Stephanie Storeyová: Olej a mramor

Veľmi sa hanbím, no neviem si pomôcť. Koncovka -ová v mene autora akejkoľvek knihy vo mne prebúdza červíka pochybností. Je to škodlivý a pomerne rozšírený červ, ktorý spôsobil, že aj samotná autorka knihy Olej a mramor, o ktorej budem hovoriť, použila pre  svoje prvé americké vydanie pseudonym SG Storey. Nakoniec, nie je jediná na literárnom poli, čo sa takto rozhodla  (Samko Tále či Ellis Bell by o tom vedeli hovoriť).
Jedným dychom vám však prezradím, že pani Stephanie Storeyová sa naozaj nemusela ostýchať. Jej knižný debut vystrelil medzi bestsellery raketovou rýchlosťou a nielen vďaka tomu neženskému pseudonymu. Za knihou je 20 rokov poctivého výskumu historických faktov a čitateľ to na každej stránke textu cíti.
Olej a mramor je literárnou fikciou o stretnutí dvoch talentovaných umelcov, Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Keď v rozpätí rokov 1501 až 1505 vznikli ich najpopulárnejšie diela – obraz Mony Lisy a mramorový Dávid, obaja žili v talianskej Florencii. Bol by v tom čert, aby sa navzájom nepoznali a čert ho vie, či aj nesúperili. Priznajme si, oni sú tí naši chlapci občas pekne súťaživí a ješitní. Ajaj, zase predsudok (dala som si radšej preventívne facku).

Starší Da Vinci má v roku 1501 za sebou slušnú kariéru a známe meno, takže sa mu „klienti“ ponúkajú takmer sami. Umelec a vynálezca musí spracovávať v hlave milión nápadov a navyše, nikdy nemá pocit, že svoju prácu dokončil. Je to pre génia dar alebo prekliatie? Je poznačený svojím pôvodom, vydedený plod nemanželského vzťahu to na konci 15. storočia ľahké nemá. Nakoniec, nie všetky jeho nápady končia úspechom – viete, že sa už pred tými piatimi storočiami pokúšal odkloniť tok rieky Arna?

A potom je tu mladý Michelangelo. Aj jeho považuje rodina za čiernu ovcu, materiálne založený otec jeho nadaním opovrhuje. Čo na tom, že práve vytesal pre pápežský Rím neskutočne fascinujúcu Pietu, to sa neráta. A tak sa vracia do rodnej Florencie, aby rodine dokázal, že vie zabúchať do kameňa dlátkom. Voči legendárnemu Leonardovi cíti obdiv… a práve tu narazí na povýšenosť a pohŕdanie (podľa historických prameňov si vraj občas pekne skočili do vlasov).
Spisovateľka používa v knihe dve najsilnejšie zbrane – ženskú empatiu a talent tvoriť text tak, aby sa dobre čítal. Vy jej to skrátka uveríte, hoci si mnoho z toho domyslela.

Ak ste doteraz vedeli o oboch umelcoch málo a ani v dejepise nie ste dvakrát doma, Olej a mramor je presne tou knihou, ktorú by ste mali na začiatok skúsiť. Chytí vás za srdce tak, že si dobrovoľne začnete vyhľadávať ďalšie informácie a prezerať spomínané umelecké diela. Ja sa napríklad toto leto chystám vďaka tomu do Florencie, aby som sochu Dávida mohla vidieť na vlastné oči. Vedeli ste, že v pôvodnom biblickom príbehu išlo o chlapca,  preto ho mnohí umelci aj takto zobrazovali? Medzi Leonardovou pozostalosťou nájdete aj skicu Dávida (dnes je súčasťou zbierky Royal collection v Anglicku), zákazku však nikdy nezrealizoval. Dostal ju práve Michelangelo – a musel to byť pre Florenťanov  šok, keď ho vyzliekol a celkom detailne vytesal do mramoru. Jeho neprirodzený postoj nie je vecou náhody – pôvodný mramorový blok, tzv. Ducciov blok bol poškodený, sochár sa s tým teda musel popasovať. My, bežní smrteľníci nedokážeme vidieť v kameni človeka, on ho videl. Stal sa z neho nádherný muž, ktorého obdivujeme dodnes.

A potom je tu legendárna Mona Lisa.
Ten, kto sa niekedy pretlačil davom turistov v parížskom Louvre, zvyčajne ostal sklamaný. Veď on je celkom malý, ten obraz! O akom tajomnom úsmeve to, prepána, všetci hovoria? Stephanie Storeyová k tomu opäť vymyslela celkom milý príbeh. Ako inak, sčasti pravdivý a sčasti dotvorený, mne sa však jej verzia celkom páčila.

Nebudem vás viac zdržiavať, vidím, že sa rozhodne chcete pustiť do Oleja a mramoru. Do čítania, priatelia.

bux-325x52

 

Lone Theilsová: Bez stopy

Zachutila vám mrazivá pochmúrnosť severských krimipríbehov korenená predtuchou príchodu vraždiacieho maniaka? Alebo je vám bližšia romantika cukrovaná vpádom dokonalého muža do náručia hlavnej hrdinky? Možno nakoniec patríte k tým, čo sa boja priznať, že by si najradšej ukuchtili oboje.
V kuchyni Ikaru práve dovarili pokrm vhodný presne pre vás. Síce z polotovaru, ale to nám vôbec neprekáža, nakoniec, ide o miestnu dánsku špecialitu. Prichádza s ňou skúsená novinárka Lone Theilsová, ktorá vo svojej prvotine Bez stopy kombinuje obe horko-sladké zložky. Ústrednou postavou knihy je (kto by to bol povedal) žurnalistka Nora Sandová, ktorá sa pustí do pátrania po dávno stratených dievčatách v domnení, že z toho vykreše článok pre svojho šéfa. Na jednej strane bojuje s faktom, že ide o starú záležitosť, pri ktorej sa ťažko hľadajú žijúci pamätníci (nie, na internete naozaj nenájdete všetko), na strane druhej musí behať medzi Dánskom a Britániou, keďže stopy vedú aj na ostrovy. Navyše, dievčatá pochádzali z prostredia „polepšovne“, takže celé tie roky nikomu až tak veľmi nechýbali.
Na začiatok musím povedať, že príbeh je vystavaný slušne. Hľadanie pravdy postupuje plynule, Nora za pomoci starých priateľov na správnych miestach odkrýva jedno tajomstvo za druhým bez toho, aby vám pochybnosti dvíhali čelo. Slová plynú ľahko, tešíte sa na každú stranu a spisovateľa pomaly začnete porovnávať s klasikmi detektívneho žánru. Priznám sa, že som túto knihu vlastne začala čítať bez toho, aby som si všimla, kto je jej autorom. Na základe zasadenia deja do dánskych reálií som si tak nejako vydedukovala, že ide o ďalšieho spisovateľa pochádzajúceho z obľúbenej Škandinávie. Viac

Ben H. Winters: Problémový svet

A je to tu. Koniec.
Koniec trilógie, ktorá začala Posledným policajtom.
A tiež koniec sveta.

Začnem hypotetickou otázkou. Predstavte si, že je pred vami koniec sveta. Čo budete robiť po zvyšné dni?
Zdrogujete sa?
Dáte sa dokopy s dávnou láskou?
Obstaráte si spoľahlivé lano?
Vykopete si pivnicu a napakujete ju konzervami?
Alebo sa pokúsite vypátrať, kde do pekla zmizla vaša pojašená sestra, ktorá údajne vie, ako ten nešťastný kus kameňa odkloniť z cesty?
Tridsiatnik Hank Palace sa rozhodne pre to posledné. Nie preto, aby Zem zachránil, s tým je už ako tak zmierený. Obyčajne ľudsky túži vidieť svoju mladšiu sestru, ktorú po smrti rodičov od šiestich rokov vychovával úplne sám. A o tomto hľadaní je aj posledný diel trilógie spisovateľa Bena H. Wintersa. Viac

Anders de la Motte: UltiMatum

Anders de la Motte je typický dovolenkový autor. Kedy, ak nie počas dovolenky, sa dostáva k slovu HRAnie, ŠUM mora i nejaká tá BUBLINA v pohári, však?
Po vydarenej trilógii zo sveta hackerov vyšla vlani ďalšia spisovateľova novinka MemoRandom. Motteho fanúšikovia sa na ňu vrhli s chuťou, lenže tá sa po niekoľkých stranách zmenila na pachuť. Akoby ste sa zahryzli do čokoládovej taštičky a našli ste v nej špenát. Autorova spisovateľská  zručnosť ma však presvedčila, aby som po prvom súste dala šancu aj tejto zelenine. Žalúdok ma z nej nakoniec nebolel, no nedostavili sa ani slastné pôžitky. Konzervatívne totiž trvám na potrestaní zla. Minimálne v beletrii. Pravda, po záverečnej strieľačke zišlo zaslúžene zo sveta aj zopár zloduchov, no skorumpovaná smotánka si svoje renomé ešte vylepšila. To sa predsa v dobrej knižke nerobí!

Mea culpa, milý Anders. Krivdila som ti, teraz to už viem. Mala som si poriadne vygúgliť, že MemoRandom bol len začiatok. A že má pokračovanie. Na svoju obranu uvádzam, že i slovenský vydavateľ mlčal ako hrob – a ten by to mal vedieť najlepšie, že máš mladšieho brata UltiMata (mimochodom, tie názvy sú ti, milý Anders, veľmi šikovné, akurát sa v slovenčine blbo skloňujú, čo pochopiteľne nie je tvoja vina).
Hneď na prvých stranách stretnete samých starých známych. Výhodou je, že sa v nich už celkom dobre orientujete (a že ich je v príbehu požehnane, o tom nepochybujte). Máme tu kriminálnu inšpektorku Juliu Gabrielssonovú, ktorú pri vyšetrovaní síce veľmi nepočuť, ale keď sa dobre zahľadí na miesto činu, ihneď vidí, že onen blonďavý vlas nemá na stolíku čo hľadať. Je tu aj policajt a dvojitý tajný agent David Sarac, ktorý naposledy spôsobil vo vedení i v podzemí celkom slušný zmätok tým, že si na nič nemohol spomenúť. Viac

Tom Fox: Dominus

Už dávno som nebola tak naštvaná, ako po prečítaní tejto knihy.
Viete, keby to bola somarina, tak ju niekde v tretine prestanem čítať a viac po nej neštekne pes. Toto bolo zákernejšie.
Totiž – od začiatku ma Dominus bavil a vôbec nie preto, že ho vydavateľ prirovnával k bestsellerom Dana Browna (nemalo ma to vlastne varovať?). Spisovateľ Tom Fox skrátka použil na čitateľa niekoľko zaručených lapiek. Príbeh situovaný za nám nedostupné vatikánske múry. Dobre vybratú dvojicu hrdinov, ale zase nie je príliš ideálnu. A do tretice detektívny príbeh s tajomstvom, ktorého odhalenia sa takmer neviete dočkať. Dej mal navyše správnu dynamiku, čo je v takomto type literatúry základ úspechu.
Fakt som sa na to každý večer tešila.

Lenže dnes, pár hodín po prekonaní cieľa, som nahnevaná. Nič z toho, čo čitateľ unavený všedným životom od dobrej oddychovky očakáva, sa nekonalo.
Žiadne vysvetlenia, žiadna katarzia. Len strieľačky ako v béčkovom filme. Autor sa s vysvetľovaním tajomstva v príbehu nebabral. Úplne zbabelo zvalil jeho riešenie na… (ak nechcete vidieť pointu, zakryte si pri nasledujúcej vete oči).
Vyriešil ho lacným zázrakom. Žiadne spokojné výdychy čitateľa, že všetko zapadlo do seba ako ozubené kolieska. Zlé zmizlo (alebo ho zastrelili), všetci sú happy. Hotový raj na zemi.
Škoda.

Viac

Ben H. Winters: Posledný policajt

Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mali pred sebou šesť mesiacov života?
Nemyslím len vy osobne. My všetci na Zemi.
Asi vám ako prvé napadne, že by ste si to poriadne užili. Nechali by ste robotu robotou a odcestovali niekam strašne ďaleko. Povedzme na Bahamy. Tam by ste prehajdákali všetky prachy. Možno by ste sa strašne opili a možno by ste konečne prefackali šéfa, čo vám odjakživa pil krv. Má to však háčik. Jednak by sa vykašľali na robotu aj obyvatelia Bahám, a tak by vám ani nemal kto namiešať drink s dáždničkom. A ani s tým fackaním by to nebolo také jednoduché, lebo však každý raz niekomu v živote stúpil na otlak, takže možno by stál zase niekto v rade aj pred vašimi dverami. Nakoniec, načo by sme sa mlátili, keď to o pol roka stratí zmysel úplne všetko?
Zaujímavý pohľad na túto (dúfajme) hypotetickú situáciu prináša Američan Ben H. Winters, ktorý vo svojom bestselleri tvrdí, že ľudstvo predsa len celkom rozum nepotratí. V jeho Poslednom policajtovi sa vlády tohto sveta v záujme pokojného „dožitia“ občanov rozhodnú potrestať každý trestný čin a nepotrebujú pri tom nič viac ako zdĺhavý súdny proces. Vy by ste chceli stráviť svoje posledné dni v cele kvôli hlúpej krádeži?
To je ale len jedna z mnohých stránok života spoločnosti, ktorá sa dozvie, že na našu planétu sa nezadržateľne rúti asteroid Maia, pred ktorým sa nedá ujsť.
Viac

Renée Knightová: Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná

Ak trpíte túžbou stvoriť román, no neviete ako na to, zvyčajne si pohľadáte kurz tvorivého písania. Niežeby to robili všetci – a už vôbec nie v našich končinách – sú však krajiny, kde je to dobrým zvykom. Minimálne preto, aby ste sa za svoje dielko nemuseli hanbiť, keď ho raz vyložia na pulty. Presne takto to prebehlo u britskej (už) spisovateľky Renée Knightovej, ktorá priam vtrhla do kníhkupectiev s debutom Cudzinec – Podobnosť čisto nenáhodná.

Poďme si najprv povedať, o čom to je. Príbeh s prímesou tajomstva paralelne rozvíjajú dvaja rozprávači – úspešná dokumentaristka Catherine a bývalý učiteľ na dôchodku Stephen.
Catherin žije život spokojnej manželky a matky, a keby nebolo čudnej knihy, ktorú jej ktosi podhodil, tak by ho žila aj naďalej. Manžel je tu milujúcim a chápajúcim tvorom, no a syn… no dobre, veď nemusí mať každý vysokú školu a plat. Jediným problémom je len ten prekliaty román, ktorý akoby skopírovali podľa jej vlastného života. Niečo v tom románe… vlastne niečo v Catherininej minulosti je také znepokojujúce, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť. Naozaj nikto.

To by tu ale nesmel byť Stephen. Nakoniec, ten román je jeho dielo. Autorkou je v skutočnosti jeho mŕtva žena Nancy, ale koho to zaujíma? Dôležité je, aby sa dostal k správnym ľuďom. Stephen je starý mrzutý chlap, ktorý rozotiera svoju krivdu ako výkal po ľuďoch, ktorí za nič nemôžu. Ženskú, ktorá jemu a Nancy nenávratne zničila život, treba náležite potrestať. Nesmie byť šťastná, lebo mu zabila syna.
Nesmie byť šťastná, beštia. Viac