Anya von Bremzen vyrastala v Moskve v „triumfalistickej, šarlátovej rozprávke o socialistickom nadbytku a úžasných úrodách.“ V roku 1974 spolu s matkou emigrovali do USA. Na pozadí dejín Sovietskeho zväzu rozpráva príbeh o umení varenia a prežitia v otrasných podmienkach, ktoré v krajine vládli. „Príbeh o sovietskom jedle je nevyhnutne kronikou túženia, nevyslyšanej túžby. Čo sa stane, keď vaše najintenzívnejšie kulinárske spomienky súvisia s jedlom, ktoré ste nikdy neochutnali?“ Knihu Umenie sovietskej kuchyne publikovalo vydavateľstvo Premedia v preklade Igora Otčenáša v druhom vydaní.
V Anne Karenine zaznela veta: „Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ Anya von Bremzen vo svojej knihe Umenie sovietskej kuchyne v prológu píše: „Všetky šťastné spomienky na jedlo sú rovnaké, všetky nešťastné spomienky na jedlo sú však rozdielne na svoj spôsob.“ V knihe sa presvedčíme, že obyvatelia Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu tých šťastných spomienok na jedlo veľa nemajú. Autorka cez príbehy niekoľkých generácií svojej rodiny rekonštruuje a približuje históriu ZSSR a Ruska od boľševikov, cez obe svetové vojny až po Putinovo Rusko. Hrôza za hrôzou. Spomienky sú tragikomické, našťastie Bremzen všetky tie šialené udalosti odľahčuje humorom a cynizmom. Na pozadí dejín približuje tradičné jedlá, tie zo stolov chudobných aj tie, o ktorých sa drvivej väčšine Sovietov ani nesnívalo. Podstatná časť populácie v podstate celé 20. storočie stála v nekonečných radoch na prídely často nepožívateľného chleba. „Chlieb, ktorý človeka čakal na konci radu, bol z hrubozrnnej múky a vlhký. A nielen vlhký, no často z neho vytekalo nejaké čudné zelené svinstvo. Múku totiž miešali na zvýšenie objemu so sušeným hrachom. Moskva sa vlastne znovu (1963) ocitla na pokraji hladu.“ Dozviete sa o obžerských hostinách Stalina, Chruščova a ich posluhovačov, zabavíte sa na tom, ako Rusi kopírovali od Američanov, čo sa dalo, ale tvárili sa, že oni to vedia lepšie, srdce vám stisne, keď si prečítate o miliónoch vyhladovaných občanov a podobne. „Na rozdiel od zlej a úkladnej Británie sa Spojené štáty považovali (v roku 1936) za polopriateľského konkurenta – aj keď prípadní americkí príbuzní stále mohli človeka priviesť do gulagu.“ Bremzen otvorene píše o stalinských čistkách, jeden deň bol človek na výslní a hrial sa v priazni najmocnejšieho a na druhý deň bol trebárs zastrelený. Uvádza, že odhad Stalinových obetí sa pohybuje od dvanástich po dvadsať miliónov. V tridsiatych rokoch sa zo zatýkania na základe triedneho pôvodu prešlo na kvóty. Tie boli iné pre každú oblasť a týkali sa všetkých vrstiev spoločnosti. Nik sa nemohol cítiť v bezpečí. Rusi, ako dobre vieme, sa vždy vyžívali v sprievodoch (mnohí také poznajú z obdobia pred nežnou revolúciou). Prvý máj, Deň ústavy, Deň revolúcie, občania pochodovali a pochodovali, deti lízali krvavočervené lízanky a neďaleko od Moskvy len za jediný deň v roku 1938 zastrelila tajná polícia 562 „nepriateľov ľudu“ a telá nahádzala do masových hrobov. „A boli ich tisíce a tisíce ďalších. Nemecký historik Karl Schlögel zhrnul vo svojom opise Červeného námestia atmosféru oných čias: „Všetko sa zlieva: oslavný sprievod a plebisct o zabíjaní, atmosféra ľudovej slávnosti a smäd po pomste, bezstarostný karneval a orgie nenávisti. Červené námestie… zábavný park i popravisko zároveň.“
Autorka s matkou emigrovali v sedemdesiatych rokoch do Ameriky, odkiaľ sa už len prizerali, čo sa deje v ich domovine. Anya čerpala zo spomienok matky i ostatných emigrantov a taktiež z rôznych publikácií. Cituje viacero ruských literárnych klasikov, pretože aj v ich románoch sa veľakrát dej týkal jedla. Kniha končí návštevou Moskvy v roku 2011 v Leninovom mauzóleu. Autorka doň celý život túžila ísť, no ako dieťa sa tam nikdy nedostala. Ale jej rozprávanie o tom, ako padlo rozhodnutie uchovať Lenina večne živého, vás akiste zaujme aj pobaví. Tých tém, ktoré rozoberá je neúrekom. Každá jedna bola zaujímavá, mnohé hrozné, absurdné, priam neuveriteľné.
Výborná kniha! Som veľmi pozitívne prekvapená. Ani na chvíľu som sa nenudila. Z iných kníh, samozrejme, viem, že v ZSSR a v Rusku to ľudia nikdy nemali jednoduché, že sa tam diali zverstvá, ktoré si človek radšej nechce predstavovať, ale Bremzen opisuje aj veci a udalosti, ktoré boli pre mňa nové. Veľmi odporúčam. Bonusom sú recepty uvedené v poslednej časti publikácie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments