„Vydávame preklady lusofónnej literatúry, pretože sme presvedčení, že práve literatúra vzbudí záujem spoznať iné národy a pomáha priblížiť neznáme diaľky, snívať, pochopiť iné kultúry a nájsť odpovede i inšpiráciu.“ Toto sú slová riaditeľky Portugalského inštitútu Zuzany Chudíkovej. Čitatelia sa o ich pravdivosti presviedčajú s každou novou knihou, ktorú inštitút vydá. K plejáde po portugalsky píšucich autorov z ich vydavateľského portfólia sa pridala Hilda Hilst a čitatelia majú možnosť opäť sa o trochu viac priblížiť k brazílskej kultúre, náture a azda niekto zatúži písať tak, ako táto famózna autorka. Jej tvorbu do veľkej miery ovplyvnil osobný život, najmä otcova schizofrénia. Počas častých návštev v liečebni mala možnosť spoznať rôzne psychiatrické diagnózy, čo sa odrazilo v jej dielach. Veľmi dobre narába s mysľou svojich hrdinov a jej texty sa dajú označiť ako surrealistické. Hildina matka pochádzala z konzervatívnej náboženskej rodiny, preto v jej tvorbe často nachádzame opisy komplikovaného vzťahu človeka a Boha. Jej obľúbenou technikou je prúd vedomia, čoho dôkazom je kniha Obscénna pani O vo výbornom preklade Zuzany Greksákovej.
V tejto veľmi osobitej próze dominuje monológ. Čítanie nie je vôbec jednoduché, ale kto sa dokáže naladiť na subjektívny prúd vedomia hlavnej hrdinky, bude odmenený silným literárnym zážitkom. Kto si zamiloval Clarice Lispector a jej dielo Blízko divokého srdca, ocení aj Hildu Hilst. Hoci, dovolím si tvrdiť, píše ešte zložitejšie a interpretácia Obscénnej pani O nie je vôbec jednoduchá. Tok myšlienok pani O je vskutku dynamický, pôsobí až divadelne, je veľmi fragmentárny, dopĺňa ho o prehovory iných postáv, čím trhá reťazec vlastných myšlienok a čitateľ môže zostať zmätený. Je ťažké klasifikovať autorkin naratív, je to v podstate hybrid, ktorý zahŕňa monológ, dialóg, sofistikované úvahy, poetické konštrukcie, nerešpektuje gramatické normy a autorka svoj text okorenila expresívnymi slovami.
Ako som mohla byť tá ohromná Hillé, čo zabárala prsty do hmoty sveta, ako som ňou mohla byť a stratiť ju, a dnes byť tou, ktorou som? Kto mi pomenuje svet? Žiť tu, v pozemskej existencii, narodiť sa, rozlúštiť sa, naučiť sa hovoriť im primeraným jazykom, mať sa dobre, nemám sa dobre, Ahod, nikto sa nemá dobre, všetci zomierame
Príbeh starnúcej Hillé (pani O) je príbehom o osamelosti. Zomrel jej manžel, totálne sa izolovala, pretrhala väzby so starým životom, najradšej sedáva schúlená pod schodmi a spomína. Čas od času si nasadí nejakú príšernú masku a vykrikuje obscénnosti z okna, prípadne straší okoloidúcich svojou nahotou. Schodisko predstavuje útočisko, tam sa zbavuje kontaktu s vonkajším svetom, ponára sa do spomienok, prežíva smútok a necháva sa pohltiť opustenosťou a ľahostajnosťou. Spomína na minulosť, na otca, zosnulého manžela, s ktorým sa dokonca zhovára, polemizuje s Bohom, rúha sa.
Kto som ja, aby som na teba zabudla, Drahý chlapec, Žiarivá Bohoidná Hlava? keď sa vyhýbaš blázincu, ktorý si stvoril, ach, všetci vravia, že si všadeprítomný, v dýke, v pokročilej matematike, v pľuvanci, v umývadle, v tele mŕtvych detí, v plutóniu, v aktíniu, v spôsoboch tvojho chalaniska, v tejto slame pod schodmi, v mŕtvom Ahodovi. Ahod, je v tebe aj teraz, keď si mŕtvy? Aký je Drahý chlapec v mŕtvom Ahodovi? mrví sa, prekypuje farbami, oko živého len ťažko rozozná Božie telo v mŕtvom Ahodovi, zakrývame si tvár, vrtíme sa, nos si maskujeme hrubou látkou, mŕtvy Ahod posadnutý Bohom je len hŕbou odporného mäsa, franforec lesknúci sa od špiny (…)
Hillé je na pokraji šialenstva, pôsobí až nepríčetne, no je to len veľmi, veľmi smutná a osamelá žena, ktorá sa ale vôbec neľutuje. Je bojovníčka, lenže nie v reálnej vojne, boj prebieha v jej vnútornom svete. Kráča po zvolenej ceste, hľadá niečo nedefinovateľné, či to nájde, posúdite sami. A prečo autorka použila v názve slovo „obscénna“? Nuž, pani O je obscénna, o sexe, o ľuďoch, o sebe hovorí otvorene a slobodne.
Hilda Hilst používa experimentálny štýl aj jazyk. Spomienky pani O strieda dialóg s mŕtvymi, vzápätí sa objaví rozhovor so živými, potom zas predstavy susedov o nej, a k tomu všetkému vynikajúce filozofické vsuvky o zmysle života a predovšetkým Bohu. Hoci má samotná kniha iba 67 strán, nemožno ju prečítať za krátky čas. Vyžaduje sústredenosť, čistú myseľ a možno aj krátke prestávky. Snaha porozumieť tomu a oceniť to, čo Hillé hovorí, si pýta opakované čítanie. Je to intenzívne a brilantné. Autorka preukázala nevšedný talent. Famóznym spôsobom vykreslila „šialenstvo“ hlavnej postavy, rozprávanie aj celá kniha sú rovnako „bláznivé“ ako ona, rovnako nevšedné a rovnako zaujímavé. Čaro jej diela nie je v zápletke, ale v spôsobe, akým nás jej písanie vrhá do krútňavy, z ktorej môžeme dostať závrat.
Kým si ty zomieral, ja som ťa zúrivo, s neskonalou slasťou objímala, patrila ti moja duša? mäso horko-ťažko vzdorovalo túžbe, neznesiteľná živá vatra, zraňujúce svetlo, ohavná závislosť, ťapkala akási iná Hillé, chladná a odmeraná, a zase iná Hillé, tučnučká, pasívna, predstierala pokoru a únavu, perla sombre el fastidio de los mármores.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments