Stefan Ahnhem: Obeť bez tváre

Akurát som odložila knihu, na ktorú sa dá povedať len – wau, to ale bola šialená jazda!
Tento švédsky Pišta s ťažko vysloviteľným priezviskom to sekal do posledného písmena vo vražednom tempe. A hoci je to pre Stefana Ahnhema románový debut, zjavne vie, ako sa píše dobré krimi. Dovolím si zahrať sa na Somezedu a zaveštiť si – podľa mňa sa s jeho hrdinom vyšetrovateľom Fabianom Riskom nevidíme naposledy. Má to s ním veľmi pekne nakopnuté – dal mu do vienka vlastnosti, ktoré by vám v realite pekne liezli na nervy, no pri vyšetrovaní ho posúvajú vpred rýchlejšie ako ostatných:
Po prvé – nikdy nepočúva príkazy. Pochopiteľne, vždy sa preto dostane do kaše. A ako inak – nakoniec vždy v tej kaši nájde zaujímavú ingredienciu.
Po druhé – v rodinných záležitostiach je absolútne nemehlo. Manželku ľúbi, ale občas jej zahne. Deti ľúbi tiež, ale nevie, čo s nimi. Najradšej je vtedy, keď sa pobalia a niekam sa na chvíľu odpracú. Viac

David Lagercrantz: Muž, ktorý hľadal svoj tieň

Na úvod treba povedať, že hoci ide o piatu „miléniovku“, väčšina knihomoľov ju reálne považuje za dvojku. Po príliš skorej smrti autora pôvodnej trilógie Stiega Larssona sa do boja s jeho ikonou pustil David Legercrantz, výsledkom čoho bolo Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, ale teraz aj Muž, ktorý hľadal svoj tieň.

Čo na to povedať? Už z názvov pokračovaní vidieť, že David sa pekne drží nastolenej línie (pravdepodobne aj vďaka vplyvu vydavateľa, ktorý by mu iste žiadne harakiri s kratším titulom nedovolil). V podobnom duchu sa odvíja aj nový dej, aj keď bez okolkov treba povedať, že to na dynamiku prvej trojky nesiaha ani končekmi prstov.
Je to však stále dobré čítanie. Niektoré postavy v päťke ustúpili do úzadia (napr. redakcia časopisu Millennium). Ani polícia na čele Bublanskim tu už nehrá prvé husle, skôr len v medziach zákona zakončuje strelu na bránku. Stále je tu však Lisbeth Salanderová, bez ktorej si to nikto nevie predstaviť. Vďaka predošlému príbehu sedí krátkodobo v base a presne tak, ako by sme to čakali, je jej to fuk. Z letargie ju vyruší hádam len fakt, že jej spoluväzenkyňu šikanujú, takže začne konať. Bola by to vcelku zaujímavá linka, keby na nej stál celý príbeh. Ale nestojí. Viac

Sylvain Neuvel: Spiaci obri

Knižné police s ceduľkou science fiction sa často prehýbajú pod návalom kníh celého sveta a niekedy sa mi zdá byť nemožné všetky ich prelúskať. A vôbec, dá sa v tomto žánri prísť s niečím neošúchaným? Mimozemšťania, cestovanie časom, vesmírne bitky, zničenie sveta, autá lietajúce po nebi… zabudla som na niečo?

Sylvain Neuvel si s originalitou dejovej línie svojej debutovej knižky Spiaci obri až také starosti nerobí. Dej je v podstate variácia na klasickú golemovskú zápletku, keď si v ďalekej minulosti vyspelejšia civilizácia zabudne na Zemi nejaký zo svojich vynálezov a my si to popri naháňaní mamutov vôbec nevšimneme. Tentoraz si u nás odložila maxiveľkého robota, resp. robotku (emancipácia je pochopiteľne pre mimozemšťanov úplnou samozrejmosťou). Robotku rozkúskovala na časti a zakopala na rôzne miesta zemegule, aby sa akurát v 21. storočí objavili a narobili medzi nami šarapatu. Jej vykopávanie majú v rukách Američania a pochopiteľne sa o tom v záujme celosvetovej bezpečnosti nesmie nikto dozvedieť (a už vôbec nie Rusi alebo Číňania). Čo už len na tomto môže byť iné?

Môže. Kanaďan Neuvel si vybral celkom zaujímavý  spôsob, ako opisuje príbeh. Jednotlivé kapitoly sú vlastne spisy akejsi nepomenovanej armádnej organizácie a  obsahujú písomný záznam rozhovorov s hlavnými postavami. Rozhovory, resp. výsluchy vedie muž, ktorého meno a postavenie nikto nepozná, ale evidentne má vplyv na najvyšších miestach. Na prvý pohľad to vyzerá na pekelnú nudu, ale viete čo? Je to geniálne! Najmä preto, že sa tak nepatlá so siahodlhými opismi, ale ide rovno na vec. Mňa to nesmierne bavilo, ani neviem prečo.
Poďme k tým postavám. Viac

Elan Mastai: Dnešok nie je naposledy

Už dávno som si tak dobre nepočítala.
Napísať neokukané sci-fi so strojom času nie je sranda. Všetko tu už niekedy niekto vymyslel.
Kanaďan Elan Mastai je na poli serióznej beletrie debutant (doteraz písal „len“ filmové scenáre), no jeho prvý krok vôbec nemieril do blata, ale pekne do brázdy, kam zasial parádny príbeh. Trochu filozofický, ako to už pri cestovaní v čase býva, trochu romantický, čo pre scifíčka nie je vždy pravidlo, ale najmä pútavý. Už na prvej strane vás autor namočí do deja, v ktorom prezradí všetko a vlastne nič, takže vás to nikam nechce pustiť, dokonca ani na záchod. A keď máte občas pocit, že sa spisovateľovi text akosi zamotáva, tak to pokorne prizná, ba ešte aj zvýrazní, že sa to pokúsi dať do poriadku. Mastai, Mastai, ty si so mnou hral ako kocúr s myšou.

Zvyčajne to býva so strojmi času takto – dostanete sa do minulosti, kde čosi pokašlete, následne tým narušíte časopriestorové kontinuum, a keď sa vrátite, hneď je všetko inak. Samozrejme, že oveľa horšie. Frajerka vás nespoznáva, svet ovláda nejaká zberba a bryndzové halušky nikdy nevznikli, takže sa sakra snažíte, aby ste všetko vrátili na boží poriadok.
A teraz si predstavte inú variantu. Je rok 2016. Voláte sa Tom Barren a váš otec vymyslel stroj času.
Idete do minulosti.
Idete do minulosti a niečo pokašlete.
Idete do minulosti, niečo pokašlete a vrátite sa späť.
Idete do minulosti, niečo pokašlete, vrátite sa späť a zistíte, že ste v tomto našom svete. Hotová tragédia! Viac

Záhady a rébusy trochu inak

„Idete po chodbe a na jej konci sú za sebou dvoje dverí, za ktorými je buď zúrivý tiger alebo torta. Na dlážke ležia dva  lístky, ktoré sa z tých dverí odlepili. Na jednom je napísané  „ZA TÝMITO DVERAMI JE TIGER“ a na druhom „ZA OBOMA DVERAMI JE TIGER“. Na stene visí ešte jeden odkaz, ktorý vraví, že ak je nápis na prvých dverách pravdivý, skrýva sa za nimi torta. Ak však nápis na druhých dverách nevraví pravdu, torta sa skrýva za nimi. Tak do ktorých vojdete?“

Podobné logické hádanky a rébusy sa dajú poukladať do knižky jeden za druhým bez toho, aby sa autor nejako obzvlášť potrápil. Tim Dedopulos (áno, je to Brit, ktorý svojich gréckych predkov nezaprie) to robí inak. Svojich 100 záhad rôzneho typu zaobalí do príbehu, ktorý všetci dobre poznáme. Raz sú to postavy a miesta okolo Sherlocka Holmesa, inokedy Tolkienova Stredozem, vesmírna loď zo Star Treku či krajina, v ktorej sa hrajú Hry o tróny.
Marketingovo je to výborný ťah, avšak nesmie vás prekvapiť, ak sa na obale takej knižky vyskytnú aj slová ako „neautorizované“ a „neoficiálne“. To aby čitateľ ihneď vedel, na čom je.

Viac

Jo Nesbø: Smäd

Mám s ním dva problémy.
Za prvé neviem, ako ho skloňovať. Myslím Nesbøa. Alebo Nesboa… Nesba… nič z toho nevyzerá k svetu. A to si radšej ani neprestavujem, žeby som nedajbože išla niekam s Nesbom… Nesbøom… nikam spolu nejdeme a basta.
Druhý problém spočíva v mojej poriadkumilovnosti. Každú sériu musím čítať pekne po poriadku, takže som si radšej počkala, kým u nás vydajú úplne prvý príbeh detektíva Harryho Holea. To už ale všetci šaleli, aký je to parádny autor, predháňali sa v chválach, akoby išlo o rockovú hviezdu, a nie o chlastajúceho chlapa v strednom veku, s ktorým sa neradno kamošiť, lebo vám rovno môžu vystrojiť pohreb. A tak sa stalo, že kým som sa dočítala k údajne najlepším častiam série, už ma to prestalo baviť. Život je príliš krátky na to, aby som strácala čas niečím, pri čom tak trochu trpím, a teda rovno priznávam, že som sa s Harrym Holeom rozlúčila po piatej Diablovej hviezde. Viac

Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku). Viac