Už dlho túžim po vedúcej funkcii. A keďže mi nikto žiadny významný post neponúka, rozhodla som sa, po zrelej úvahe, založiť akýsi klub citlivých ľudí.
O členskú základňu sa neobávam. Navzdory tomu, že dnešný svet je krutý, zlý, bezcitný, neustále stretávam ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú citliví. Pravdaže citlivosť je žiaduca len do určitého stupňa, respektíve, väčšina z týchto citliviek je citlivá s podmienkou. Som feminista, ale… Som pacifista, ale… Mám rád prírodu, ale… Mám rád ľudí, ale…
A práve takýchto podmienečne citlivých ľudí potrebujeme, pre zdravé jadro našej obrodzujúcej sa spoločnosti. Podmienečne citliví ľudia totiž vedia obyčajne presne, kde je hranica medzi citlivosťou a precitlivenosťou – ergo vedia, čo ešte riešiť a čo už nie. Nielenže neomylne vyňuchajú akýkoľvek prešvih nad zdravú mieru, ale neváhajú naň aj upozorniť. Nešťastníkov, ktorí sa takto prehrešia, buď preventívne či terapeuticky vysmejú, alebo blahosklonne poľutujú a odporučia, aby s tým čosi robili – najlepšie sa toho zbavili ako zhubného nádoru. No a potom takíto nešťastníci chodia po svete a trápia sa, pretože sa trápia. Lebo veď to je dosť trápne – takto sa trápiť. Okrem toho, priznajme si, je to aj dosť nepohodlné. A ak je to nepohodlné, zaiste to bude aj neužitočné, ergo vlastnosť, ktorá neprináša okamžité a permanentné blaho, ba priam komplikuje život, je určite zlá vlastnosť.
A tie dôsledky, ktoré takáto precitlivenosť môže mať na praktický život postihnutého jedinca, či dokonca celé jeho okolie! Ak je to nebodaj človek príčinlivý, mohol by čosi začať meniť, za čosi bojovať, čomusi nedávať pokoj.
Naproti tomu zdravo citlivý jedinec nevidí problémy tam, kde nie sú, prípadne, ak ich aj uvidí, zatvorí oči alebo sa obráti chrbtom. Lebo veď problémov je všade dosť, aj ľudí, ktorým treba pomáhať, či k nim c i t l i v o pristupovať. Taký jeden konkrétny človek, ten v tom množstve predsa veľa neznamená, nezáleží na jeho núdzi, či chorobe, keď k nám denne desiatky pristupujú v autobuse, električke, tlačia sa nám do očí v obchode a toť nedávno sme koľkých nešťastníkov postihnutých videli ešte i v televízii.
Ale inak to bolo pekné – ako im pomohli z tej nadácie – aj my sme raz poslali sms. A ktovie, či by aj nám niekto poslal? Skôr nie. Našinec sa musí inak obracať. Jemu nik zadarmo nič nedá.
Musí živiť rodinu a vychovávať deti. Inak – aby bolo jasné – ani deti netreba viesť k prílišnej citlivosti – veď potrebujú prežiť. A čím menej budú citlivé jednotlivo, tým lepšie im bude spolu, pravdaže. O tom, že treba vychovať nejakých nových ľudí, aby sme mali nový svet – o tom môžu blúzniť iba čistí utopisti.
Pravda, aj našincovi sa občas pritrafí, že sa stane precitliveným. Ale iba a len v prípade, že sa ktorýkoľvek z prírodných či sociálnych javov začne týkať jeho OSOBNE.
No aj tu je ľahká pomoc – masa kolegov mu zakrátko dá na známosť, čo je už priveľa a kde sa treba krotiť. Samoregulačné mechanizmy niektorých spoločenstiev fungujú nadštandardne.
Spolieham na to, že to tak bude aj v mojom klube a žiadna precitlivenosť si tam miesto nenájde.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments