Spisovateľka Dominika Madro zvíťazila v 20. ročníku literárnej súťaže Poviedka s prózou Svätyňa. Po víťazstve text rozpracovala a vo vydavateľstve KK Bagala publikovala Svätyne. Nedávno som nešetrila superlatívmi na jej fantasy román Dediči posmrtnej ríše v recenzii pre literat.sk a to som ešte netušila, že debut ma rovnako dostane do kolien. V tom najlepšom zmysle slova. Madro je nevídaný zjav v slovenskej literatúre. Má osobitý štýl, výsostne poetický a skutočne očarujúci. Povedala by som, že skôr pre literárnych gurmánov. Nerada by som odradila čitateľov preferujúcich strohejší a priamočiarejší štýl, preto dodám, že ktokoľvek sa naladí na autorkinu vlnu, verím, že si z knihy odnesie vynikajúci čitateľský zážitok. Už pri čítaní Dedičov posmrtnej ríše som ju v duchu prirovnávala k srbskému velikánovi Miloradovi Pavićovi a neubránila som sa rovnakým myšlienkam ani teraz. Ona neskladá slová do viet, lež vije ich do kytíc, do obrazov.
Silný, dojímavý a krutý príbeh z myjavských kopaníc, o živote, smrti, láske, túžbach, nesplnených snoch a bolesti, spracúva aktuálne témy na pozadí dávnej minulosti, kedy územie Slovenska ohrozovali turecké nájazdy. Dotýka sa násilia páchaného na ženách, rozoberá zvláštne podoby rodičovstva a hodnotu ženy ako človeka, a v neposlednom rade zobrazuje neplodnosť ako veľké tabu tej doby. Neplodná žena bola spoločnosťou odsúdená k samote a opovrhnutiu. Malá Rodana zažíva vo vlastnej rodine kruté zaobchádzanie, preto sa jej ujíma pôrodná babica Višniačka, uznávaná a rešpektovaná obyvateľmi celej kopaničiarskej oblasti. Učí ju pôrodníckemu remeslu. Vzťah medzi nimi je hlboký a rozumejú si aj bez slov. Rodana pod babicinými rukami vyrastá do krásy a sľúbi si vernosť s Jaškom. Lenže Višniačkino proroctvo, že zaplnia myjavské kopanice synmi sa nie a nie vyplniť. Neplodnosť sa rovná hriechu a mladá žena zostáva sama. Jašek, hoc Rodanu nadovšetko miluje, nedokáže ustáť tlak a výsmech okolia, svoju osudovú lásku opúšťa a začína nový život na inom mieste. „Jašek, nechoď. Tri razy sa vrátil. Na štvrtý deň padli dva stromy. A les viac o Jaškovej sekere nepočul.“ Rodanin smútok zalial knihu nárekom. Dominika Madro zachytila všetky jeho odtiene a silu. Rovnako tak vykreslila hrdinkinu túžbu po dieťati. „Ach, drobné sny. Rodana mala tie najdrobnejšie. Keď stískala hrachové struky, keď boli v jej dlaniach ešte plné, zatvorené, nezlomené, šepkala: Keby mi Pán Boh chcel požehnať aspoň také dieťatko, ako jeden hraštek.“ Dej nenapreduje chronologicky, prítomnosť sa strieda s minulosťou, čo všetko, ako a prečo sa stalo, sa odvíja postupne v troch častiach, na ktoré je kniha rozdelená. Rozprávačmi sú Rodana, Jašek a napokon Višniačka. Autorka prenáša čitateľa do úplne inej reality, ako poznáme, no témy sú stále aktuálne. Ku všetkým, ktoré som spomenula vyššie, sa pridáva aj strádanie rodnej hrude v ďalekej cudzine. Jašek žiali za milovanou Rodanou aj za rodným krajom. „Na kopaniciach bolo strieborné slnko – len jemne kvaplo na lúky, aby bdeli zelené, pre Myjavu sa z neba odtŕhali žiare, na Myjave rástla dobrá tráva – jej som mal starnúť na hlave.“ A ešte nevera. Nevera je v živote prítomná, ako chlieb, ktorý jeme. Madro nemoralizuje, necháva postavy samé sa s ňou pasovať.Cítim silné jesenné ráno. Ubližujem si – vdychujem jeho moc. Zase život. Vietor blúdi ďaleko od mojej chatrče. Tu stojí čisto vzduch. Mastný. Jesenné rána bývali iné. Višniačka ma zdvihla z postele a položila von, na rušnú zem. Preberie ťa. Nechala ma tam aj hodinu. Tráva sa za mnou načahovala a kvety mi kvitli na tele.
„Hrom. Zacítim ho na sebe ako tri slová – RODina, RODisko, RODidlá.“ To si pomyslel v jednom okamihu Jašek. Žiada sa pridať: rod, rodenie, Rodana. Motív knihy je spojený najmä s pôrodmi, telesnosťou a ženským telom. Nechýbajú staré úkony spojené s príchodom nového života a privolaním počatia: zakopávanie placenty, kúpanie sa s placentou či máčanie ženského lona vo vode s pupočnou šnúrou. Dnes sa nám to javí ako niečo nemysliteľné a odporné, no v tej dobe ženy silno verili v moc plodového koláča, krvi a pupočníka. Úlohou žien bolo priviesť na svet dieťa. Od toho sa odvíjala sila mužnosti ich manželov.
Veľmi intenzívne pôsobili momenty, kedy sa Rodana necháva využívať mužmi. Väčšinou je pohlavný styk dobrovoľný, za vrece múky, chlieb alebo hocičo iné, no dochádza aj k znásilneniam. Neplodná žena je hračka. Muži sú surovci a neokrôchanci. Rodana trpí v rodnej dedine, Jašek kdesi pánu bohu za chrbtom. A to všetko iba preto, že nedokázali splodiť dieťa. V próze krvácajú šaty, žijú stromy, dýcha zem, človek dokáže rukami zakryť oblohu, srdce sa dokáže zlomiť na tisíc nenávistí, oči padajú hlboko do dlaní a bolí nielen telo ale aj duša.
V knihe treba čítať medzi riadkami. Možno sa nájdu čitatelia, ktorí budú namietať, že jej poetickosť prebíja dej, no pre mňa bolo všetko akceptovateľné. Aj štylistické figúry, aj prelínanie času, aj sugestívne opisy. Vytvorila príbeh v príbehu – príbeh postáv a príbeh jazyka. No čo vám poviem, poézia v próze.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments