Vanda Rozenbergová je pre mňa zárukou kvality. Nie preto, že sa niekoľkokrát ocitla medzi finalistami Anasoft litery, ale preto, lebo jej knihy sú skrátka výborné. Vydavateľstvo Slovart publikovalo čerstvú novinku s podivným názvom (veď u autorky sme na to zvyknutí) Zjedol som Lautreca. Ak by ste nevedeli, kto je Lautrec, našepkám vám. Bol to francúzsky postimpresionistický maliar a v umeleckých kruhoch je nazývaný „otec moderného plagátu“. Jeho plagát, vytvorený pre Moulin Rouge, sa stal v Paríži udalosťou. V bohémskom období Belle Époque tvoril a žil na Montmartri. Vanda je telom i dušou umelkyňa, je nielen skvelá spisovateľka, ale aj maliarka. Istotne viete, že je autorkou obálok svojich kníh a tú najnovšiu dokonca ilustrovala. Vždy, keď narazíte na kresbomaľbu, určite vás na pár minút úplne pohltí.
Rozprávač Bubi (svoje naozajstné krstné meno nemá rád) žije po rozchode rodičov iba s mamou Lasičkou. Vo fiktívnej autobiografii sa vracia do detstva, pokračuje dospievaním a krátkym obdobím dospelosti. Jeho vzťah s matkou je zarážajúci. Majú veľmi blízky, skoro incestný vzťah. V Bubiho očiach neexistuje dokonalejšia žena a ani na okamih nepochybuje, že patrí k nej. Medzi riadkami je čo čítať. Autorka pôvodne zamýšľala napísať poviedku o vzťahu matka – syn, no napokon ju rozšírila o ďalšie témy a výsledkom je kniha, ktorá núti k premýšľaniu a stavia čitateľa pred obrovskú dilemu. Dajú sa ospravedlniť „únosy“ (presnejšie povedané predaj) detí, ak ich niekto vytrhne z biedy, z otrasného prostredia, kde by žili (ak by prežili) v špine, bez poriadnej stravy a nedostatku všetkého a vloží ich do náručia tých, ktorí sa o ne s láskou postarajú? Vedeli by ste s tým žiť? Mama a syn sú súčasťou mikroskupiny, ktorá sa zaoberá takouto kriminálnou činnosťou. Ani rozprávač nevie zaujať stanovisko. Prežíva rovnakú dilemu ako čitateľ. Čo ak sa tie deti dostanú do nesprávnych rúk? Zachránili ich pred ničotným životom, ale možno tie neviniatka uvrhli do niečoho horšieho… Na stane 14 sa pýta: „Zachraňujeme životy, či ich vydávame napospas? Cítime radosť, alebo tieseň? Tíšime budúcu bolesť, alebo znehodnocujeme jednoduchosť v základnom tábore prežitia: v osade pozliepanej z kartónových krabíc?“ Podľa mňa obaja trpia mesiášskym komplexom. „Nerúhame sa a nekazíme Boží plán, sami ním sme, ty a ja,“ hovorí po akcii Lasička.
Matka a syn žijú vo svojej uzavretej bubline. Chalan je introvert, nedokáže zapadnúť, nemá kamarátov. Cíti sa nadradený, pretože sa považuje za rozhľadenejšieho, ako sú ostatní. Celé to pramení z výchovy. Veľa číta, od detstva počúva rôzne hudobné žánre, deväťročný si pohmkáva Stevieho Wondera, miluje francúzsky šansón, zbožňuje výtvarné umenie, vyzná sa v dobrých filmoch. Matka v ňom podporuje umelecký aj všeobecný prehľad a rast. To ho úplne vytrháva spomedzi rovesníkov. Sú iní, on je iný. Spisovateľka prešpikovala text skrz naskrz menami hudobníkov, maliarov, režisérov, názvami filmov, albumov, kníh. „Zjedol som Lautreca som charakterizovala aj ako emotívnu kultúrnu mapu dvadsaťpäťročného muža“, vyjadrila sa pre Magazín o knihách. Je to výborná mapa.
Je skvelé mať rodičov, ktorí dieťa vedú po správnych cestách, formujú ho, podsúvajú mu umenie a umožňujú rozvíjať všetky zručnosti. Lenže netreba to preháňať. Niet nič horšieho, než keď je potomok postavený na piedestál a stáva sa z neho tyran. Lasička to robí dobre, nezostáva iné, len jej kvitovať. Do čoho neskôr namočila syna, to je o niečom inom. Nielenže ho k sebe pripútala príliš intímnym spôsobom, ale nedala mu na výber ani pri páchaní trestnej činnosti. Hoci v najlepšej viere v dobro človeka. A strihá si tie látky, žehlí, ukladá, hladká. Do najhebkejších balí bábätká, akoby mäkkosťou chcela obaliť nielen drobné telíčka, ale aj svoje svedomie.„Mami, povedz mi jedno slovo, ktoré ťa vystihuje,“ napadlo mi. Večer predtým sme spolu pozerali film od Kim Ki Duka.
„Ty,“ odvetila veselo.
Veľmi sa mi páčila pasáž o rozdielnosti pohlaví. Keby som si príbeh čítala nahlas, tak sa určite v dialógoch matky a syna prekrikujem. Rozenbergová ale nekomentuje len rozdiely medzi mužmi a ženami, respektíve chlapcami a dievčatami, dotýka sa aj sociálnej problematiky, chudoby, životného prostredia, domáceho násilia a spravodlivosti vo svete. Útlejšiu knihu dokázala naplniť toľkými postrehmi. A všetko so všetkým ladí!
Zjedol som Lautreca je vynikajúci dielo. Ako uvádzam na začiatku, Vanda Rozenbergová vlastne nevie písať inak ako dobre. Čo dobre?! Výborne. Lasička zobrala syna do Paríža, do Musée de l’Orangerie, a ten zastal očarený pred obrazom ženy v bielej blúzke, čo sa dívala z okna a vnútorný zrak sa mu zalial láskavosťou. Zjedol toho Lautreca. A ja som rovnako tak zjedla knihu. Záver ma dostal. Nečakané, krásne a dojímavé. Sama autorka tvrdí, že pre ňu je to jedno z najsilnejších finále. Neuvažovala o inom konci ani na sekundu. Rozumiem jej. Veľmi dobre.
Čítajte, neobanujete.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments