Plynule nadviažeme na predošlý článok o epitafoch a ostaneme ešte tentokrát (sľubujem, že nabudúce to bude pre zmenu niečo veselé) vo vážnej nôte. Veď napokon epitaf sa vyvinul z epigramu a ten máme doslova (a do písmenka) spätý s nadhľadom, ba humorom. Dnes sa však pozrieme na relatívne mladý lyrický podžáner, ktorý sa z epitafu vyvinul a neskôr oddelil. Je to „nápis“ a v súčasnosti je už vnímaný ako samostatný útvar. Môžeme ho v stručnosti charakterizovať nasledovne:
Nápis – subžáner poézie, ktorý má svoj pôvod v epitafe a zobrazuje v širších súvislostiach životný príbeh jednotlivca, často zbavený nánosu pátosu a veleby (v slovenskej literatúre si však uchováva znaky „vysokého“ štýlu). Za zakladateľa je označovaný Edgar Lee Masters, ktorý ho využil a rozviedol v zbierke Spoonriverská antológia.
A keďže vyznávam tézu, že najväčšmi ilustratívny je samotný príklad, nie nejaké „školácke“ poučky, formulky a frázy, tak si zalistujme v spomínanej Mastersovej knihe, ktorú do slovenčiny preložil Jozef Kot. V zbierke nám autor cez rekapituláciu osudov jednotlivých obyvateľov, ktorými zaľudnil svoje fiktívne mesto, sprostredkováva odlišné náhľady na život a človečenské snaženie, pričom básne sú koncipované tak, aby pokryli čo najširšiu paletu sociálnych vrstiev a ľudských charakterov.
WILLIAM GOODE
„Celému mestu sa nepochybne zdalo,
že sa iba bezcieľne potulujem…
Ak ste niekedy v noci zablúdili
do hlbokého lesa pri Miller´s Forde
a hľadajúc cestu, púšťali ste sa opačným smerom,
kde sa predral svit Mliečnej dráhy,
určite pochopíte,
že i ja som s úprimným zanietením hľadal cestu
a zakaždým, keď som zablúdil,
zablúdil som hľadajúc.“
Samozrejme, útvar sa vyskytuje i v našej poézii. U nás je však akousi modifikáciou, transmutáciou epitafu, ako dokladá táto mimoriadne dojímavá a citovo mohutná ukážka od Františka Andraščíka zo zbierky Brieždenie; scivilnenie epitafického tónu je však zrejmé:
NÁPIS NA HROB NETERE
So smrťou v susedstve žijeme všetci,
Helenôčka malá.
Zlá teta prišla po teba a ty zo spánku si sa usmievala,
ty krehké, drobné dieťaťko jak štyri deka vtáčej piesne
pod mesiacom v poli.
Pod trávou neplač, Helenka.
Nás, ktorí dlhšie žijeme jak ty,
často aj šťastie bolí.
Asi najznámejšie nápisy v slovenskej poetickej spisbe pochádzajú od Pavla Horova. Nájdete ich v podmanivej zbierke, ktorá je dnes už legendou Nioba matka naša. V nej sa nachádza oddiel zvaný „Nápisy na hroby“. Nejdem z neho citovať, lebo hoci majú básne väčšmi zovšeobecňujúci charakter a nie sú venované konkrétnemu človeku (či už vymyslenému, alebo reálne žijúcemu), ich sugestívna pochmúrna ťaživosť a skoro apokalyptická atmosféra spredmetňujúca vojnu, by nás spoľahlivo (po)citovo vykoľajila, no záujemcom jednoznačne tieto ťažké a ťaživé verše odporúčam. Namiesto toho uvediem kongeniálny príklad od Milana Rúfusa zo zbierky Chlapec maľuje dúhu. Je taktiež väčšmi abstraktný, no zároveň i spoľahlivo adresný: pre všetkých ľudí.
NÁPIS
Nežaluj, pesnička. Jak balvan ťažký nápev.
Ako ťa unesiem ústami slabými?
Z tých našich dávnych snov len tiahly sprievod rakiev.
Ba ani zaplakať neviem už za nimi.Tie naše dávne sny len sláva, v poli tráva.
Padá dážď všednosti na zrnká ópia.
Účesy smutných vŕb zas vietor rozchytáva,
do zmyslov zaťato jeseň sa dobýja.Rána sa nepýtaj, kam svoje hviezdy tratí.
Žena ti nepovie, kam lásku podela.
Púpavka kedysi, nevädza na úvrati.
Dnes ako boží bič ťa šľahá do tela.V hodinách naliatych po trpkom víne smútku
kmeň tvojej samoty ovocie vydá ti:
nie, bože, kľud, nie kľud, no búrku stokrát prudkú,
nech srdce košaté z koreňov vyvráti.Nežaluj, pesnička. Čas letí, milujeme.
Cez okraj dávnych dní spomienka prevísa.
Nie, bože, kľud, nie kľud – až po tú hlinu zeme,
v nej človek búriaci na ticho zmení sa.
A keďže tieto žiaľne, tklivé, teskné, clivé, dumné a „čojaviemakéešte“ námety mi boli blízke, čo si len pamätám, tak takýto nápis nájdete i v mojej prvotinke Albatros a drak. Tu uvádzam text v mierne pozmenenej podobe:
MÔJ TESTAMENT
Popol rozprášený vetrom.
Nebudem, už len moje básne si spomenú.
A keď zhnije papier, vtelia sa
do atmosféry jesenných večerov.
Namiesto mňa tu ostanú moje slová.
Zachytený pohľad do duše človeka,
pohľad na božské,
na nebo opísané ešte na zemi.
Na dverách izby sa mi skvie výrok Novalisa: „Keď budete upierať oči pevne k nebu, nikdy nestratíte cestu k domovu.“ Z tejto viery – nie, viery nie, presvedčenia! – vychádzam…
Predchádzajúce články:
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom II.
Cesta za Poéziou s Goranom Lenčom I.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments