén strašiaka hrozby spoločnosti je čím ďalej tým fascinujúcejším mechanizmom, ktorý navonok akoby žil vlastným životom. Jedna i druhá strana ho svojimi reakciami a činmi živia a nadobúda čím ďalej, tým viac na obludných rozmeroch…

Už to nie sú len gayovia, ktorí sú diskriminovaní väčšinou, ale čím ďalej tým viac začínajú na diskriminačnú nôtu hrať predstavitelia majority. A vzniká tým zvláštny fenomén, ktorý aj keď nie je ničím nový, predsa len vnáša do našej slovenskej spoločensko – politickej scény oveľa prepracovanejší scenár údajnej hrozby zo strany aktivít LGBT.

Už len samotná hrozba tradičných rodín nestačí. Ohrozenie modelu otec, mama, deti zo strany 4% populácie zastúpenej LGBT, ktoré už len keď sa naň pozrieme z hľadiska reálnych možností 4% ľudí, vyznieva veľmi za vlasy pritiahnuté. O tom čím konkrétne sme pre tradičné rodiny hrozbou, som sa vlastne nikdy poriadne nedozvedel. Od názorov negatívneho ovplyvňovania mládeže až po priamy prenos homosexuality na nevinných ľahko ovplyvniteľných mladých ľudí, smerom k rozbitiu základov tradičnej stavebnej bunky našej spoločnosti, to všetko som si prečítal či vypočul veľakrát. Od reakcií úsmevných až zábavných po reakcie vyslovene hlúpe a nenávistné, svedčiace nie len o nedostatku základných informácií, ale aj o nulovej snahe k nejakým relevantným faktom sa dopracovať.

Je snáď poctivá snaha dvoch ľudí rovnakého pohlavia, ktorí sa milujú a chcú svoj vzťah spečatiť, či dokonca vychovávať dieťa až taká škodlivá a pre spoločnosť ohrozujúca? Nie, neverím a nik nemá šancu ma o tom presvedčiť. Osobne vôbec nepotrebujem, aby bol nový status pre LGTB manželstvom, akurát zisťujem, že viacerí považujú snahy postupných krokov za nepoctivé. V zmysle najprv budú chcieť RP, ale potom sa budú ich požiadavky zvyšovať a budú chcieť aj manželstvá, adopcie a čo ja viem čo ešte, čím všetkým našu spoločnosť v budúcnosti straumatizujeme.

Tlak LGBT ľudí na spoločnosť sa zintenzívňuje a s ním samozrejme rastú aj snahy odporcov úmyslov gayov, lesbičiek či transrodových o zavedenie statusu RP či manželstiev s možnosťami adopcií a schválení príslušných antidiskriminačných zákonov a zákonných úprav. A snahy o marenie týchto úmyslov, sú čím ďalej tým viac prepracovanejšie.

Už to nie je len tradičná rodina, ktorá je v ohrození. Už je to aj diskriminácia majority súvisiaca s našimi nekonečnými požiadavkami, ktoré sa pre niektorých javia ako únavné až otravné, či nepodávané dostatočne vhodnou formou na takých exhibicionistických aktivitách ako sú Pride, kde sa za peniaze daňových poplatníkov zviditeľňujeme nevhodným spôsobom, necháme sa chrániť drahým policajným aparátom a vôbec dávame neprípustným spôsobom najavo svoju sexualitu.

Únavní sme, to je pravda. Ostatne sme únavní presne v tej miere, v ktorej je únavná hluchota tých, ktorí by mohli, ale neviem prečo, akosi nechcú pomôcť. Nie je na to čas, v situácii v ktorej sa spoločnosť nachádza, sú ďaleko dôležitejšie a urgentnejšie veci, neznesúce odklad a podobne. Takže musíme čakať, kým sa na Slovensku vyriešia všetky ďaleko životne dôležitejšie veci, ako je rovnoprávnosť gayov. Nemali čas páni poslanci ani len zdvihnúť ruky na posunutie návrhu zákona o RP do ďalšieho čítania. Toľko toho majú na práci.

Avšak to LGTB nestačí. Máme snahu kriminalizovať všetkých tých, ktorí nezdieľajú naše postoje a dovolia si vyjadrovať sa o nás a našich snahách ako o snahách nesprávnych, na ktoré nemáme žiadny nárok. No úprimne tie vyjadrenia sú trochu iné, väčšinou zaznievajú slová ako chorí, zvrátení, nenormálni, ohrozujúci spoločnosť a podobne. Vo svojej bezočivosti zachádzame až tak ďaleko, že sme ochotní každému dať nálepku „homofób“ len preto, lebo vyjadrí svoj úprimný samozrejme negatívny názor na gayov.

Popravde k jednej zákonnej úprave nedávno skutočne došlo. § 140 písm. f) rozumie osobitným motívom spáchanie trestného činu z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti, nenávisti z dôvodu farby pleti a nenávisti pre sexuálnu orientáciu. Áno, tá sexuálna orientácia tam bola pridaná. Myslím, že každý súdny človek pochopí, že páchanie trestných činov na ľuďoch najmä násilnej povahy, je pre ktorúkoľvek spoločnosť dostatočne zavrhnutiahodné a to aj vtedy, ak sa k dôvodom pre ich páchanie pridá nenávisť aj k inak sexuálne orientovaným ľuďom.

Sú však aj iné činy. Činy na ktoré naše zákony nestačia. Často krát sú tieto činy skryté, nie tak vypuklé a sú aj z hľadiska ich posúdenia veľmi rozporuplné. Sú to verbálne útoky, či vyjadrenia, ktoré majú najčastejšie za cieľ znemožniť ich obeť, uraziť ju, ponížiť jej osobnú dôstojnosť a podobne. Nenadarmo sa hovorí, že mnohokrát je slovom možné ublížiť viac, ako dýkou. Je to pomerne zastarané vyjadrenie, ale jeho platnosť si dokážu overiť najmä tí, ktorí sa obeťami podobných prejavov stali, či stávajú sa nimi denne.

Tam už je oveľa ťažšie posúdiť či to, čo je pre jedného osobným útokom s cieľom uraziť a ublížiť, nie je pre stranu druhú demokratickým vyjadrením názoru či postoja. A tu je aj kameň úrazu. Ak sa niekto vyjadrí o živote gayov ako o chorom, neprirodzenom, nenormálnom či hriešnom, našu spoločnosť ohrozujúcom a podopiera tým svoj názor prečo povedať nie snahám o zrovnoprávnenie LGTB, môže to byť pre dotyčného legitímnym demokratickým vyjadrením názoru. Pre homosexuála ako som ja, ktorý možno v živote narobil aj nejaké hlúposti a chyby, ako ostatne väčšina ľudí, ale inak sa snaží žiť svoj život čo najpoctivejšie, môže byť to isté prejavom homofóbie najhrubšieho zrna a teda značne urážlivé a ponižujúce. A ako taký môžem reagovať negatívne a aj precitlivelo, dokonca viac precitlivelo, ako by si možno daná situácia zaslúžila. Pokiaľ sa nejedná o vyslovené šikanovanie či už na verejnosti, alebo v zamestnaní, (a že som také zažil…) osobne nie som priateľom snahy kriminalizovať tieto prejavy. Ale hnevá ma, ak sú autori podobných vyjadrení navyše dotknutí, ak na nich LGTB ľudia reagujú ako na homofóbov a navyše sa zaštiťujú demokraciou a slobodou slova. Vôbec si neuvedomujú, že označiť podobné prejavy ako homofóbne, nie je o nič menej demokratické, ako označiť nás za nemorálnych či chorých…

Takže čím sme pre majoritu hrozbou? Čo také neprípustné, ohrozujúce sa snažíme presadiť, že z nás mnohí robia takého strašiaka?

Prístup tých ktorí neveria, nechápem. A ťažko sa mi ospravedlňuje. Nemám totiž nič, čím by som ho po dvadsiatich troch rokoch od pádu totality ospravedlnil. Už je to priveľa rokov. Pridlhá doba počas ktorej bolo snáď povedané všetko, čo povedané byť mohlo, aby sme problematiku osvetlili. Kto nepochopil, zrejme už nepochopí. Aspoň taký je môj pocit.

Veriacich chápem ďaleko viac. A to napriek tomu, že ma často krát ich postoje nekonečne vytáčajú. A to do tej miery, že sa občas nevyhnem výrazom ako zadubenosť, či duševná malosť. A viac chápem aj skutočnosť, že práve oni považujú naše snahy za ohrozujúce. Tvrdia, že sú hrozbou pre spoločnosť, ja tvrdím, že sú ohrozením základných kresťanských princípov. O to viac si vážim tých veriacich, ktorí sa rozhodli, že nebudú zasahovať do životov iných, že si svoje prípadné pochybnosti nechávajú pre seba a rozhodli sa nesúdiť tých, ktorí sa previnili len tým, že sú iní. Že to nechajú na Najvyššieho…

A tí ostatní, tí ako som si viackrát prečítal, praví veriaci? Pre tých sme skutočne ohrozením. Navyše najnovšie silia snahy LGTB iniciovať, aby sa do našich škôl dostali do stálych učebných osnov informácie osvetľujúce problematiku LGTB ľudí. Tú však oni považujú za ohrozovanie morálneho vývoja detí a snahu po vyučovaní perverzity. A tých, ktorí príslušné zmeny presadzujú, považujú za nezodpovedných voči budúcim generáciám a za egoistov, ktorí hľadia len na seba. Čo poviete, je to dosť urážlivé na to, aby som to demokraticky mohol nazvať homofóbnym?