Clarice Lispector patrí k najväčším menám brazílskej literatúry. Narodila sa 10. decembra 1920 ako Chaja Lispector v Čečeľniku (dnes patrí Ukrajine). Pochádzala zo židovskej rodiny a pre pogromy počas Ruskej občianskej vojny rodina utiekla do Rumunska a odtiaľ do Brazílie. Keď mala dvadsať rokov, vyšla jej prvá poviedka Triumf a iba ako dvadsaťtriročná sa preslávila debutovým románom Blízko divokého srdca (Portugalský inštitút, 2022). Jablko v tme (1961) je jej štvrtým románom a získala zaň Cenu Carmem Dolores Barbosovej, udeľovanú za najlepšiu knihu roka.
„Ohromenie, aké vyvolalo dielo Clarice Lispectorovej, je ešte stále hmatateľné na zožltnutom papieri recenzií zachovaných v jej archíve.“ (Benjamin Moser: Glamour a gramatika, predslov v knihe Všetky poviedky)
Clarice je Clarice a doposiaľ som sa nestretla so žiadnou autorkou ako ona. Buď ju milujete, obdivujete a vzhliadate k jej nevšednému talentu a výnimočnému štýlu písania, alebo sa vás nedokáže dotknúť. Otvoriť hociktorú z jej kníh, je ako ponoriť sa do rieky, kde vás okamžite strhne divoký vír. Neviete kde je hore, kde dole, napravo či naľavo. Lapáte po dychu, v hlave krútňava. A potom po niekoľkých stranách, keď sa prispôsobíte vlnám a vlnkám jej naratívnej štruktúry, už sa len hojdáte, ponárate, a s rozkošou sa nechávate nadnášať a unášať emóciami. Každá veta, ktorú by som chcela citovať, by bola vytrhnutá z kontextu. Ale verte, že ich mám podčiarknutých neúrekom. Ona dokáže prostredníctvom zopár slov obsiahnuť celú udalosť alebo emóciu. Ako keď trebárs povie, že „čosi rástlo s beztvarým lomozom“ alebo „prechádzal pravdou Zákazu ako uchom ihly“.
Dej sa točí okolo utečenca Martima. Skrýva sa pred následkami údajne spáchaného zločinu na riedko zaľudnenom statku. Postáv je v príbehu skutočne málo, no autorka detailne zachytáva vnútorné pocity každej z nich a rozohráva medzi nimi fascinujúcu psychologickú hru. Sme svedkami každej myšlienky, každého pocitu. Martim by najradšej vymazal minulosť a začal s čistým štítom, no strach, ktorý ho ochromuje mu bráni vykročiť na cestu slobody a vyplniť obrovskú prázdnotu, ktorá ho pohlcuje.
„Dodnes všetko, čo videl, bolo, aby nevidel, všetko, čo urobil, bolo, aby neurobil, všetko, čo cítil, bolo, aby necítil. Dnes budú jeho oči vidieť, aj keby ich malo roztrhnúť. Nikdy nepozrel na nič priamo.“
Nie je to ľahké čítanie, Clarice nepíše jednoduché vety, aj vnútorné rozpoloženie človeka dokáže sformulovať prostredníctvom plejády metafor. Neberie ohľad na zaužívané gramatické schémy ani konvencie. Je výsostne originálna. Pred niekoľkými desaťročiami o jej diele jeden čitateľ povedal: „Nie je to literatúra, ale čarodejníctvo.“ Je fascinujúce prenikať do jej textov. Tak rada by som vykríkla: Spriateľte sa s ňou všetci, prosím! Jej diela majú mnoho vrstiev a interpretovať ich si vyžaduje pozorné a opakované čítanie. Koľkokrát sa do jej textov ponoríte, toľko nových a nových myšlienok a interpretácií môžete objaviť.
Clarice Lispector písala svoje diela intuitívne a inštinktívne. Nazývali ju intelektuálkou, no ona tvrdila, že je amatérka. Bez hanby sa priznala, že nemá načítané dôležité literárne diela. Písala iba vtedy, keď veľmi chcela, keď mala chuť a keď jej spontánne napadali témy. „Som človek, ktorý túžil slovami opísať nezrozumiteľný a nehmatateľný svet.“ Čitatelia, ktorí jej tvorbu poznajú, mi akiste dajú za pravdu, ak napíšem, že bola príliš skromná. Bola geniálnou spisovateľkou, s brilantným a vycibreným štýlom. Je svojská a originálna. Ak pred ňou máte rešpekt (ten mám aj ja) a bojíte sa siahnuť po knihe, neurobte tú chybu ako čitatelia pred vami, ktorým sa neušla zbierka jej poviedok Všetky poviedky (Portugalský inštitút, 2019) a teraz ju márne zháňajú na burzách kníh. Pokojne po Jablku v tme siahnite a ak si vás neomotá okolo prsta dnes, skúste to o rok, o dva či o päť.
Knihu publikoval Portugalský inštitút a ja sa skláňam pred vynikajúcim prekladom Jany Benkovej Marcelliovej.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments