Sandro Veronesi Kolibrík

Sandro Veronesi Kolibrík

Kolibrík je originálna kniha. Verte mi. Prináša nezabudnuteľný literárny zážitok. Uchvátila ma od prvej strany. Publikovalo ju vydavateľstvo Slovart a o výborný preklad sa postaral Stanislav Vallo. Hlavným hrdinom je oftalmológ Marco Carrera, v detstve prezývaný Kolibrík. Prezývku mu dala mama, pretože nerástol ako ostatné deti. Hoci neskôr spĺňal kritériá priemernej výšky, kolibríkom takpovediac zostal. Kolibrík mávne krídlami sedemdesiatkrát za sekundu, všetku energiu spotrebuje na to, aby sa udržal na jednom mieste. A to majú s Marcom spoločné. Zo všetkých strán sa na neho valia pohromy, no on nikdy nepadne na dno, je stále v pohybe, aby za každých okolností zotrval v nehybnosti. V rozlete mu bránia náhody, váhania, obavy. „Nikto nevie tak statočne vydržať všetko ako Ty, ale ani sa nevie brániť akejkoľvek zmene ako Ty (…) zostávaš pevný, ideš až do krajnosti, no zároveň sa osudovo vymykáš zákonom a rozhodnutiam iných.“

Marco si prešiel dlhým údolím bolesti. Zoznámime sa s ním v roku 1999 prostredníctvom trocha bizarného stretnutia so psychoterapeutom jeho ženy Mariny. Dozvedá sa, že mu hrozí nebezpečenstvo. V tej chvíli Pandora otvára skrinku. Ďalšia kapitola nás prenesie do roku 1981. Skrz listovú korešpondenciu spoznávame Marcovu celoživotnú lásku Luisu. Je ňou posadnutý, platonicky ju miluje. Ona mu city opätuje, vymieňajú si stovky listov, stretávajú sa vždy, keď je to možné, no zdá sa, že sa ďalej ako za spoločné stretnutie pri káve, či pozeranie filmov nedostanú. A opäť skok, tentoraz do sedemdesiatych rokov, do obdobia dospievania. Hlavný hrdina sa stáva „okom cyklónu“. Priateľstvo so smoliarom Ducciom mu síce zachráni život, no na druhej strane spôsobí v Marcovom živote poriadny vietor. Veronesi nie je autor, ktorý vás chytí za ruku a naservíruje vám príbeh od A po Z. Nie. Svoju knihu vyskladal z príbehov, spomienok, listov, mailov, rôznych zoznamov, ba dokonca vás očarí esejou, s ktorou chce jeho hrdina vystúpiť na sympóziu.

„Sú ľudia, ktorí sa celý život plahočia s cieľom napredovať, spoznávať, dobíjať, objavovať, zlepšovať, aby napokon zistili, že hľadali iba vibráciu, čo ich vrhla do tohto sveta: pre nich sa bod odchodu a bod príchodu navzájom prekrývajú. Potom sú tu takí, ktorí aj napriek tomu, že sa nehýbu, prejdú dlhú a dobrodružnú cestu, lebo svet sa im pod nohami valí dopredu, a končia veľmi ďaleko od miesta, z ktorého vyšli: Marco Carrera bol jedným z nich.“

Marco je obyčajný človek, ktorému osud dožičil viac trápenia než iným. Naložil mu na plecia samovraždu v rodine, rozvod, chorobu a smrť oboch rodičov, odcudzenie s bratom, nenaplnenú lásku, bolestivú stratu, ktorú možno len ťažko predýchať, ale našťastie mu neskôr doprial aj nevýslovnú radosť a na sklonku života aj pochopenie, prečo sa veci stali tak, ako sa stali a že životné chyby a zlyhania možno ani nie sú všetky jeho. Plynulé rozprávanie pokrýva obdobie od sedemdesiatych rokov minulého storočia až po blízku budúcnosť. V románe je mnoho pasáží, ktoré vháňajú slzy do očí. Rozprávanie o milovanej dcére Adele, ktorá si ako malé dievčatko vymyslela motúzik na chrbte, do ktorého sa môže hocikto zamotať, bolo veľmi zaujímavé a emotívne. Tento neviditeľný motúz vytvoril v rodine Marca a Mariny prvé nezaceliteľné trhliny a potom už išlo všetko z kopca.

V knihe je veľa smrti ale aj veľa života. Marco ťažké životné skúšky a bolesti zvláda bez toho, aby ho položili. Aj keď sa dostane do situácie, kedy si myslí, že už nemá silu žiť, premôže sa, naštartuje a opäť nájde svetlý bod. Drží sa svojich hodnôt rovnako ako mayskí bojovníci a vynaloží všetku energiu, aby prežil. Aj napriek ťažkým témam je text odľahčený vtipnými momentmi alebo iróniou vyvolávajúcou trpký smiech. Autor ukladaná spomienky a príbehy ako skladačku a vo finále nás uspokojí s dokonalou rekonštrukciou Marcovho života. Otvoril dvere diskusii na tému eutanázie. Kedy a za akých okolností nechať odísť trpiacich? Ono tých tém na plodnú debatu je v románe mnoho. Veronesiho Kolibrík kladie množstvo otázok a ponúka aj dosť odpovedí na problémy, s ktorými možno sami zápasíme. Len ich treba nájsť.

Jedna kapitola sa končí vetou z filmu Taylora Sheridana Wind River. „Vlci nezabíjajú jelene, ktoré majú smolu, Duccio, – povie. – Zabíjajú tie slabé.“ A toto ženie hlavného hrdinu vpred. Je to jediný spôsob, ako nepodľahnúť diktatúre bolesti. Román síce hovorí o bolesti, ale predovšetkým o láske a sile. Najviac ma zasiahla kapitola Šakul & Co. Stvárnil v nej tragédiu tragédií, akú nechce nikdy v živote zažiť žiaden človek.

Kolibrík je rodinný album, v ktorom listovať môže bolieť. Ukazuje nám drámu života, ktorú zošívame spätne a trochu chaoticky, lebo fotografie sa pomiešali. Každá snímka vyvoláva intenzívne emócie. Veronesi má však v zdanlivo neusporiadanom poradí obrázkov prehľad. Každému jednému dôkladne vybral miesto a ani raz sa nepomýlil, čím pripravil čitateľovi dokonalý zážitok. V jednej kapitole čosi dôležité pošepká, potom nás nechá variť na miernom ohni, aby až o niekoľko strán ďalej podrobne vykreslil naznačené. Vo svojom románe vzdáva hold iným literárnym, hudobným či filmovým dielam. Na konci knihy uvádza zoznam použitých faktov, úryvkov, citácií…

Azda sa ozvú hlasy, čo budú protestovať, že taliansky spisovateľ a esejista Sandro Veronesi nakopil príliš veľa nešťastia na plecia jediného človeka, no skúsme sa na príbeh pozrieť ako na podobenstvo. Kolibrík patrí medzi najsilnejšie, najlepšie a najoriginálnejšie romány, ktoré som tento rok čítala.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť