S japonskou spisovateľkou Yoko Ogawa, držiteľkou všetkých významných japonských cien, sa slovenskí čitatelia zoznámili v roku 2021 prostredníctvom dystopického románu Ostrov bez pamäti (Lindeni), za ktorý v roku 2020 získala prestížnu Bookerovu cenu. Mnohé jej diela sa zaoberajú otázkou pamäti a nie je tomu inak ani v knihe Profesorova rovnica. V rodisku spisovateľky sa predalo viac ako štyri milióny výtlačkov. Do svojho hlboko ľudského príbehu fascinujúcim spôsobom zakomponovala matematiku. Spolu s hrdinami románu môžeme objavovať čaro matematiky, kĺzať sa pomedzi prvočísla, tu narazíme na Fermatovu vetu, tam na definíciu priamky a v ďalšej kapitole sa ponoríme do tajomstva trojuholníkového čísla. Prostredníctvom rôznych dôkazov, teórií a príkladov demonštruje nielen krásu číselných, ale tiež medziľudských vzťahov.
Osemdesiatminútová pamäť
Rozprávačkou príbehu je pomocníčka v domácnosti, slobodná matka desaťročného syna. Pracuje v upratovacej agentúre, kde jej pridelia starostlivosť o domácnosť brilantného profesora matematiky. Má to však jeden háčik. Muž po ťažkej dopravnej nehode utrpel vážne zranenie a odvtedy má jeho krátkodobá pamäť kapacitu iba osemdesiat minút. Bez ťažkostí si spomenie na teorému, ktorú vymyslel pred tridsiatimi rokmi, vymenuje všetky prvočísla až do sto miliónov, no nevie, čo včera večeral. O pol tretej si síce nepamätá, že sa s gazdinou začali o jednej rozprávať o priamkach, to mu však nebráni pokračovať v družnej debate, napríklad o prvočíselných dvojičkách. Do rána, samozrejme, zabudne na všetko, aj na ňu. Preto sa jej pri nástupe do práce vždy pýta rovnaké otázky a potom s nadšením nachádza matematické súvislosti v údajoch o veľkosti topánok či pôrodnej hmotnosti. Profesor chodí oblepený lístočkami, aby si vedel pripomenúť kto je, čo robí, čomu sa venuje. Nekonečnú množinu prvočísel prirovnáva k pustatine, kde vzdialenosť medzi nimi naberá obrovské hodnoty a ak v tej diaľke nejaké zbadáme, so sklamaním zisťujeme, že je to fatamorgána. Mužova pamäť je rovnaká. Keďže jeho brilantnú myseľ neustále zamestnáva matematika, delí sa o svoju lásku k nej aj s pomocnicou. Ich zvláštna a svojím spôsobom dojímavá náklonnosť naberá nový rozmer, keď sa Profesor zoznámi so ženiným synom. Chlapcova hlava mu pripomína znak pre odmocninu, začne ho teda prezývať Odmocnina, skrátene Moco. Starať sa o Moca je jeho najväčšia radosť a potešenie. Má k nemu rovnaký vzťah ako k prvočíslam. „Pre Profesora boli prvočísla základ, o ktorý sa opierali všetky ostatné prirodzené čísla, deti boli zasa podstatou všetkého, čo vo svete dospelých za niečo stálo.“ Gazdiná so synom sa všemožne snažia uľahčiť géniovi život. Doprajú mu zážitky, o ktorých sa mu už ani nesnívalo. Nie, neudrží ich nadlho v pamäti, ale aspoň na niekoľko okamihov môže byť znovu šťastný.
Krása matematiky
Je ťažké pochopiť, aké náročné musí byť budiť sa každé ráno celkom sám a čeliť krutej skutočnosti. Cez príbeh máme možnosť hlbšie sa ponoriť do pocitov ľudí s poruchami pamäti, či už takými ako v tomto prípade, alebo s Alzheimerom či stareckou demenciou. Bez láskavého prístupu sú stratení. Yoko Ogawa nám ukazuje, že takíto ľudia by nemali byť vylúčení zo spoločnosti, vedia rovnako dávať ako prijímať. Zaslúžia si našu pozornosť, náklonnosť, empatiu a láskavý prístup. Môžu byť rovnako jedineční ako prvočísla. Na pozadí skúmania vzájomných vzťahov medzi číslami sa odvíja dojímavá dráma o rodinných vzťahoch, priateľstve a empatii.
(Yoko Ogawa Profesorova rovnica, preklad Martina Fedorová, Lindeni 2023)
Recenzia pôvodne vyšla v Magazíne o knihách ( č.4/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments