Nezáleží až tak na tom, či ste filozof alebo „obyčajný“ smrteľník, nezáleží príliš ani na tom, či ste úprimne a zápalisto veriaci, alebo rovnako úprimne a zápalisto neveriaci (verte-neverte medzi nábožensky cítiacim človekom a kovaným ateistom nie je psychotypovo až taký rozdiel, ako by si obidve náprotivné strany radi mysleli), zoči-voči tvárou v tvár smrti sme si všetci rovní. Tá nás väčšmi spája než rozdeľuje. My smrteľníci sme zúfalo smrteľní a sme z toho neraz zúfalí, neraz najviac ten, ktorý sa v tvári naoko tvári byť mimoriadne, preveľmi, preohromne nad vecou. Azda by som písal takým odľahčeným perom, ak by som sa práve takto nesnažil maskovať svoj strach? Aby som bol úprimný, nie je to vlastne ani strach, skôr znechutenie. A nie zo smrti, pretože som presvedčený, nie veriaci (viera je totiž často len preoblečeným zbožným prianím a dúfaním), že ČOSI je – bude. Veď všetko čo je, sa nemôže odstať, je len večné Teraz. Ako povedal raný Vojtech Mihálik v jednej svojej krásnej básni, smrť je iba bránou. Ako si môžem byť taký istý? Stačia mi verše Konstantina Biebla, ako vyznanie vedomia večnej, neustálej premeny: „ Až umřem, staneme se květinami. / Ve dne budeme lidem pro radost / a v noci budem sami.“ Lenže práve táto pominuteľnosť, ktorá tkvie v neustálom zanikaní formy a zrode novej, v nikdy nekončiacej metamorfóze, prináša so sebou nevyhnutne zármutok. Dnes som tu a zajtra… nad mojím telom rov. A ak má niekto básnickú dušu, neodpustí si takýto odchod zvečniť do slov. Čitateľmi dodnes milovaný Jiří Wolker si pred smrťou napísal vlastný epitaf.
EPITAF
Zde leží Jiří Wolker, básník jenž miloval svět
a pro spravedlnost jeho šel se bít.
Dřív než moh’ srdce k boji vytasit,
zemřel, mlád dvacet čtyři let.
Kto by nepoznal tieto legendárne slová kultového básnika, ktoré nás takou silou vedia bodnúť pri srdci? Ich účinok ešte podmieňuje nízky vek tohto talentovaného autora, ktorý umrel v bolestiach v rozpuku mladosti. A ak by hneď nejestvoval život posmrtný, zaistili mu večný život pozemský. Dovolím si parafrázovať a trochu pozmeniť jednu jeho krásnu myšlienku vyjadrenú v slávnej básni Balada o očích topičových: Básnik je smrteľný, báseň je živá.
Takže čo je to epitaf? V užšom význame nápis na hrobe. V literatúre je to lyrická báseň skôr kratšieho rozsahu, ktorá vyjadruje postoj k životu, smrti, v skratke vytyčuje životnú filozofiu či životný pocit zosnulého. Ak je báseň skutočne realizovaná na náhrobnom kameni, tak z praktických dôvodov sa volia krátke básne či úryvky z básní.
Samozrejme, nie každý básnik si v predtuche blížiaceho sa konca napíše epitaf. Skôr takouto formou poctí odchod druhého, najčastejšie niekoho, ku komu mal blízky vzťah. Petr Bezruč, plný smútku, píše epitaf svojej veľkej a nikdy neopätovanej láske, mlynárskemu dievčaťu, ktoré nežne prezýval „Labutinka“. Možno ešte smutnejšia, než sklamanie v láske, bola preňho skutočnosť, že dievčinu, omnoho mladšiu od neho, o veľa rokov prežil…
Nemusíme však žialiť len za človekom. Jeden z najväčších básnikov všetkých čias, lord Byron, tak miloval svojho psa Boatswaina, že ho napriek odradzovaniu všetkých opatroval až do konca. Bdel pri ňom a nepohol sa od neho, dokiaľ tento jeho „nejlepší přítel, kterého jsem měl“, napokon neskonal. Fakt o to dojímavejší, že pes mal besnotu, vtedy ešte neliečiteľnú chorobu. Básnický velikán mu nechal zbudovať nemalý náhrobok, ktorý zdobí nie práve najkratší (no možno najkrajší) epitaf…
V Anglicku ešte pobudnime. U nás nepríliš známy romantický poet John Clare sa odmieta kajať a nesnaží sa ukázať v lepšom svetle. Revoltujúci duch sa zosobnil do nasledujúcich riadkov, ktoré umne preložila Jana Kantorová-Báliková:
UNIVERZÁLNY EPITAF
Na mojom hrobe nie sú pochvaly,
čo zlyhania by skryli, súcnosť vetchú.
Veď moje chyby mnohí poznali,
v hriechu som žil, aj zomrel v hriechu.
No nesúďte ma s horlivosťou prudkou,
keď čítate tu môj žalostný odkaz;
nech duša zváži podľa vašich skutkov
či som bol v žití ozaj horší od vás.
Kým sa s Británou rozlúčime, pripomeňme si, že slávny autor Knihy džungle Rudyard Kipling nebol len veľkým prozaikom, ale i básnikom. Žáner epitafu využil ako spoločenský komentár reflektujúci hrôzy prvej svetovej vojny. Jeho osobnou tragédiou otca bolo, že v bojoch mu zahynul milovaný syn. Básne z cyklu „Vojnových epitafov“ nevenoval nijakej konkrétnej osobe, majú všeobecného adresáta, no nadmieru konkrétny a drvivý emočný dopad. Nasledujú dve kratučké ukážky, opäť vo výbornom preklade našej skvelej poetky a prekladateľky Jany Kantorovej-Bálikovej.
JEDINÝ SYN
Nikoho nezabil som, iba svoju matku.
Tú zahubil žiaľ za mnou. Vítala smrť sladkú.HINDUISTICKÝ VOJAK VO FRANCÚZSKU
K silám, čo nepoznáme, modlieval sa v kraji svojho zrodenia.
Tu hrdinom bol. Modlíme sa, nech ho tieto sily odmenia.
Musia však byť všetky naše lúčenia také bôľne? Prekliaty básnik Tristan Corbiére sa nebojí siahnuť aj po sarkazme, využíva nadhľad a drsný, hoci trochu trpký humor, ako to vidno v tomto úryvku (preklad Vladimíra Reisela):
Nie pozér, lež v póze jedinečnej,
cynik, čo naivný bol večne,
všetkému veril – hoci neverec,
nechutnosť bola preňho chutná vec.
Žáner veľmi oslovil aj mňa. Až tak, že som si ho vyskúšal. Môj epitaf nie je môj, má abstraktnejší charakter a je založený na metafore a kontexte. Pochádza zo zbierky Cesta za horizont.
EPITAF ČLOVEKA
Sneží
na osamelý hrob.
Keď oprášiš nebeské perie,
skvie sa tam nápis:„Spomienky na jeseň v mojej duši“
Karl Edward WagnerA pod tým dátum: nekonečno.
A pod dátumom meno: Káin.
Hm, a čože tým chcel básnik vlastne povedať? Štipka filozofie + troška metafyziky… kľúč leží v názve a jeho spojitosti s posledným dvojverším…
No nezúfajme, absurdnosť pominuteľnosti môžeme prekabátiť humorom. Inšpirujme sa preto naším huncútom Tristanom Corbiérom. Inými slovami: s plačom prichádzame na tento svet, ale odchádzať môžeme so smiechom!
Predchádzajúci článok:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments