Elan Mastai: Dnešok nie je naposledy

Už dávno som si tak dobre nepočítala.
Napísať neokukané sci-fi so strojom času nie je sranda. Všetko tu už niekedy niekto vymyslel.
Kanaďan Elan Mastai je na poli serióznej beletrie debutant (doteraz písal „len“ filmové scenáre), no jeho prvý krok vôbec nemieril do blata, ale pekne do brázdy, kam zasial parádny príbeh. Trochu filozofický, ako to už pri cestovaní v čase býva, trochu romantický, čo pre scifíčka nie je vždy pravidlo, ale najmä pútavý. Už na prvej strane vás autor namočí do deja, v ktorom prezradí všetko a vlastne nič, takže vás to nikam nechce pustiť, dokonca ani na záchod. A keď máte občas pocit, že sa spisovateľovi text akosi zamotáva, tak to pokorne prizná, ba ešte aj zvýrazní, že sa to pokúsi dať do poriadku. Mastai, Mastai, ty si so mnou hral ako kocúr s myšou.

Zvyčajne to býva so strojmi času takto – dostanete sa do minulosti, kde čosi pokašlete, následne tým narušíte časopriestorové kontinuum, a keď sa vrátite, hneď je všetko inak. Samozrejme, že oveľa horšie. Frajerka vás nespoznáva, svet ovláda nejaká zberba a bryndzové halušky nikdy nevznikli, takže sa sakra snažíte, aby ste všetko vrátili na boží poriadok.
A teraz si predstavte inú variantu. Je rok 2016. Voláte sa Tom Barren a váš otec vymyslel stroj času.
Idete do minulosti.
Idete do minulosti a niečo pokašlete.
Idete do minulosti, niečo pokašlete a vrátite sa späť.
Idete do minulosti, niečo pokašlete, vrátite sa späť a zistíte, že ste v tomto našom svete. Hotová tragédia! Viac

Záhady a rébusy trochu inak

„Idete po chodbe a na jej konci sú za sebou dvoje dverí, za ktorými je buď zúrivý tiger alebo torta. Na dlážke ležia dva  lístky, ktoré sa z tých dverí odlepili. Na jednom je napísané  „ZA TÝMITO DVERAMI JE TIGER“ a na druhom „ZA OBOMA DVERAMI JE TIGER“. Na stene visí ešte jeden odkaz, ktorý vraví, že ak je nápis na prvých dverách pravdivý, skrýva sa za nimi torta. Ak však nápis na druhých dverách nevraví pravdu, torta sa skrýva za nimi. Tak do ktorých vojdete?“

Podobné logické hádanky a rébusy sa dajú poukladať do knižky jeden za druhým bez toho, aby sa autor nejako obzvlášť potrápil. Tim Dedopulos (áno, je to Brit, ktorý svojich gréckych predkov nezaprie) to robí inak. Svojich 100 záhad rôzneho typu zaobalí do príbehu, ktorý všetci dobre poznáme. Raz sú to postavy a miesta okolo Sherlocka Holmesa, inokedy Tolkienova Stredozem, vesmírna loď zo Star Treku či krajina, v ktorej sa hrajú Hry o tróny.
Marketingovo je to výborný ťah, avšak nesmie vás prekvapiť, ak sa na obale takej knižky vyskytnú aj slová ako „neautorizované“ a „neoficiálne“. To aby čitateľ ihneď vedel, na čom je.

Viac

Jo Nesbø: Smäd

Mám s ním dva problémy.
Za prvé neviem, ako ho skloňovať. Myslím Nesbøa. Alebo Nesboa… Nesba… nič z toho nevyzerá k svetu. A to si radšej ani neprestavujem, žeby som nedajbože išla niekam s Nesbom… Nesbøom… nikam spolu nejdeme a basta.
Druhý problém spočíva v mojej poriadkumilovnosti. Každú sériu musím čítať pekne po poriadku, takže som si radšej počkala, kým u nás vydajú úplne prvý príbeh detektíva Harryho Holea. To už ale všetci šaleli, aký je to parádny autor, predháňali sa v chválach, akoby išlo o rockovú hviezdu, a nie o chlastajúceho chlapa v strednom veku, s ktorým sa neradno kamošiť, lebo vám rovno môžu vystrojiť pohreb. A tak sa stalo, že kým som sa dočítala k údajne najlepším častiam série, už ma to prestalo baviť. Život je príliš krátky na to, aby som strácala čas niečím, pri čom tak trochu trpím, a teda rovno priznávam, že som sa s Harrym Holeom rozlúčila po piatej Diablovej hviezde. Viac

Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku). Viac

Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Ben H. Winters: Problémový svet

A je to tu. Koniec.
Koniec trilógie, ktorá začala Posledným policajtom.
A tiež koniec sveta.

Začnem hypotetickou otázkou. Predstavte si, že je pred vami koniec sveta. Čo budete robiť po zvyšné dni?
Zdrogujete sa?
Dáte sa dokopy s dávnou láskou?
Obstaráte si spoľahlivé lano?
Vykopete si pivnicu a napakujete ju konzervami?
Alebo sa pokúsite vypátrať, kde do pekla zmizla vaša pojašená sestra, ktorá údajne vie, ako ten nešťastný kus kameňa odkloniť z cesty?
Tridsiatnik Hank Palace sa rozhodne pre to posledné. Nie preto, aby Zem zachránil, s tým je už ako tak zmierený. Obyčajne ľudsky túži vidieť svoju mladšiu sestru, ktorú po smrti rodičov od šiestich rokov vychovával úplne sám. A o tomto hľadaní je aj posledný diel trilógie spisovateľa Bena H. Wintersa. Viac

Anders de la Motte: UltiMatum

Anders de la Motte je typický dovolenkový autor. Kedy, ak nie počas dovolenky, sa dostáva k slovu HRAnie, ŠUM mora i nejaká tá BUBLINA v pohári, však?
Po vydarenej trilógii zo sveta hackerov vyšla vlani ďalšia spisovateľova novinka MemoRandom. Motteho fanúšikovia sa na ňu vrhli s chuťou, lenže tá sa po niekoľkých stranách zmenila na pachuť. Akoby ste sa zahryzli do čokoládovej taštičky a našli ste v nej špenát. Autorova spisovateľská  zručnosť ma však presvedčila, aby som po prvom súste dala šancu aj tejto zelenine. Žalúdok ma z nej nakoniec nebolel, no nedostavili sa ani slastné pôžitky. Konzervatívne totiž trvám na potrestaní zla. Minimálne v beletrii. Pravda, po záverečnej strieľačke zišlo zaslúžene zo sveta aj zopár zloduchov, no skorumpovaná smotánka si svoje renomé ešte vylepšila. To sa predsa v dobrej knižke nerobí!

Mea culpa, milý Anders. Krivdila som ti, teraz to už viem. Mala som si poriadne vygúgliť, že MemoRandom bol len začiatok. A že má pokračovanie. Na svoju obranu uvádzam, že i slovenský vydavateľ mlčal ako hrob – a ten by to mal vedieť najlepšie, že máš mladšieho brata UltiMata (mimochodom, tie názvy sú ti, milý Anders, veľmi šikovné, akurát sa v slovenčine blbo skloňujú, čo pochopiteľne nie je tvoja vina).
Hneď na prvých stranách stretnete samých starých známych. Výhodou je, že sa v nich už celkom dobre orientujete (a že ich je v príbehu požehnane, o tom nepochybujte). Máme tu kriminálnu inšpektorku Juliu Gabrielssonovú, ktorú pri vyšetrovaní síce veľmi nepočuť, ale keď sa dobre zahľadí na miesto činu, ihneď vidí, že onen blonďavý vlas nemá na stolíku čo hľadať. Je tu aj policajt a dvojitý tajný agent David Sarac, ktorý naposledy spôsobil vo vedení i v podzemí celkom slušný zmätok tým, že si na nič nemohol spomenúť. Viac