Božena Lenčová

Božena Lenčová Planina snov

Slovenská spisovateľka Božena Lenčová (*1937) je autorkou mnohých bábkových rozprávok, rozhlasových hier a pôvodných rozprávok pre deti. Lenže tam jej talent a spisovateľské majstrovstvo nekončia. Vydavateľstvo Pars Artem publikovalo v roku 2019 zbierku jej šiestich poviedok, z ktorých päť krasopisne napísaných dlho ležalo v starom, ošúchanom fascikli pod pracovným názvom Čudné poviedky. „Moja stará mama o „Čudných poviedkach“ hovorievala ako o „surovine“, nehotovom, neučesanom a miestami naivnom materiáli, ktorý by bolo potrebné prepracovať. Myslím, že sa mýlila. Vnímam ich ako fascinujúcu výnimku v našej literatúre“, píše v doslove jej vnuk Goran Lenčo. A už keď som pri doslove, musím napísať, že ten si užijete rovnako ako poviedky. Goran s láskou a úctou píše o svojej babke a veľmi podrobne rozoberá každý jeden text.

Zbierka Planina snov bola pomenovaná podľa poviedky, ktorá jediná vyšla ešte počas socializmu v almanachu autorov stredoslovenského kraja V zápasoch a premenách. Goran je presvedčený, že pôsobila medzi ostatnými príspevkami v zborníku ako päsť na oko kritikom a recenzentom a ako balzam na dušu čitateľom. Poviedky Boženy Lenčovej môžeme totiž smelo zaradiť do žánru fantastika, ktorý bol v tej dobe dosť opomínaný. Božena Lenčová za minulého režimu zopár fantasy diel prečítala, ba dokonca si obľúbila aj hororovú, dnes už kultovú antológiu Lupiči mŕtvol. Azda preto sa v sedemdesiatych rokoch pustila do písania „rozprávkových“ fantasy príbehov pre dospelých. Až o niekoľko rokov neskôr, po tom čo ju Goran zoznámil so svojimi obľúbenými autormi z tohto žánru, sa stala veľkou prívrženkyňou literárnej fantastiky.

Zbierka sa otvára poviedkou Zvony našej osamelosti. Autorka si ma okamžite omotala okolo prsta. A to až tak, že odkedy som poviedku prečítala, túžim, aby ju rozšírila na román. Ocitáme sa v ďalekej budúcnosti, tráva je zo skla, vo výťahoch sedemstoposchodových budov sú servírované vitamíny a ovocná šťava, platia nové zákony, deti sú „posvätné“, zo svojich rodičov, zavesených na kuse dreva, prášia chmáry palicami a papierové knihy sú zakázané. Všetky boli preventívne zničené, až na jednu. Jej vlastníkom je otec malého dieťaťa. Potajomky si z nej čítajú a otec dieťaťu prízvukuje, že je to to najvzácnejšie, čo vlastnia. Dieťa knihu hocikedy vezme von, v tej sekunde sa dospelí od strachu poukrývajú, iba ostatné deti dávny artefakt obdivujú. Radosť však netrvá dlho, o knihe sa dozvie Vladár a predvolá si otca. Už z môjho kratučkého opisu je jasné, že takáto poviedka nemohla v minulom režime vyjsť. Je kritikou (akéhokoľvek) totalitného režimu a nádherným metaforickým vyjadrením nádeje. Text a jeho odkaz je aplikovateľný na akúkoľvek dobu, veľmi ľahko v nej nájdeme paralely so súčasnosťou. V poviedke je zobrazená absurdnosť panovníkovho chovania, ktorý vyzýva k príprave na vojnu, ktorá môže vypuknúť, hoci je jasné, že sa nič také stať nemôže. V zárodku zabíja akékoľvek prejavy vzdoru. Spomienky na minulosť sú tabu, deti vidí ako materiál, z ktorého možno vymodelovať poddaných podľa svojho uváženia. Ale kniha, ten mocný a čarovný nástroj, má moc všetko zmeniť. Táto sci-fi „rozprávka“ pre dospelých je dokonalá.

V podobnom duchu pokračuje autorka aj ďalej. Hrdinkou Planiny snov je žena – bytosť z inej planéty. Berie na seba ľudskú podobu, zamiluje sa a sklame. Pozemský mládenec ju využije, doslova odkopne a ona nás plná bolesti a žiaľu nechá naplno precítiť všetky jej emócie. Autorka krásnym poetickým jazykom zobrazuje, ako veľmi bolí zlomené srdce a ako ľahko sa láska mení na pomstu. Alegorická próza je ponorom do ženskej duše a čitateľky sa zrejme s hrdinkou veľmi rýchlo stotožnia. Autor doslovu hovorí o poviedke ako o feministickej a ja môžem iba súhlasiť.

Nebudem rozoberať všetky prózy, no spomeniem ešte poviedku Ticho. Ide totiž o hororový text. Autorka vygradovala dej do desivej hrôzy. Hlavnú úlohu zohráva obyčajný sneh. Uvedomenie si, že voči prírode sme aj napriek pokroku, technike či znalostiam prírodných zákonov bezbranní, mrazí. Matka uspáva dieťa, čaká na manžela a za oknom krásne sneží. Snehu je čoraz viac, zasýpa ulice, balkón a postupne preniká až do bytu. Čo by ste robili, keby ste nechceli vydesiť malé dieťa, keby nik nepočul vaše volanie o pomoc? Stavať snehuliaka v obývačke je bizarný nápad, no matka pre svoje dieťa urobí všetko. Psychika dostáva zabrať, hrdinkina i naša. Sneh sa mení na organickú hmotu, šialenstvo a strach sa stupňujú. Strieda sa jeden desivý obraz za druhým. Od začiatku predvídame, čo sa stane, no aj tak do poslednej chvíle dúfame v zázrak.

Poviedky Boženy Lenčovej sú podmanivé. Všetky. Hoci boli napísané v minulom storočí a na chrbtoch si nesú štyri krížiky, stále majú čo povedať aj súčasnému čitateľovi. Navyše sú písané krásnym poetickým jazykom, plné očarujúcich obrazov. Autorka veľmi dobre pracuje s atmosférou a precízne buduje dej každého textu, či sa jedná o fantasy, hororovú alebo sci-fi poviedku. Pointy sú čerešničkou na torte. Ak by som vám tú tortu mala opísať, tak vedzte, že je to šesťposchodová delikatesa s rôznymi lahodnými príchuťami, ktoré spolu dokonale ladia.

Na záver ešte zacitujem Goranove slová, ktoré vystihujú dielo jeho starej mamy: „A tak to, čo vznikalo kedysi pre radosť, či kvitlo z nepokoja duše, pričom sa tie dva dôvody vôbec nemusia vylučovať, a bolo napísané takrečeno do zásuvky, v tejto dobe vychádza. Ako dokument doby, predovšetkým ale ako dôkaz nadčasovosti a potvrdenie sily ľudskej predstavivosti. A tiež ako zvonivý prejav nespútanosti ľudského ducha a jeho kreativity.“

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť