Brazília má za sebou krvavú otrokársku históriu. Na začiatku 19. storočia tu prekvital najväčší otrokársky systém v Amerike. V roku 1800 portugalskí kolonizátori vykorisťovali viac ako milión afrických otrokov. Hoci táto juhoamerická krajina oficiálne zrušila otroctvo v roku 1888, v rôznych formách pretrvalo až do začiatku nového milénia, pričom obeťami boli ľudia z najchudobnejších vrstiev bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Brazílčania sa s minulosťou vyrovnávajú dodnes. Deje sa tak aj prostredníctvom literatúry.
Brutálne stopy kolonializmu
Román Pokrivený pluh od Itamara Vieiru Juniora je najnovšou senzáciou afrobrazílskej literatúry. Rozpráva príbeh potomkov otrokov, pre ktorých je aj po zrušení otroctva vidina skutočnej slobody v každodennom živote stále vzdialená. Dej sa odohráva na fiktívnom statku Čierna voda. Miesto predstavuje syntézu brazílskeho severovýchodu a jeho sociálnych vzťahov, poľnohospodárstva a otrockej práce. Je poznačené násilím, suchom, hladom a biedou, ale aj náboženstvami, legendami a kultúrou typickou pre daný región, v ktorom sa miešali zvyky a tradície pôvodných obyvateľov, kolonizátorov a afrických otrokov. Hoci autor svoj román ukotvil vo veľmi špecifickom sociokultúrnom priestore, je zároveň absolútne univerzálny.
Zrušenie otroctva iba na papieri
Vieira prostredníctvom troch rozprávačských hlasov opisuje pohnutý osud ľudí, ktorí, hoci už ako slobodní ľudia, neustále hrdlačia na cudzích poliach. Môžu si postaviť hlinené chatrče, oplotiť kúsok zeme a pestovať plodiny pre vlastnú spotrebu, no za to musia od nevidím do nevidím obrábať polia majiteľov pozemkov bez nároku na plácu. Obetiam otrokárskeho systému nič iného nezostáva, nevlastnia pôdu, nemajú domov, niet sa kam vrátiť. Kolonializmus po sebe zanechal brutálne stopy. Ich predkovia sa dlhé roky rodili a zomierali v tieni honby za drahokamami. Žili v strachu, cestoval s nimi naprieč časom a sú ním nasiaknutí všetci, ktorých starí otcovia a mamy skláňali chrbty na otrokárskych poliach a v baniach. Vykorisťovanie černošského obyvateľstva, boj za pozemkové práva, zlatá horúčka, násilie, ale aj rozprávanie o daroch zeme, magických prírodných silách, neoceniteľnej úlohe žien a tajomných obradoch jarê – to všetko sú témy, ktorými je román vrchovato naplnený. Príbeh sa začína tragédiou. Sestry Bibiana a Belonísia doplatia na svoju detskú zvedavosť a nešťastie, ktoré spolu zdieľajú, zanecháva v ich živote hlboké stopy. Delia sa o spoločné gestá, hlas i mlčanie. Sú nerozlučné, jedna bez druhej nedokážu fungovať. Časom sa z malých dievčatiek stávajú silné a nezávislé ženy. Ich otec Zeca Slamenák je uznávaným liečiteľom a mystikom, ktorý vedie rituály jarê. Svoje pracovné a životné podmienky prijíma s pokorou a fatalizmom. Iba sem-tam sa rozhorčí a poukáže na nespravodlivosť, ktorú musia potomkovia otrokov znášať. Narodil sa tridsať rokov po zrušení otroctva, ale až generácia jeho dcér sa začína búriť. Za boj za oslobodenie z pozostatkov otrokárskeho režimu však treba platiť vysokú cenu. Krajina sa farbí na červeno. Osudy sestier, ich rodín a obyvateľov dediny vyvolávajú úžas, dojatie a napätie.
Silný portrét o boji za slobodu
Vieirov jazyk je košatý a krásny, bohatý na metafory, rozprávanie dokáže čitateľa úplne pohltiť. Do svojho podmanivého príbehu votkal živé opisy fauny a flóry a ukážky lokálneho života. Román rozdelil na tri časti, v prvých dvoch sú rozprávačkami sestry Bibiana a Belonísia a posledný rozprávačský hlas patrí africkému prírodnému božstvu. V rozhovore, ktorý viedol s prekladateľkou, sa vyjadril, že prostredníctvom Bibiany si uvedomíme, kam až siaha útlak a vykorisťovanie, kde sa rodí túžba po emancipácii a slobode, Belonísiin hlas hovorí o tom, čo nás poháňa ako ľudské bytosti a posledný, nadpozemský a nadčasový hlas nášho svedomia nám ukazuje, že útlak je výsledkom minulosti, ktorej Brazílčania nikdy otvorene nečelili. Príbeh rodiny, v ktorom sa zrkadlia stáročia útlaku, je epický aj lyrický, skutočný i magický, plný historických faktov a bolestivo zobrazuje žalostné podmienky moderného otroctva, ktoré aj mnoho rokov po jeho formálnom zrušení naďalej obmedzujú a podmieňujú milióny životov.
(Itamar Vieira Junior: Pokrivený pluh, prel. Zuzana Greksáková, Portugalský inštitút, 2023)
Recenzia pôvodne vyšla v Magazíne o knihách ( č.4/2023), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments