Svoj obed si beriem na izbu. Mám problémy s jedením a hanbím sa za to. Všetko mi letí z rúk, kvacká na mňa i na všetko naokolo. Trasľavé ruky – to sú muky. Niekedy sa tvárou ponáram do umelohmotnej prenosnej nádobky, aby som trochu skrátila cestu od nádobky k ústam. Lebo to je cesta plná výmoľov, námraz, zákrut, zúžení, prekážok, radarov – a je veľmi dlhá.
Nemám rada, keď sú dobré knihy krátke. Oceňovaná próza Psy malých plemien poľskej autorky Olgy Hund, ktorú publikovalo vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Kristíny Karabovej, je jednou z nich. Vedela by som tie vtipno – drásavé zápisky z psychiatrickej liečebne čítať oveľa dlhšie. Použila som slovo „vtipný“, ale pre vysvetlenie dodám, že vtipné sú len na pol zdvihnutého kútika pier. Jedná sa skôr o cynický humor. V drvivej väčšine drásajú srdce čitateľa, pretože čo už môže byť dobré na pobyte na psychiatrickom oddelení. Rozprávačka vtipkuje preto, aby prežila ťažobu choroby a života. Jedná sa o útlu knihu, no skrýva sa v nej tak veľa. Je vyskladaná zo zápiskov pacientky liečiacej sa na depresiu. Depresia je sviňa. To by vám ľudia postihnutí touto chorobou vedeli dlho rozprávať… Lenže toto nie je denník primárne o nej. Medzi riadkami vnímame ťarchu problémov, s ktorými sa potýka nemálo ľudí v bežnom živote. Niekto sa s pomyselnou smolou dokáže vyrovnať lepšie, iný horšie a niektorých môže stiahnuť až na dno.
Rozprávačka bola šesťkrát hospitalizovaná na uzavretých oddeleniach niekoľkých psychiatrických nemocníc. Jednou z nich je krakowský Kobierzyn. Medzi múrmi nemocnice sa zoznamujeme s viacerými pacientmi. Autentické opisy a drsnejší jazyk navodzujú tiesnivú atmosféru. „Človeku dávajú také silné lieky, že sa pocikáva,“ – bľaboce, keď jej pomáham vtesnať napuchnuté nohy do suchých legín. Medikamenty podávané pacientom spôsobujú množstvo nežiaducich vedľajších účinkov, ale pomoci na ich zvrátenie sa od personálu nedočkajú. Ak sú všetky psychiatrické liečebne takéto, spánombohom. Ocitáme sa chtiac-nechtiac v koži každej ženy, cítime nemohúcnosť a kopance od života, ktoré dostali. Príbuzní sa zvyčajne hanbia, že člen rodiny skončil v blázinci, ale hanbia sa aj tí na druhej strane. V spoločnosti sú psychické choroby, žiaľ, stále tabu.Pri rozhovore o tom, prečo sú tu, odkiaľ prišli a ako k tomu došlo, niekoľko dievčat povedalo, že preto, že ich chlapi-zdrapy mlátili po pysku. Ďalšie, že taký je život, a dve, že to tak chcel Boh. Aký smútok, aká bezradnosť a rezignácia! Autorka nás núti zamyslieť sa či vďaka tomu, že je spoločnosť hluchá a slepá, nekončí mnoho ľudí na podobných miestach. Že stačí len málo: podaná ruka, načúvajúce ucho, záchranný pás a všetko by mohlo byť inak.
Keby neboli papiere: dokumenty z decákov, polepšovní a väzníc, prepušťáky z nemocníc, modré karty a recepty, keby nebolo tých drobných predmetov: lyžička z jedálne, modlitebná knižka, obrázok dvoch jorkšírov vyšklbnutý z časopisu, magnetofónová kazeta s nápisom Matka a na nej nahraté korunky Panny Márie, vypratá, dôkladne poskladaná igelitka – nikto by si nepamätal, že tie ženy, ktoré sú tu dnes, vôbec niekedy žili.
Pacienti na psychiatrii si tak zvyknú na prostredie, že keď majú odísť, zľaknú sa. Boja sa, že všetko vonku je len podvod. A zo všetkého najviac sa boja ľudí. Sú vonku vôbec ľudia? Dúfam, že nie. Lebo ak už vonku nie sú ľudia, môžem sa vrátiť hoci aj hneď. Aj tu vidím veľký apel na spoločnosť. Mnohí sú odsunutí na okraj a na ňom sa im veľmi ťažko so strachom v očiach balansuje.
Útla knižka, ktorú zhltnete za pár hodín zanechá hlboký dojem a nepríjemný pocit. Nie preto, že by bola zlá, naopak, je výborná, no ťaživá. Čítajte slová a vety, no nezabudnite čítať aj medzi riadkami. Skvelé dielko!
A teda ďalšie ráno. Vychádzam na chodbu, do toho koridoru, do toho nášho koryta s kyslíkom. Po chladnej podlahe sa už prechádzajú prví zobudení pacienti, takí krehučkí, akoby sa sem priplavili na leknách.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments