Kým intelektuál býva obvykle terčom posmechu, naslovovzatí remeselníci sú nedostatkovým tovarom. V prípade mafiánov to platí o to viac, nakoľko potrebujú disponovať širokou škálou zdatností, ktoré nestačí mať v krvi. Aspoň tak to vidí krásna Renáta Ištoková, matka jednej z dvoch rodín, ktoré si v Dunajskej Strede rozdelili moc. Nasledovníkov si musia vychovať a na to potrebujú mať špeciálnu školu. Háčik je ale v tom, že v mestečku, ktoré zažilo kedysi najkrvavejší súboj klanov na Slovensku, už existuje škola, hoci len športová, založená konkurenčnými Vermesovcami. A aby sa to poriadne shakespearovsky zamotalo, ich dcéra Helga sa beznádejne zamiluje do nasledovníka gangu Dodka Ištoka. Keď ju ten osloví prisahala by na výpredaj u Calvina Kleina, že k telesnému i duchovnému orgazmu mala v tej chvíli najbližšie v živote.
Dodko však zdedil gény po predkovi Árminovi Vámberym, ktorý radil Stokerovi pri písaní Draculu a vôbec nechápe hodnotový svet, do ktorého ho chce učiteľka zasvätiť.
Najradšej by sa postavil a vykričal jej do ksichtu, že sa mýli. Že človek nemusí slúžiť druhým, ale musí si ctiť zákony a neubližovať. Že ten jej pragmatizmus je hnoj. Človek sa má snažiť, postaviť na špičky a siahať po oblakoch. „Pani profesorka, prepáčte, ale dobrý pocit z peňazí alebo z moci je hanba. Radšej skočím zachrániť topiaceho sa psíka alebo rozosmejem plačúce bábätko, než by som slúžil organizácii, ktorá chce peniaze a peniaze, a všade vidí len peniaze. Zmysel má iba to, čo človek tvorí, čo prežíva a čo miluje.
Zbrane nahradil sex
Mafia sa dá stvárniť rôznym spôsobom. Môžete napísať román ako bol Puzzov Krstný otec, Savianova Gomora, či Soltészova Sviňa alebo ísť na to prostredníctvom humoru. Spisovateľ a vysokoškolský pedagóg Martin Kasarda sa rozhodol ísť na to skrz grotesku. V jeho najnovšom románe Dole! Dole! sa spory neriešia zbraňami. Nahradil ich sex, pričom nejde ani tak o samotnú telesnú túžbu ale o informácie, kto to pečie s kým, kde a kedy. Inými slovami potrebujete ľudí držať za gule, pretože len vtedy sú spoľahliví.„A bude aj spoľahlivý?“ zadíva sa Dodi na Renátu a skrotne. „Držíš ho za gule? Vieš, keď človeka nedržíš za gule, nie je spoľahlivý.“
To je, pravdaže, milý čitateľ, obrazné pomenovanie, ale tak to už vo svete chodí. Dobrá práca v istých štruktúrach, či už je to informačná tajná služba, alebo organizovaný zločin, potrebuje istoty, ktoré presahujú lojálnosť danú podpisom pracovnej zmluvy. Človek robí veci buď rád, pretože mu prinášajú rozkoš, alebo mu neostáva nič iné, ak chce prežiť, a potom je rád.
Podvedené manželky nerobia škandál, ak prichytia manželov in flagranti. S chladnou hlavou si všetko nahrajú na video a odložia do trezoru pre vhodný okamih. Krvavý kúpeľ z baru Fontána na sklonku 90. rokov nahradili sociálne média.
Prosil ma, aby som aspoň prestala natáčať. Nech mu prepáčim, vraj o nič nejde. A ja na to, že jasné, nejde… A potom sme sa na rovinu dohodli, že dôležité je, aby sme sa nezamilovali, čo robíme mimo, to je naša vec.
Smiech strieda obava z možnej reality
Aj keď koncept školy, kde by žiaci získavali vedomosti na podvratnú činnosť voči štátu, je zo strany autora jasná paródia, občas sa čitateľ pristihne, že až také absurdné by to celé nemuselo byť. Zvlášť keď sám rozprávač s ním polemizuje a dáva mu neraz otázky na telo.
Myš svedomia sa správa veľmi zvláštne, zahryzne sa aj do tých, čo ju radi ovládajú. A dobrý spánok sa stáva požehnaním, za ktoré treba byť vďačný. Vy spíte dobre? Určite? Žiadne gastroproblémy? Nebeží vám v kolotoči v hlave ako o život žiadna myš svedomia? Nebudíte sa spotení, pretože ste nezaplatili splátku hypotéky alebo koncesionárske poplatky? Azda vám na to žena ešte neprišla? A čo váš muž, milá čitateľka? Už vie, že ste si namiesto zaplatenia stravného deckám v škole kúpili tú úžasnú špirálu? A ako ste vysvetlili, že ste sa oholili tam dole? Kvôli komu ste to spravili?
Rodina je spoločenstvom, ktoré nemusí mať priame príbuzenské vzťahy. Byť jej členom, znamená stať sa súčasťou zoskupenia, ktoré človeka chráni, pomáha, keď je zle. A jej člen robí pre ňu to najlepšie, ako vie, čím ho tá poverí. Majúc na pamäti ako dopadli v minulosti zradcovia skutočnej mafie, si môže čitateľ na mieste, kde v románe dôjde k zrade, oprávnene položiť otázku, či ešte číta satiru alebo dokument.
Keby sa písal rok dvetisíc, Mirka ti už zbiera úlomky lebky a snaží sa ich pospájať sekundovým lepidlom, nech v truhle vyzeráš ako človek. Veľmi dobre vieš, čo dokáže kyselina sírová, ako sa potom zvyšky z vane len pozametajú a v igelitovom sáčku pekne vyhodia do komunálu.
Martin Kasarda je sčítaný autor, ktorý vie písať a preto až tak veľmi neprekvapí, keď v knihe netradične spomenie napríklad slávneho pop art umelca.
Factory. Klub pre vyvolených umelcov, extrémne bytosti newyorského umeleckého sveta. A Warhol bol čosi ako capo di tutti capi, rozumiete? Bos. Rozhodoval, riadil, určoval. Čiže organizácia. Rodina. V dejinách umenia to vyzerá inak, hovorí sa o energii, kreativite, podpore, mecenášoch. Ale Warholovi nešlo o nič iné, len preniesť model z čias americkej prohibície, úspešný vďaka talianskej mafii, do umenia. Potrebujete vyvolať záujem, dostať sa do rečí. Ak sa o vás hovorí, ste dôležití. Nie ste to, čo ste, ale to, čo sa o vás hovorí. Ak z vášho mena plynie aura sily, ste na dobrej ceste zarobiť. A na dobrej ceste potrebujete kopu pomocníkov. Organizáciu. Rodinu. A práve to vykonal svetovo známy človek so slovenskými koreňmi.
Za pozornosť stojí aj poznámka o pomeroch v knižnom svete.
Literárne mafie, ktoré dávajú ceny svojim, chvália tých, s ktorými ako vlky spoločne vyjú na mesiac, obdivujú svoje knižky a s povýšeným úsmevom obchádzajú tie, ktorých autori s nimi nepijú. Skupinky neochotné prekročiť svoje kamarátšafty, indiánske kmene, kde sa podľa pierok vo vlasoch delia na svojich a tých druhých. A na tých druhých je jednoduché zakričať v recenzii Dole! Dole! a odstreliť knihu či autora z pomyselnej kolotočovej strelnice slávy.
Autor nielenže nijak nezakrýva podobnosť s hrou anglického barda o veronských milencoch, ktorí fakticky doplatili na „lockdown“. (Mních počas moru nestihol doručiť list o fajekovanej smrti), ale v Helginom liste Dodkovi si s chuťou upravil vyznanie Júlie Rómeovi.
Zapri si otca, zbav sa svojho mena a odprisahaj, že si môj, a ja nebudem viac Vermešová! Len tvoje meno je mi nepriateľom. Ištók! No súvisí to s tvojím telom? Nie je to ruka, noha, rameno ani tvár. Tak čo? Nejde o meno, volaj sa inak! Je ruža ružou? Nech sa inak volá, čo zmení sa? Mňa si zober! Patrím k tebe už len ja.
Podobných citátov by sa dalo do recenzie pridať násobne viac, ale nie je jej cieľom prepísať pol knihy. Ak by ste ich chceli spoznať ďalšie, neostáva vám milí čitatelia iné, než siahnuť po groteske Dole! Dole!.
Martin Kasarda (1968) postmodernistický spisovateľ, publicista, pedagóg na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a vedúci redaktor mesačnej prílohy denníka SME O knihách. Je autorom a spoluautorom viacerých odborných kníh, vydal básnickú zbierku, poviedky Posledná večera a iné radosti (Marenčin PT 2013) a romány Krajina krásnych ľudí (Ikar, 2020) a Dole! Dole! (Ikar 2022)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments