Michael Cunningham v románe plynulo prechádza dekádami 20. storočia, aby zachytil jedinečné vnútorné svety troch nezabudnuteľných žien. Výsledkom je vášnivé, hlboké a dojímavé dielo. Román o umieraní, bezmocnosti, ale aj o tom, že aj hlboko nešťastný človek dokáže nájsť kratučké okamihy radosti. To je príbeh Hodiny.
Cunningham úžasne popísal hodiny v živote troch žien a vykreslil pestrú paletu emócií. Zdravie a chorobu, lásku i nenávisť, bolesť i radosť, utrpenie aj šťastie. Na jednej strane plánovanie oslavného večierka, na strane druhej myšlienky na samovraždu.
Tri ženy, ktoré žijú v rôznych obdobiach, na rôznych miestach…a predsa majú čosi spoločné.
Spisovateľka Virginia Woolfová píše v 20.rokoch knihu Pani Dallowayová, svoje vrcholné dielo.
Nevyrovnaná gazdinka Laura Brownová tú knihu číta v 50.rokoch…
A emancipovaná Newyorčanka Clarissa Vaughanová tú knihu na konci 20.storočia žije. Dokonca ju prezývajú pani Dallowayová…
„Hoci Virginia Woolfová, Leonard Woolf, Vanessa Bellová, Nelly Boxallová a ďalší ľudia, ktorí skutočne žili, sa v tejto knihe vyskytujú ako fiktívne postavy, pokúsil som sa čo najpresnejšie zachytiť vonkajšie detaily ich životov, aké by boli v deň, ktorý som im vymyslel v roku 1923,“ píše M.Cunningham.
Hodiny sú príbehom o hlbšom pochopení a poznaní ľudských osudov, osudov rozdielnych žien, ktoré však spájajú podobné sny. Autor krásne prelína jednotlivé línie, miesta a obdobia. Jeho obrazotvornosť, práca s jazykom a rozličnými odkazmi je naozaj majstrovská.
Hodiny boli knihou roka podľa prestížnych denníkov ako New York Times, Los Angeles Times, Borton Globe alebo Chicago Tribune. Okrem Pulitzerovej ceny získal román aj prestížnu PEN/Faulknerovu cenu, ktorú udeľuje americká pobočka celosvetovej spisovateľskej organizácie.
Americký spisovateľ Michael Cunningham je autorom siedmich románov, z ktorých v slovenskom preklade doposiaľ vyšiel len Domov na konci sveta (Odeon, 2005). Venuje sa aj tvorbe poviedok, scenárov a literatúry faktu.
Za román Hodiny získal v roku 1999 Pulitzerovu cenu a v roku 2002 vznikla jeho rovnomenná filmová podoba.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar.
Momentálne číta Virginiu Woolfovú, celú Virginiu Woolfovú, knihu za knihou, a fascinuje ju predstava takejto ženy, takej úžasnej, takej zvláštnej a tak nezmerateľne smutnej ženy, ženy, ktorá mala geniálny talent, ale aj tak si vložila do vrecka kameň a vošla do rieky. Laura si rada predstavuje (je to jedno z jej najväčších tajomstiev), že aj ona má trochu geniality, len náznak, hoci vie, že väčšina ľudí zrejme nosí podobné nádeje, zovreté ako malé pästičky, ktoré sa nikdy neroztvoria. Keď pred sebou tisne vozík v supermarkete alebo sedí u kaderníčky, rozmýšľa, či si všetky ostatné ženy nemyslia do určitej miery to isté: Aha, aký úžasný duch, žena bolesti, žena transcendentnej radosti, ktorá by radšej bola niekde inde, ktorá súhlasila, že bude vykonávať drobné a v podstate hlúpe úlohy, prezerať paradajky, sedieť pod fénom, lebo je to jej remeslo a jej povinnosť. Lebo sa skončila vojna, svet prežil a my všetky sa staráme o domácnosť, rodíme a vychovávame deti, netvoríme len knihy alebo obrazy, ale celý svet – svet poriadku a harmónie, kde sú deti v bezpečí (ak aj nie šťastné), kde sa muži, ktorí videli nepredstaviteľné hrôzy, ktorí konali hrdinsky a správne, vracajú domov k vysvieteným oknám, k parfumu, k tanierom a obrúskom.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.