Spisovateľ si niekedy sadne od čitateľa tak ďaleko, že si ledva rozumejú a inokedy, v tom lepšom prípade, plece k plecu. Jozef Mokoš si dokáže prisadnúť tak, akoby nám svoje básne sám šepkal do ucha. Jeho súborné dielo Štyri nočné obdobia tvoria štyri básnické skladby: Praskanie krvi, Pribúdanie kruhov, Jesenné litánie a Písanie/é do snehu, ktoré napísal v priebehu štyridsiatich rokov. Spolu dvetisícdeväťdesiatpäť veršov. Zbierku do nových šiat aktuálne odelo vydavateľstvo Brak. V neveľkom rozsahu sa ukrýva veľkolepý poklad. Kniha je doplnená o ilustrácie Miloša Koptáka, literárnovedné reflexie autorovho diela a hĺbkovú štúdiu Andrey Bokníkovej, ktorú autorka príznačne nazvala Poézia, ktorou sa nám prihovára mág i dôverný spoločník. A že je Mokoš naozajstný mág, o tom sa presvedčíte v okamihu, keď sa začítate do prvých veršov. Hoci už prešlo viac ako polstoročie od uvedenia debutu Praskanie krvi (1962) a básnické skladby, odrážajú drobné, ale ľahko všimnuteľné fragmenty ducha doby, v ktorej vznikali, platnosť jeho výpovede zostáva nadčasová.
Emóciami nabitý tetraptych
Každá zo štyroch poém sa dá čítať osve, no spolu tvoria dokonalý celok. Dokonca z nich možno povyberať úryvky a interpretovať ich úplne samostatne. Mokošova tvorba hýri excelentnými, hravými rýmami a očarujúcim a bohatým repertoárom básnických prostriedkov. Autor strieda smútok s vtipom, hrá sa so slovami, prepája obrazotvornosť s obyčajným životom a fantáziu s realitou: „slnko je na tráve / a ovce na oblohe / a deň je priesvitný ako záclona, / trio dievčat hrá / na fúkacích harmonikách / z červeného melóna.“ Rýmuje nepravidelne, v Jesenných litániách rým skoro úplne absentuje. Pozornému oku akiste neunikne symbolika farieb a motívy vody, sĺz, vlaku a krvi tiahnuca sa celým dielom. Keďže sa Mokoš venuje i detskej tvorbe, či už ako spisovateľ alebo scenárista a režisér bábkových hier, nezaprel v sebe detskú hravosť a do básní zakomponoval rozličné riekanky, odkazy na rozprávky a parafrázy ľudových piesní. Jeho verše neoznamujú, nevysvetľujú tajomstvá, no vidia všetko a čím viac sa do nich ponárame, tým viac myšlienok rezonuje v mysli, viac významov sa derie na povrch a zmocňuje sa nás čoraz väčší úžas.
Od zrodu lásky až po jej smrť
Praskanie krvi je poémou o láske – prvej, vášnivej i bolestnej. Muž očarene hľadí na ženu, je zamilovaný, no popritom nezabúda ani na lásku k planéte a na hrôzostrašné dejiny druhej svetovej vojny. Medzi verše plné ľúbostného citu autor vkladá obrazy neľudskosti koncentračných táborov či atómovej bomby. „Bol raz drôt / a dvor / a posledný kúsok neba. / Boli raz pece, / z ktorých šlo teplo / ako pri pečení chleba, / a čierni pekári si vyberali ženy mladé, / ktoré šli nahé / ako malé oblaky v bielom rade / a prsia im zvonili / ako vyľakané ovce / nechápavý umieračik.“ Aj keď do ľúbostnej lyriky mieša smutné obrazy, jeho prvotina pôsobí prevažne radostne. To už nemožno povedať o smutnejšom Pribúdaní kruhov. Vriaca krv ochladla a láska zovšednela. „…vedľa seba / nahí / s ústami / každý / na svojej tvári.“ V tretej skladbe Jesenné litánie partnerský vzťah síce ešte nezomrel, no jeho život visí na vlásku, „po jazvách, aspoň po jazvách, / aby sme sa ešte spoznali.“ Báseň sa dá označiť aj ako výpoveď o hľadaní nového životného smeru a motivácie. Postavil ju na sakrálnej symbolike a metafora krvi sťaby vášne sa mení na krv kvapkajúcu z Kristovej tŕňovej koruny čoby symbolu utrpenia. Písanie/é do snehu je zavŕšením kvarteta. Báseň je vrchovato naplnená témami: koniec lásky, krach manželstva, znepokojivá situácia rodín, scény zo života modernej spoločnosti, pominuteľnosť človeka a klimatické zmeny. Šiesta časť tejto poémy je hravá, pokojne by ju mohli čítať deti, nabáda nás k návratu do maličkej krajiny „nad ktorou sa iba jediná / hviezdička zažína, / krajina mamina.“ Neskôr verše opäť nadobúdajú vážny tón. Nad opustenou manželskou posteľou sa naposledy prežehnal blesk „a potom ťažkou reťazou udrel z celej sily.“ Zem horí, dymí, ničia ju „chemoterapie kyslých dažďov“, „vykoľajené“ rieky či „zimnice zemetrasení“. Kolobeh života však bude pokračovať, aj keď nasneží zdola nahor. Hoci má finále trpkú príchuť, vyvažuje ho opojný pocit z celkového literárneho zážitku. S básňami Jozefa Mokoša, kráčame naprieč štyridsiatimi rokmi jeho poetickej tvorby a sledujeme prerod mladíckeho, hravého lyrizmu na tvorbu dozretého a životom ošľahaného muža.
(Jozef Mokoš: Štyri nočné obdobia, Brak, 2022)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 7/2022), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments