Marta netrpezlivo čakala kým si ju všimnem. Čakala, kým ju dokážem naplno vnímať. Chcela sa sťažovať, vyrozprávať. Pretože dva dni som mlčala a hoci mi do spánku mohla rozprávať neúrekom, bolo tu niečo podstatné, prečo potrebovala, aby som sa jej pozerala do unavených očí. Aj mi bolo z toho trochu smutno, že všetky tie ponosy sa teraz zvezú na mňa ako lavína a ja budem musieť na mnohé reagovať. Držala v ruke popísaný papier, zložený do tvaru lietadla. Niektoré slová som dokázala prečítať. Boli to smrť, bolesť a samota. A potom ďalšie, nečitateľné, tie písala potme na papier, keď sa prebudila. Jedno také bolo svedomie. Slovo čisté a jednoduché, ktoré často chýba. Svedomie je absentér. Existuje, ale života sa málokedy zúčastňuje. A potom tam bolo moje meno. A to sa mi nezdalo a úprimne, som si ho ani v jej zozname veľmi neželala. Muselo ju vyľakať, keď ma doviezli z toalety na izbu. Napichali injekciami a povešali okolo fľašky s tekutinami. Taká som bola krehká, v sklenenom obale fliaš s medikamentmi.
Ale keď Marta začala, jej tón bol zvláštny. Preskakovala som po slovách v jej vetách, aby som prijala to podstatné. Volila slová opatrne a neúrekom ich súkala zo seba, ako batožinu na páse v letiskovej hale. Každá obsahovala niečo dôležité, ale len jedna bola určená pre mňa. A potom som pochopila. Pri okne ležalo dievča, prikryté až pod bradu a pozerala von oknom. Ignorovala okolie. Pod paplónom mala schované veľké brucho s dieťaťom.
„Feťáčka.“ Šepkala Marta odpočuté slovo a hlavou mykala k posteli pri okne. Krútila neveriacky hlavou a inak, bola dosť rozrušená.
„Ale no tak.“ Tíšila som jej rozhorčenie, o ktorom ani nevedela z čoho vzišlo. „A vyhoď prosím ťa tie jablká.“ Na stole stálo už nahnité ovocie, ktoré sme nechali tak, aby zmäkla dužina. Šupka sa zošúverila a zmenila sviežu vôňu. Keď Marta vstala, lepšie som sa prizrela dievčaťu. Bola v nej vzdorovitosť, to ako odfukovala a ako stískala pery. Emócie v nej vreli, to bolo nielen vidieť, ale i cítiť. Ovládala ju nemohúcnosť, ktorú nemal kto riešiť.
Jej pobyt na inom oddelení presiahol určitý čas a tak ju premiestnili k nám. Nebolo potrebné hľadať zdravotné dôvody, ktoré by ich k tomu oprávňovali. Dievčaťu bolo všetko. Organizmus zničený, s množstvom jaziev a trápení. A k tomu dieťa. Skryté v tele, možno len pár dní pred tým ako malo prísť na svet. Volala sa Ivana. Pekné meno, pekné dievča a škaredý život. Nemyslela som na to, prečo je to tak. Tu nikto nerozoberal dôvody, prečo sme tam kde sme. Takmer každý potajme dúfal, že sa tam vráti, do svojho sveta, nech by bol akýkoľvek. Nik tu nebol na vlastnú žiadosť. Náš pobyt bol dôsledkom existencie, dobrej, či zlej. Kto to dokáže posúdiť.
Marta ju obchádzala, i návštevy prestala vodiť na izbu. Možno sa za Ivanu hanbila, akoby bola súčasťou jej života. Akoby k nej zrazu patrila a ona s tým nesúhlasila. Bola nevítaným podnájomníkom, ktorý ničím neprekážal, len tým že mal zlú povesť. Ivana sedávala na posteli v nočnej košeli s krátkymi rukávmi, svetlo spoza chrbta jej vždy rozžiarilo vlasy, pôsobila príjemne, kým neprehovorila. Kopala, sekala okolo seba, akoby sa nutne potrebovala zbaviť zla, ktoré v nej uviazlo. Nepatrilo sa na ňu pozerať dlhšie.
„Čo čumíš?“ Ohriakla ma. Tikala mi a nemala žiadne spôsoby. Možno zabudla, ale určite to bolelo. Vzápätí sa v nej prevrátilo to jej vedomie a žobronila o lieky na bolesť. „Prosím!“Krivila tvár.
„Naozaj nemám!“ Odpovedala som jej na akúkoľvek jej otázku, vedela som, že je to dôležité, neignorovať ju. Verila som, že ju to prejde. „Vypýtam od sestričiek, keď príde.“ Snažila som hľadať riešenie.
„Nemusíš a nezízaj stále na mňa.“ Nepozerala som na ňu, pozorovala som dve, voľakedy červené jablká na stole. Stále tam dozrievali, zabudnuté. Stále pripomínali ovocie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments