Hneď na začiatku je potrebné napísať, že tento článok bol inšpirovaný istým seriálom istej Jozefy Mrožovej. Ja ako autor týchto riadkov chcem čitateľskému svetu a konkrétne aj Jozefe Mrožovej odkázať, že takéto Jozefy mali aj svoje mužské protipóly. Mňa osobne zlé skúsenosti z telesnej výchovy nadlho zbavili radosti z aktívneho športovania. Za všetkou tou zatrpknutosťou boli hlavne spomienky na gymnaziálnu telesnú výchovu pod vedením aktívneho, asi dvojmetrového basketbalistu, ktorý ku každej vyučovacej hodine pristupoval s oduševnenosťou minimálne trénera slovenskej reprezentácie.
Ponižujúce boli už tie jeho striktné pravidlá ohľadom telocvičného úboru. Keďže totalita mala ešte len prvé predsmrtné zášklby, základnou farbou úboru bola zásadne červená. Trenírky červenej farby tvorili spodnú časť telocvičného úboru a naozaj neladili s bielym tielkom. Adolescent navlečený v takomto úbore pôsobil naozaj komicky. Určite v tých farbách bola nejaká symbolika, ale mne to často pripomínalo niečo v duchu nacistického „krv a česť“, v zmysle budete potiť krv, ale musíte si pritom zachovať česť. No trpte so cťou, ak polovicu triedy tvoria členovia vodnopólového družstva. Vaša česť v takej situácii zostáva niekde ďaleko pred dverami telocvične, pretože už len poradový nástup pred zahájením hodiny je frustrujúci. Že prečo? No tak napríklad už tým, že celé štyri roky štúdia nedokážete svojou výškou konkurovať tým vyšportovaným borcom a ocitáte sa vždy na konci dvojradu a maximálne ste rád za každý nový centimeter, ktorý vám dáva šancu posunúť sa v skupine podobne trpiacich.
A samotné vyučovacie hodiny boli o všetkom, len nie o cti a radosti. Priebeh bol skoro vždy nasledovný. Keď bol dvojrad nastúpený a vzdialenosti predpažením odmerané, podávalo sa hlásenie. Už úvod hodiny bol tak rovnako bizarný, ako ten telocvičný outfit spomínaný vyššie. Aspoň pre mňa sa takto vždy začínala jedna veľká tragikomédia, ktorá plynulo prechádzala do rozcvičky. Rozcvičku vždy tvorilo niečo na zahriatie svalov, nejaký ten beh a niečo, čo sa honosne nazývalo strečingom, pritom vždy išlo len o trápne predpaženia, upaženia, krúženia hlavou, krúženia končatinami a vrcholilo to umárajúcimi drepmi, brušákmi a klikmi. Keď ste už toho mali akurát dosť, prišiel zlatý klinec programu, nejaká učebnými osnovami predpísaná aktivita, ktorá mala svoju metodiku a tak sa musela metodicky aj vykonávať. Buď na vás čakala „krásna“ gymnastická zostava alebo ešte niečo hlúpejšie.
A tak sa raz preskakovali kone, potom ešte väčšie koniny – tzv. švédske bedne. Nikdy som zmysel týchto telesných úkonov nepochopil, veď načo by už človeku na konci 20. storočia bolo preskakovanie kozy, koňa alebo nejakej bedne. Junáci – športovci sa nad tým však nezamýšľali a preskakovali, ten čo sa zamýšľal nepreskočil a končil pod koňom alebo pred bedňou. A priznávam sa, často sa k príčinám zlyhania pridával aj strach o to najcennejšie, čo dospievajúci chlapec vôbec mal. Tento strach sa potom podpísal aj na ďalšie nezvládnutia predpísaných telocvičných úkonov, veď skoro každé telocvičné náradie predstavovalo akoby mučidlo tortúry zamerané na rozkrok.
Veď posúďte. Šplhanie po tyči, zovierať medzi nohami studenú oceľovú tyč a pritom vyvíjať fyzickú silu, aby sa zvieranie tyče zmenilo aj na pohyb smerom hore. Des. Ešte nebezpečnejší bol návrat dole na zem. Určite nebezpečnejší pre chlapca ako pre dievča, však čo sa mohlo udiať takým dievčatám, jedine ak niečo dobré (priznávam toto bolo trocha sexistické). Ešte o niečo krutejšie boli všetky tie divné cviky na hrazde, teda určite aspoň jeden, na názov ktorého si už nespomínam, ale princíp bol ten istý, zvierať medzi nohami oceľovú studenú hrazdu a urobiť nejaký premet, či čo. Pri tomto úkone sa cvičenec obával aj o druhú nemenej dôležitú časť tela, hlavu. A potom z kategórie „rozkrokové hrozby“ bol aj skok do výšky, najmä ten nožničkový štýl. Poviete si, že som bol nejaký precitlivený na svoje nádobíčko, že boli predsa aj iné športové aktivity, kde riziko impotencie nehrozilo, no to ste potom asi nikdy neschytali do gúľ pri futbale. A poviem vám to, lexovsko-hudekovské bolo proti tomu nič.
Pri písaní tohto článku sa mi ešte vynárajú všetky tie šikanou zaváňajúce metódy nášho telocvikára. Všetky tie daj si dvadsať (rozumej klikov), všetky tie schytané tartanky, pričom sa naozaj nejednalo o oblátky plnené krémom. Jedinou záchranou z tohto nebezpečného miesta, plného nebezpečného náradia mala byť plaváreň, kde sa mali niektoré hodiny telesnej výchovy realizovať. Predstava o potešení z čľapkania sa vode sa však razom rozplynula ako chlórový opar z bazénu. Veď v triede, kde polovica chlapcov trávila vo vode všetok voľný čas, súťažne hrali vodné pólo a určite ich matky do vody aj porodili, bolo plávanie na čubičku, ako hovoria bratia Česi, úplne k ničomu. A najhoršie na celom bolo to, že telesnej sa nedalo skoro vôbec vyhnúť, pretože podľa nášho telocvikára sa aj nádcha liečila behom na 3000 m, svalovka sa zásadne vybehávala a nemohli ste sa vyhovoriť ani na svoje dni, pretože vtedy som ešte o fernete nič nevedel.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments