Debut írskej spisovateľky Louise Nealon je príbehom o dospievaní, rodine, radostiach, no aj o depresii, úzkosti a nie vždy veselej realite mladých ľudí. Talentovanú autorku označujú v rodnej krajine za novú Sally Rooney.
Debbie Whiteová vyrastá na farme neďaleko Dublinu. Jej slobodomyseľná matka s nediagnostikovanou duševnou chorobou žije ponorená do skúmania svojich vešteckých snov. Dcéra sa odmalička utieka k strýkovi Billovi, žijúcemu v karavane za domom. Odchovaná na jeho príbehoch z gréckej mytológie, rozhodne sa študovať anglickú literatúru na Trinity College v Dubline. Tvrdosť farmárskeho života túži zameniť za život v meste. Lenže medzi spolužiakmi sa na pôde univerzity cíti ako slon v porceláne. Nedokáže nadväzovať vzťahy ani priateľstvá, neoblieka sa podľa módy, nevie ako to v meste „chodí“. Doteraz boli jej spoločníkmi iba mama, strýko, zopár pomocníkov na farme a kravy. Napokon si predsa len nájde priateľku Xante. Pochádzajú z úplne iných „svetov“, no aj napriek tomu si rozumejú. Xante pred ňou otvára doteraz zabarikádované dvere a spolu čelia výzvam pri zvládaní zmien, ktoré súvisia s dospievaním a s opustením rodného hniezda. Alkohol tečie prúdom, nechýbajú prvé vzťahy, sklamania, úvahy o tom, či sú dosť dobré a múdre. Po prechode zo strednej školy na vysokú zažívajú mladí ľudia obrovský tlak. Autorka má túto skúsenosť v čerstvej pamäti a preto sa jej podarilo zachytiť skutočnosti, s ktorými sú začínajúci vysokoškoláci konfrontovaní. V jednom rozhovore sa priznala, že tak ako jej hrdinka, aj ona sa cítila na univerzite neviditeľná a menejcenná. „Napísala som Snehovú vločku pre moje 18-ročné Ja. Chcela som napísať knihu, v ktorej by som v tom čase našla útechu, pretože by som vedela, že nie som jediná, koho stojí veľa úsilia držať hlavu nad vodou.“
Debbie je stále neistá, zmätená a vydesená. Rovnako ako jej matka, aj ona máva veštecké sny a bojí sa, že je psychicky chorá. V príbehu dochádza k niekoľkým tragédiám, ktoré silno ovplyvnia jej život. Snehová vločka je príbeh o dysfunkčnej rodine. Nájdeme tu hádky, generačné traumy, psychické choroby aj alkoholizmus. Strýko Billy sa rád pozerá na dno pohárika, odsudzuje sestrine reči o snoch, háda sa s ňou, ochraňuje Debbie a snaží sa jej vysvetliť, že žiadnu schopnosť po matke nezdedila, že sú to iba hlúpe výmysly. Vyjde najavo, že aj Billyho alkoholizmus pramení z dlho ukrývaného tajomstva. (Aj keď teda v Írsku je pitie „národným športom“) Všetci členovia rodiny pomaly precitajú a oslobodzujú sa od tráum z minulosti.
Čo sa témy prebúdzajúcej sa sexuality týka, aj tej sa autorka venuje, no žiadalo by sa viac. Otvorene hovoriť o sexe a sexualite dnes nie je žiadne tabu, je ho veľa, všade, vo filmoch, v knihách, na internete… a predsa existuje mnoho ľudí, ktorí majú so sexom problém. Byť pannou v osemnástke?! To sa predsa nenosí! Keď sa Debbie opije, rada sa bozkáva s cudzími mužmi, vodí si ich do kamarátkinho bytu, no sexuálny vzťah odmieta. Možno má k nemu odpor preto, lebo jej matka bola v mladosti známa svojím sexuálnym apetítom a v dedine sa roky trúsi vtip, že otcom Debbie môže byť ktorýkoľvek muž z obce. Dcéra nechce skončiť ako ona, tehotná v osemnástich.Debbie a Xante sú súčasťou generácie, o ktorej majú tí skôr narodení tendenciu hovoriť, že sa má oveľa lepšie ako generácie pred nimi. To však nie je pravda. Dnešní dospievajúci sú vystavení oveľa väčšiemu tlaku. Dnes sa nosí dokonalosť a úspech. Xante pochádza z bohatej rodiny, je krásna, múdra a obľúbená, no trpí depresiou. Debbie sa hnevá, nedokáže akceptovať, že niekto ako jej kamarátka môže mať nejaký problém. To ona je pod tlakom, ona sa ide zblázniť z matky, zo strýka, sama zo seba… Pokúša sa vyhľadať odbornú pomoc, lenže formálny prístup psychologičky ju prinúti uzavrieť sa ešte viac. Zdráha sa otvorene hovoriť. Porozumenie nájde niekde, kde by to vonkoncom nečakala. Nie je psychológ ako psychológ.
Román Snehová vločka, ktorý pre vydavateľstvo Lindeni preložila Marína Gálisová, má čo ponúknuť najmä čitateľom vo veku hlavných hrdiniek. Dospelí sa možno nebudú vedieť vcítiť do konania a myslenia dospievajúcich. Veď napokon, písala to pre svoje 18 ročné Ja. Snehové vločky z citlivej a krehkej generácie sa nečujne pohybujú medzi nami, možno sa cítia stratené, možno sa zmietajú vo víchrici života, všímajme si ich, načúvajme, chápme, aby sa ich krehká krása neroztrieštila.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments