Despentes

Virginie Despentes Teória King Kong

Chcem, aby bolo jasné, že sa za nič neospravedlňujem, na nič sa nesťažujem. Svoje miesto by som nevymenila za žiadne iné, pretože byť Virginie Despentes sa mi zdá zaujímavejšie ako čokoľvek, čo sa ponúka inde.“

Už dávno som prestala veriť na prvé vety v knihách, no sem-tam sa objaví titul, v ktorom ma už prvá myšlienka dostane. Tak je to aj s autobiografickým manifestom spisovateľky a filmárky Virginie Despentes. Veď posúďte sami: „Píšem z ríše škaredých pre škaredé, staré, kamionistky, frigidné, nešukané, nešukateľné, hysterické, čudné – pre všetky vylúčené z veľkého trhu so ženským mäsom.“ Samozrejme, nepíše iba pre túto skupinu žien, píše pre nás všetky a pekne od srdca a na plné ústa. Hovorí, že hoci sa v spoločnosti neustále pretláča obraz zvodnej, štíhlej, nie neurotickej, nie vulgárnej, dobre vydatej ženy, ktorá v žiadnom prípade nemôže zatieniť svojho muža, ženy večne mladej a naplnenej materstvom, podľa nej taká neexistuje. „Túto šťastnú belošku nám neustále pchajú pod nos ako ženu, na ktorú by sme sa mali snažiť podobať – až na to, že sa zjavne stresuje pre kraviny -, avšak ja som ju v každom prípade nikdy nikde nestretla.“

Nadja Spiegelman, redaktorka a autorka komiksov, vnučka Arta Spiegelmana, autora grafického románu Maus, povedala o Teórii King Kong, že kniha je „plná hnevu a tak úderne formulovaná, že je nespravodlivé zhrnúť ju pár slovami.“ Pokúsim sa teda o obšírnejšie zhrnutie. Obdivujem dravosť, nespútanosť, slobodomyseľnosť a názory Virginie Despentes. Búra mýty o znásilnení, porne, prostitúcii, ženskosti aj mužskosti. „Tradičná mužskosť je totiž rovnako ničivá ako predpísaná ženskosť. Čo presne je potrebné na to, aby bol človek skutočným mužom? Potláčanie emócií. Umlčanie vlastnej citlivosti. Hanba za svoju jemnosť a zraniteľnosť. Úzkosť z veľkosti vtáka.“ A pokračuje: držať na uzde zmyselnosť, obliekať sa do nevýrazných farieb, nehrať sa s vlasmi, nevedieť požiadať o pomoc, byť statočný, aj keď to tak necíti, ukazovať agresivitu, obávať sa svojej homosexuality… (Na skrytú mužskú homosexualitu si posvietila v poslednej kapitole a agresivitu rozoberá v každej.) Kniha vyšla v roku 2006, a ak sa obzrieme dozadu, môžeme ju pokojne označiť za predvoj Me Too a považovať za feministickú klasiku. Samozrejme, od prvého vydania prešlo veľa času, svet a spoločnosť sa zmenili, možno nebudete súhlasiť s každou myšlienkou a s každým názorom, ktoré autorka vyslovila, ale v konečnom dôsledku k nejakým radikálnym zmenám, žiaľ, nedošlo a preto je kniha taká úderná, intenzívna a dôležitá. Despentes hovorí ako proletárka ženskosti, nehanbí sa, že nie je sexi kosť, na tom jej nezáleží. Avšak zúri, keď jej alebo iným ženám, o ktoré muži nejavia okatý záujem, svet neustále dáva najavo, že by nemali existovať. Keby sa nejaká slávna raperka rozhodla toto dielo zhudobniť, určite by to bola bomba, čo by spôsobila ošiaľ.

Len čo svoje znásilnenie nazvete znásilnením, celý aparát dohľadu nad ženami sa dá do pohybu: Naozaj chcete, aby ľudia vedeli, čo sa vám stalo? Chcete, aby vás všetci vnímali ako obeť znásilnenia? A v každom prípade, ako si to mohla prežiť a nebyť certifikovaná ako štetka? Žena, ktorá si váži svoju dôstojnosť, by sa radšej nechala zabiť. Moje prežitie samo o sebe svedčí proti mne.“

Ženy a dievčatá o znásilnení radšej mlčia, než by mali byť pranierované a prežívať traumu znova a znova tvárou v tvár útočníkovi na súde. Hanbia sa pred blízkymi aj samé pred sebou, cítia sa pošpinené. Despentes netají, že bola ako tínedžerka znásilnená. „Našťastie ako praktizujúca pankáčka som sa bez čistoty dobrej ženy vedela zaobísť.“ Otvorene píše o tom, ako ju to traumaticky zasiahlo, ale viete čo? Ona sa na znásilnenie pozerá nevídanou optikou. Prvé roky po znásilnení boli bolestným prekvapením, pretože jej nedokázali pomôcť knihy, ku ktorým sa vždy utiekala. „Táto trauma nebola v literatúre reflektovaná.“ Prekonať túto strašnú skúsenosť sa jej podarilo aj vďaka americkej feministke a sociálnej kritičke Camille Paglia. Najprv ňou Pagliovej slová otriasli, obrátil sa jej žalúdok a potom skríkla: Áno! A hoci je znásilnenie niečo, čo ju aj naďalej znetvoruje, zároveň ju tvorí. Veľmi osobná a silná kapitola, v ktorej sa to v mojom výtlačku hemží mnohými poznámkami. Tému znásilnenia rozobrala vskutku detailne. Na mužoch nenechala suchú ani nitku.

Samozrejme, že je ťažké byť ženou. Strach, obmedzenia, požiadavka mlčať, očakávanie, že zapadnete do systému, ktorý je dávno za zenitom – festival hlúpych a nezmyselných obmedzení. Vždy ako cudzinky, ktoré musia robiť špinavú prácu, dodávať suroviny a zároveň nepútať pozornosť… Ale v porovnaní s tým, aké je to byť mužom, to vyzerá ako hračka… Pretože nakoniec to nie sme my, kto sa viac bojí, kto je viac odzbrojený a obmedzovaný. Sme pohlavie vytrvalosti, odvahy, odporu. Niežeby sme mali na výber.“

Jej redefinícia francúzskeho feminizmu pokračuje búraním tabu o prostitúcii a pornografii. Dala som sa strhnúť jej slovami a vetami, ktoré sa rútia ako rýchlovlak a rovnako tak rezonujú v hlave. Pankáčka Virginia vie o prostitúcii dosť, sama totiž dva roky najstaršie remeslo vykonávala a veľa vie aj o pornopriemysle, pretože sa priatelí s viacerými pornohviezdami. „Povedať, že „šliapete“, znamená vyčleniť sa a spraviť zo seba objekt najrôznejších fantázií. Nič triviálne. Povedať, že človek chodí za kurvami, je niečo iné. Muža to nevyčleňuje, nepoznačuje to jeho sexualitu, nijako ho to nedefinuje.“ Súhlasíte, že? Je ľahké označiť ženu nálepkou „kurva“, no muž môže striedať partnerky ako ponožky a ešte si vyslúži uznanie, aký je „mačo“. Despentes ma touto kapitolou niekoľkokrát pobavila. Pankáčka vymenila kanady za ihličky, roztrhané rifle za minisukne. Opäť je veľmi osobná. Ak aj mala obavu, ako na toto priznanie zareaguje spoločnosť, rýchlo ju hodila za hlavu. Je predsa Despentes! „Netvrdím, že tento typ práce je neškodný za akýchkoľvek podmienok a pre akúkoľvek ženu.“ Vykresľuje prostitútky v úplne novom svetle. Rozpráva, čo pri práci sama zažila, ako s touto skúsenosťou naložila a aký skreslený je pohľad spoločnosti, Nebola by to ona, ak by jedným dychom nedodala, že myšlienka, že prostitúcia je násilie páchané na ženách, je iba pokus prinútiť nás zabudnúť, že „násilím na ženách je manželstvo a celkovo všetky sračky, ktoré musíme znášať. Násilná je kontrola nad nami, moc rozhodovať za nás, čo je dôstojné a čo nie.“

Bolo prekvapivé a zaujímavé, pozrieť sa na film o King Kongovi autorkinou optikou. Videla som ho ako dieťa. Ten starý, čierno-biely. Bála som sa. Moderné remaky som si dobrovoľne nechala ujsť. Ale verziu z roku 2005 si vďaka Virginiinmu textu azda raz pozriem. Jej „recenzia“ filmu je len úvodom do osobnej výpovede o knihe Boise-moi, rovnomennom filme a v neposlednom rade opäť o žensko – mužskom svete, predsudkoch a rôznych tabu.

Vo svojich textoch je veľmi otvorená, ostrá ako britva, oplýva brilantným dôvtipom a čiernym humorom. Ale v prvom rade je pre mňa geniálna, inteligentná žena bez štipky pokrytectva. Totálne ju žeriem!

Nehnevá ma to, čo muži robia alebo sú, ale to, v čom mi chcú zabrániť alebo k čomu ma chcú prinútiť.“

Knihu publikovalo vydavateľstvo Inaque v preklade Ani Ostrihoňovej.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť