Lisa See je americká spisovateľka, narodila sa síce v Paríži, ale vyrastala v Los Angeles. Má čiastočne čínsky pôvod a táto skutočnosť výrazne ovplyvnila jej tvorbu. Preslávila sa najmä románom Snow Flower and the Secret Fan (česky Tajemství hedvábneho vejíře, Jota 2019) o neľahkom osude žien v Číne koncom 19. storočia. V románe Ostrov morských žien si opäť zvolila tému, ktorá je našincovi vzdialená. Berie nás na koréjský ostrov Čedžu do komunity žien zvaných henjo. Ide o ženy, ktoré sa živia zberom drobných morských živočíchov, pričom sa potápajú iba sporo odeté s provizórnymi okuliarmi či je leto, či je zima. Príbeh sa odvíja od konca tridsiatych rokov 20. storočia až podnes. Po tom, čo si henjo vytrpeli svoje, označila vláda tento spôsob obživy za kultúrne dedičstvo. Lisu See téma fascinovala, v doslove sa dočítate, že navštívila ostrov, naštudovala si množstvo materiálov, stretla sa s niekoľkými henjo aj so šamankami praktizujúcimi obrady zasvätené morským bohyniam, konzultovala výskumy okolo henjo s lekármi, ktorí ich v určitom období skúmali. Môžem prezradiť, že henjo sú fenomén, ich teplota tela pri potápaní neraz klesala k tridsiatke a nijako sa to nepodpísalo na ich zdravotnom stave. Ženy sa potápali aj vo vysokom štádiu tehotenstva, aby uživili rodinu. Autorkin rozsiahly výskum sa podpísal na vysokej kvalite rozprávania o tradičnom spôsobe života henjo, no čo sa týka japonskej okupácie, druhej svetovej vojny, násilného rozdelenia Kórey a bojov a represálií z toho vyplývajúcich môže čitateľ neznalý problematiky občas cítiť zmätok.
V románe sa striedajú dve časové roviny. Príbeh zo súčasnosti je vyrozprávaný v tretej osobe. Staručká Jong-suk, bývalá henjo, jedna z najlepších, je na pláži počas zberu rias oslovená americkou rodinou. Pýtajú sa, či pozná ženu menom Mi-dža. Ona však tvrdošijne trvá na tom, že ju nepozná, nechce sa ani za nič priznať k bývalej najlepšej kamarátke, s ktorou preskákali veľa zlého. Musíme si prečítať desiatky stránok z knihy, kým sa dopátrame k tomu, čo sa pred mnohými rokmi stalo, že na svoju „sestru“ zanevrela.
Rozprávačkou druhej dejovej linky je samotná Jong-suk. Spoznávame ju ako malé dievčatko, dcéru hlavnej henjo. Matka je najlepšia potápačka, vedie skupinu žien, pred každým ponorom vykonávajú obradné rituály, povzbudzujú sa a pri potápaní chránia jedna druhú. Jong-suk nasáva každú informáciu spolu s najlepšou priateľkou Mi-džou. Mi -dža je sirota, jej otec kolaboroval s Japoncami, a preto sa na ňu ľudia krivo pozerajú. Priateľky rastú, zdokonaľujú sa v remesle, aby sa mohli neskôr starať o rodinu. Peniaze, ktoré ženy zarobia idú na vzdelanie mužských potomkov a na obživu rodiny. Manželia henjo nepracujú, starajú sa o domácnosť a deti, a nie jeden si rád vypije. Ženy drú ako mulice, ale ku podivu sa príliš nesťažujú, sú hrdé, že zabezpečujú rodinu a počas prestávok pri potápaní sa rady z mužov vysmievajú. Manželstvá sú vopred dohodnuté, často sa stáva, že nevesta vidí ženícha až pri pytačkách. Úlohou ženy je priviesť na svet aspoň jedného mužského potomka, aby mohol neskôr vykonávať posmrtné obrady. Dievčatá sa zaúčajú odmala ako potápačky a poľnohospodárky.„Ty si dobrá matka, ale teraz musíš byť ešte lepšia a silnejšia. Deti sú nádej a radosť. Na súši budeš matka. V mori môžeš byť žialiaca vdova. Tvoje slzy sa pridajú k oceánom slaných sĺz, ktoré veľkými vlnami obmývajú našu planétu.“
Ostrov je najprv okupovaný Japoncami, po vojne je násilne rozdelený na dve časti a začína sa niekoľkoročný teror. Američania sa iba prizerajú, ako sa Kórejci vraždia. Druhá polovica románu začína strašným masakrom nazvaným Incident 4.3. Autorka zbeletrizovala zverstvá, ktoré boli spáchané na civilnom obyvateľstve. Podľa odhadov bolo v tom čase zavraždených vyše tridsaťtisíc mužov, žien a detí. Najnovšie výskumy odhadujú, že mohlo ísť až o osemdesiattisíc obetí. Počas strašného krviprelievania sa cesty Jong-suk a Mi-džu rozídu. Obe rodiny sú poznačené tragédiou. Jong-suk pokračuje rozprávaním vlastného príbehu až po stretnutie na pláži s americkou rodinou.
„Hlboké korene zostanú pod zemou navždy prepletené,“ odrecitovala.
Lisa See strhujúcim spôsobom opisuje historické reálie týkajúce sa minulého storočia. Do popredia dáva silu priateľstva, nezlomného ducha a spolupatričnosti ženskej komunity. Do príbehu votkala množstvo kórejských frazeologizmov, bájí a legiend. Približuje obrady, ktoré vykonávali miestne šamanky, podrobne vykresľuje tradície a zvyky a ťažkú prácu, ktorú museli ženy a dievčatá každodenne zvládať. Cez priateľstvo Jong-suk a Mi-džu si uvedomujeme, aké krehké sú medziľudské vzťahy a čo všetko môže spôsobiť zatrpknutosť a ješitnosť. Rozprávanie je napínavé, témy straty, lásky a odpustenia dobre spracované. Lisa See píše pekným poetickým jazykom, dokáže vzbudiť silné emócie, no robí to s citom, postavy sa vyvíjajú, veľmi ľahko si ich predstavíme ako živé bytosti, ktoré kedysi dávno kráčali po Čedžu – ostrove preslávenom trojakou hojnosťou: vetrom, kameňmi a ženami.
Román publikovalo vydavateľstvo Slovart v preklade Kataríny Karovičovej.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments