Keď raz budem zomierať, budem stará a hlúpa. A sama. Nebudem si pamätať včera ani dnes a budem sa za to na seba veľmi hnevať. Budem sa hnevať až k zúfalstvu. Budem sedieť vo svojej izbe a premýšľať, či niekto príde alebo prišiel. A budem chcieť už konečne odísť. Necítiť sa tak hlúpo. S odchádzajúcou dôstojnosťou.
Kým budem stará a ak ňou niekedy budem, pochovám mnohých. Rodičov, príbuzných…keď mi bude osud milostivý, nepochovám svoje deti. Moji blízki odídu a s odchádzajúcim časom bude kráčať po zemi stále menej ľudí, ktorých mám rada. Stále menej tých, ktorí mi porozumejú. Kým budem stará, budem stáť pri posteliach svojich chorých a budem veľakrát prosiť a dúfať. Veľakrát to dopadne dobre a veľakrát zle. Koľko svojich prežijem? Koľko ľudí, psov, mačiek?
Straty lámu a kradnú človeku silu a nádej. Nimi človek starne. Šťastní tí, čo vedia plakať. Každá slza vyplavuje zo srdca čriepok zrkadla Snehovej kráľovnej. Každou nevyronenou a zadržanou slzou odchádza z nás veľká sila, ktorú sme vynaložili na to, aby slza nevypadla. Slzy sa dajú utierať. Bolesť, smútok, vyčerpanie a prázdnota sa utrieť nedá. A bez slzy o nej nikto nevie.
Taká je staroba. Opustená, sama, so spomienkami. Rána sú tmavé a dlhé. Čaká sa na kratšie, nie na krajšie rána. A jedno ráno bude posledné. Stará a hlúpa navždy zaspím vo svojej posteli. A so mnou odídu všetky moje sny, zážitky, spomienky, bolesti, smútky a nevypovedané slová.
Je šťastím zomrieť vo svojej posteli na starobu a hlúposť. Po odžitom živote. Po dobre odžitom živote. Len škoda, že všetko úžasné v človeku sa jeho vysilením stráca. A to bolí. Ako prázdnota. Ako strach.
Počúvam príbehy starých a vidím ich takých, akými boli. Už to dávno nie je pravda, napriek tomu je to pravda nad slnko jasnejšia. Boli. A pomaly odchádzajú. Ostáva len to, čo zasiali.
My všetci, ak budeme mať šťastie, raz budeme starí, hlúpi a mŕtvi vo svojich posteliach.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments