Browsing Category : poviedky

Nasledujúci deň bola nedeľa. S Martou sme uvarili slepačiu polievku a potom  mäso z polievky obalili a vysmažili. K tomu zemiakový šalát. Ivana upiekla koláč. Jednoduchý, chutil by. Chcela som si zapísať recept. Ale niekde som založila okuliare. Po obede, sýte, sme si spoločne zdriemli. Na prejav spolupatričnosti, sme spánok potiahli do neskorého popoludnia. Večer sa nám už spať nechcelo, preliezli sme s Martou naše detstvo.…

Doktorka vyhodila jablká do koša. Marty sa spýtala či už lepšie spáva a Ivane napravila paplón, pretože padal z postele na zem. Paplón pre tehotné ešte nik nevymyslel. Nič z toho, čo urobila nesúviselo s liečbou. Potom chvíľu stála pri mne a skontrolovala, či mi všetky medikamenty kvapkajú do žíl správnym tempom. Len tak mimovoľne, počas tých úkonov povedala, že moje posledné výsledky sú dobré.…

Marta začala písať slová na ďalší hárok papiera. Pedantne ťahala papierom linku slova, hrala sa s každým jedným. Opatrne, s vážnosťou, ktorá každému slovu prináležala. Ivana bola taká, ako prvé dni. A asi taká ako vždy i mimo nemocnice. Nezmenilo ju tehotenstvo, ani pobyt v nemocnici. Bola ešte dieťaťom. Ešte sa dokázala hašteriť sama so sebou, prekážala si a bola veľmi kritická. Na každého, no hlavne…

Marta netrpezlivo čakala kým si ju všimnem. Čakala, kým ju dokážem naplno vnímať. Chcela sa sťažovať, vyrozprávať. Pretože dva dni som mlčala a hoci mi do spánku mohla rozprávať neúrekom, bolo tu niečo podstatné, prečo potrebovala, aby som sa jej pozerala do unavených očí. Aj mi bolo z toho trochu smutno, že všetky tie ponosy sa teraz zvezú na mňa ako lavína…

Potichu som opustila izbu, šúchajúc papučami po linoleu. Opierala som sa o stenu a vyšla na chodbu. V izbe sestier sa svietilo. Pomaly som prekladala nohy po zemi a ruky po stene. Došla som zadýchaná a zahmlievalo sa mi pred očami. Potrebovala som si sadnúť, oddýchnuť si, ale vedela som, ak si sadnem, už sa nepostavím bez cudzej pomoci. Oprela som sa o stôl a čakala, či…

Myslím, že spomienku na ten jeden týžden v apríli pred 7 rokmi, nezabudnem, ani keď budem mať strašne veľa rokov a nehorázne deravú pamäť, ktorú už mám aj teraz a aj tak si to pamätám (a budem) lepšie ako včerajšok. Letela som asi tretíkrát v živote a poletovanie začalo byť vzrušujúce. A diaľky…vtedy to boli diaľky. To nebola cestovná horúčka,…

V izbe boli ďalšie dve postele, čo bolo dobré, pretože akákoľvek spoločnosť bola vhodná, či bola príjemná, alebo nepríjemná. Väčšinou to boli moje rovesníčky a tak naše rozhovory plynuli pokojne. Ak plynuli, ak sme nemlčali, pretože sme nenašli spoločnú reč, alebo sme si všetko pár vetami vyrozprávali. Aj Marta bola rovesníčka, myslela si to a ja som ju nechala v tom. Bola som staršia,…

Svoju starobu som si predstavovala inak. Neboli to rozprávkové predstavy, ale prekvapila ma, ako mi drzo vstúpila do života. Pokazila mi telo a uchovala len čistú myseľ. Čo však s takou, keď jediné čím sa musí každý deň zaoberať, je telo a jeho nemohúcnosť. Určite som si nepredstavovala svoju starobu ako nemocničnú izbu. To nie. Svoje dni staroby ako izbu s oknom do parku,…

Keď som prvýkrát prišla do mesta, dostala som strach z veľkého, zastavaného priestoru. Ulice boli prázdne, na semaforoch sa menili svetlá, zastavovali auto ktorým som sa viezla. Potom ho veľkoryso púšťali, aby sa rozbehlo. Ľudia boli niekde schovaní, niekto ich uväznil v rozsiahlom priestore. Prekážala mi absencia výhľadu. Viete, takého, na aký som bola zvyknutá, aký som v predošlom bydlisku ľahko vyhľadala,…