Keď sa povie meno Simone de Beauvoir, zrejme každému ako prvá napadne veľmi známa a vplyvná kritika vzťahu mužov a žien s názvom Druhé pohlavie. Lenže táto francúzska spisovateľka a intelektuálka je taktiež autorkou mnohých románov a poviedok. Vďaka vydavateľstvu Inaque môžu jej tvorbu objavovať aj mladší čitatelia a čitateľky. V roku 2021 Inaque publikovalo román Nerozlučné v preklade Kamily Laudovej a zbierku poviedok Zlomená žena v preklade Ivany Dobrakovovej.
Ústredným motívom zbierky Zlomená žena je bolesť. Bolesť starnúcej ženy, ktorá sa cíti byť ranená vlastným synom, pretože sa otočil chrbtom k jej ideálom, bolesť ženy, ktorá sa cíti hnev a zatrpknutosť po smrti dcéry a mužovom a synovom odchode a napokon bolesť ženy zradenej a podvádzanej manželom, ktorému podriadila celý svoj život. Simone de Beauvoir reflektuje ženskú dušu (áno, je to klišé, ale ako inak to povedať?) a prežívanie v silných príbehoch, v ktorých si každý a každá nájde „to svoje“. Ľahkosť a spôsob, s akým sa zhostila rozprávania, je pôsobivý, strieda tri rôzne naratívne formy, klasické ja rozprávanie, siahodlhý monológ valiaci sa ako rieka a denníkové zápisky. Všetky tri príbehy sú vyrozprávané v prvej osobe ženami v rôznych zúfalých zlomových okamžikoch.
Ako sa zmieriť so starnutím?
„Ísť do dôchodku znelo trochu ako patriť do starého železa, tie slová ma mrazili.“ (s. 12) Rovnaká myšlienka akiste zamestnáva mysle mnohých šesťdesiatnikov a šesťdesiatničiek. Hovorí sa, že vek je len číslo. Áno, ale priznajme si, len odtiaľ potiaľ. V určitom okamihu sa začneme pozerať na svoje starnúce telo s hrôzou a zdesením. Úpadok je nezvratný, môžeme cvičiť, podstupovať plastické operácie, ale plynutie času sa zastaviť nedá. A potom akoby v jednom okamihu uťalo, nastáva (v tých lepších prípadoch) zmierenie. Hrdinka poviedky Vek diskrétnosti sa spočiatku hrozila množstva voľného času ale po roku v dôchodku priznáva, že sa mýlila. „Akoby mi bol čas trošku voľný v pleciach, ale viem sa zakasať. A aká radosť žiť bez príkazov, bez nútenia sa.“ (s. 12) Zmierila sa s vlastným telom, ožila. Prebytok voľného času teda vyriešiť dokáže, s čím sa však ťažko vyrovnáva je starnutie – to vlastné, i manželovo – a odchod syna zo spoločnej domácnosti. „Philippe odišiel a ja budem musieť dožiť so starcom!“ Keby si jej muž André tak neuvedomoval svoj vek, ľahšie by sa jej zabúdalo na vlastný. Stále si však majú čo povedať a ich spoločný život plynie v porozumení. Konflikt nastáva, keď sa syn vzdáva sľubnej kariéry literárneho vedca, obracia kabát a tvrdí, že negativizmus francúzskej ľavice ho nikam neposúva. Matke ľavičiarke v tej chvíli zasadil tvrdý úder. Búrlivú výmenu názorov ukončila veta: „Nie som sviniar len preto, že odmietam prijať vašu senilnú zaťatosť.“ (s. 29) Slovné spojenie „senilná zaťatosť“ boli poslednou kvapkou a hrdinka sa rozhodne, že ho už nikdy v živote nechce vidieť. Od tohto momentu sa musí vysporiadať nielen so starnutím seba i manžela, ale aj s nepochopiteľnou nenávisťou a zatrpknutosťou voči synovi. Manželstvo sa zmieta v hádkach, obviňovaní a ona sa umára v ťaživých myšlienkach. „Pýtala som sa samej seba, ako človek dokáže žiť, keď už od seba nič nečaká.“ (s. 52) Simone de Beauvoir napísala túto poviedku ako zrelá žena pred šesťdesiatkou, preto akiste dobre vedela, čo dokážu narobiť hormóny a úpadok tela s mysľou ženy. Jej hrdinka je chvíľami až nepríjemná a jej správanie nepochopiteľné. Ale ktovie, aké budeme my?! Syn ju niekoľkokrát prosí, aby prehodnotila svoje rozhodnutie, no ona mu opakovane zabuchne dvere na byte aj v srdci, a potom plače. „Čo je to dospelý človek? Dieťa nafúknuté vekom. Strhla som z neho jeho vek a videla ho ako dvanásťročného, nie je možné mu to zazlievať. Ale predsa len to už bol muž. Nemala som žiadny dôvod súdiť ho menej prísne než kohokoľvek iného. Mám tvrdé srdce? Existujú ľudia schopní milovať aj bez nutnosti úcty? Kde sa začína a kde sa končí úcta? A láska? Keby pokašľal svoju univerzitnú kariéru, keby mal priemerný život, nikdy by som mu neodoprela svoju nežnosť, lebo by ju potreboval. Keby som sa preňho stala zbytočnou, ale hrdosť by zostala zachovaná, ďalej by som ho vrúcne ľúbila. Ale naraz mi unikol a ja ho odsudzujem. Čo si s ním mám počať?“ (s. 46) Možno za jej správanie a frustráciu môže aj nahromadená úzkosť z vysokého veku a zlé ohlasy na jej najnovšiu knihu. Bývalá študentka, ktorej ju dala prečítať, pri posudzovaní opatrne volí slová. Nechce sa jej dotknúť, no i tak ju podráždi, keď jej povie, že určite napíše mnoho nových kníh, pretože je ešte taká mladá. „Často mi to hovoria a zvyčajne sa cítim polichotená. No zrazu ma to slovo podráždilo. Je to dvojznačný kompliment, ohlasujúci bolestivé zajtrajšky. Udržať si vitalitu, veselosť, duchaprítomnosť znamená ostať mladým. Takže údelom staroby je rutina, ustrnutie, senilita. Nie som mladá, som dobre zachovalá, a to je veľký rozdiel.“ (s. 50) Neustále v duchu rekapituluje svoj život a rozhodnutia. Vždy odmietala pozerať sa na život ako na proces degradácie, myslela si, že vzťah s Andrém sa nikdy nepokazí, ža Philippe sa bude každým dňom viac podobať na muža, akého z neho chcela mať. „Aká ilúzia! Slová Saint-Beuva sú pravdivejšie než tie Valéryho: „Na niektorých miestach stvrdnete, na iných zhnijete, ale nikdy nedozrejete.“ Telo ma zrádzalo. Nedokázala som viac písať. Philippe zmaril všetky moje nádeje a najviac ma zarmucovalo, že situácia medzi mnou a Andrém sa zhoršovala.“ (s. 58) Niektoré páry majú to šťastie, že k sebe opäť nájdu cestu. Simone de Bauvoir necháva svojich hrdinov vykročiť po ceste nádeje, lásky aj zmierenia. „Nikdy nebudeme dvoma cudzincami. Raz, možno zajtra, sa opäť nájdeme, lebo moje srdce ho už našlo.“ (s. 63) Žena sa už nechce dívať príliš dopredu. Tam čakajú samé nelichotivé veci ako trebárs choroby, osamelosť v cudzom svete či rozpadnuté zuby z jej snov…
Osamelosť po rozchode niekedy končí šialenstvom
Druhá poviedka má názov Monológ a do bodky ho vystihuje aj hlas rozprávačky. Čítanie nie je vôbec jednoduché, ale kto sa dokáže naladiť na subjektívny prúd vedomia hlavnej hrdinky, bude odmenený silným literárnym zážitkom. S niečím podobným sa môžete stretnúť v diele Blízko divokého srdca od Clarice Lispector (Portugalský inštitút, 2021, prel. Jana Benková Marcelliová) alebo pri čítaní knihy Hildy Hilst Obscénna pani O (Portugalský inštitút, 2022, prel. Zuzana Greksáková). Interpretácia diela písaného takýmto štýlom nie je vôbec jednoduchá. Simone de Beauvoir necháva svoju štyridsaťtri ročnú hrdinku Muriell počas silvestrovskej noci chrliť nenávistný prúd myšlienok. Jej prejav je vskutku dynamický, pôsobí až divadelne, je veľmi fragmentárny, dopĺňa ho o prehovory iných postáv, čím trhá reťazec vlastných myšlienok a čitateľ môže zostať zmätený. Je ťažké klasifikovať autorkin naratív, je to v podstate hybrid, ktorý zahŕňa monológ, dialóg, úvahy, nerešpektuje gramatické normy a nevyhýba sa ani expresívnym vyjadreniam. Muriell je osamelá žena. Ani jeden z partnerov to s ňou nevydržal, ten posledný si vzal ich spoločného syna do starostlivosti po tom, čo dcéra spáchala samovraždu. Rozviesť sa s ním nemieni, pretože by ju už finančne nepodporoval. Hrdinkin monológ je desivý, kope do homosexuálov, matku nazýva kurvou, obťažuje susedov telefonátmi, premýšľa o tom, že by si pred synom podrezala žily alebo dostala hysterický záchvat, aby sa k nej vrátil. Manžela má za tyrana a idiota. „Ten chmuľo sa hrá na malého Napoleona a pustil ma k vode lebo nie som hysterka a nepadla som pred ním na kolená. Veď ja ho priškripnem.“ (s. 74) Pri týchto vetách sa akiste usmejete. Hysterka o sebe tvrdí, že nie je hysterická. Autorka stvorila najnegatívnejšiu a zároveň najpoľutovania hodnejšiu postavu, s akou som sa v literatúre doposiaľ stretla. Veď posúďte sami, môže niekto toto povedať? „Nie som rasistka ale seriem na moslimov židov negrov presne tak isto ako seriem na Číňanov Rusov Američanov Francúzov. Seriem na celé ľudstvo čo pre mňa kedy spravilo to by ma veru zaujímalo. Ak sú takí kreténi že sa navzájom podrezávajú bombardujú napalmom kynožia nevyplačem si pre nich oči. Milión zmasakrovaných detí no a? deti sú aj tak len potenciálni špinavci trochu to odľahčí planétu veď sami priznávajú že je preľudnená tak čo?“ (s. 81) Negativizmus sa nezadržateľne valí zo stránok. Najemotívnejšie sú časti, kedy hovorí o svojej dcére, ktorú dohnala k samovražde a ani za svet si to nechce pripustiť: „Ja by som Sylvie vedela nájsť toho správneho muža. Držala som ju nakrátko áno bola som prísna ale aj nežná a vždy pripravená porozprávať sa s ňou chcela som byť jej priateľkou keby sa ku mne matka takto správala ruky by som jej bozkávala. Lenže ona bola nevďačnica! Viem je mŕtva a čo má byť? Mŕtvi nie sú svätci. Nespolupracovala s ničím sa mi nezdôverovala. Niekto v jej živote bol chlapec alebo možno dievča ktovie táto generácia je úplne strelená kto sa v tom má vyznať.“ (s. 77) Čítala jej denníky, hrabala sa jej vo veciach, nedala jej dýchať. Ani dnes si nechce priznať, že ako matka zlyhala, že slovo matka je pre jej osobu urážkou tohto slova. Počas celej noci bombarduje synovho otca telefonátmi, zmieta sa v chaose myšlienok, preskakuje z jednej témy na druhú a pred nami sa vytvára obraz nešťastnice, chorej a zlomenej ženy. Simone de Beauvoir nás touto poviedkou vrhá do krútňavy, z ktorej sa iba ťažko vynára. Brilantné!
Desivá ľahostajnosť milovaného človeka
Tretiu poviedku, ktorá prepožičala názov celej zbierke by som pokojne označila za hororový príbeh. Samozrejme, žartujem. No ženy, ktoré niečo podobné zažili, mi akiste dajú za pravdu, že v prípade partnerovej nevery sa ocitáme v zlom hororovom sne (určite to platí aj naopak). Monique má krátko po štyridsiatke, svojho manžela miluje priam opičou láskou, verí, že teraz, keď sa jedna dcéra vydala a druhá sa presťahovala za oceán, ich čaká bezstarostný a pohodový život. Od samej radosti si začína písať denník ako kedysi v dvadsiatke. Ani vo sne by jej nenapadlo, že čoskoro sa doň bude denno-denne žalovať. Maurice si totiž našiel milenku. „Všetky ženy si o sebe myslia, že sú iné, všetky si myslia, že niektoré veci sa im nemôžu prihodiť, a všetky sa mýlia.“ (s. 105) Pri texte feministky Simone de Beauvoir by ste zrejme očakávali, že Maurice poletí aj s kufrom na ulicu, Monique si vydýchne, že sa konečne zbavila úlohy žienky domácej a chlapa, a môže sa vrhnúť na svoju kariéru. Ale autorka prekvapuje. Jej hrdinka sa spočiatku rozhodne, že bude hrdo znášať manželov úlet, dokonca mu dovoľuje, aby svoj čas delil na polovicu medzi ňu a milenku Noëllie. Priateľka jej totiž poradila, aby bola chápavá a priateľská, pretože všetci muži po štyridsiatke mávajú takéto excesy. Snaží sa zostať nad vecou, ale čoraz viac sa umára. V jej denníkových zápiskoch to začína vrieť a my neprestávame krútiť hlavou, čo všetko je schopná zniesť milujúca žena. Kde je hrdosť? Monique plače, prosí manžela, aby sa milenky vzdal, a on ju chlácholivo hladí po pleci a upokojuje ju, že ich má obe rovnako rád. Čože?! Autorka týmto príbehom šokuje a vyvoláva silné emócie. Necháva nás urputne premýšľať, čo by sme na Moniqinom mieste urobili my. Keď nepracuješ, nemáš kam ísť a zvolila si si rolu domácej panej, nemáš veľmi na výber. Beriem späť, vždy máš na výber. Plaziť sa a prosíkať o nehu by malo byť to posledné. Moniqin postoj a správanie sa postupne menia, odmieta hrať úlohu chudery, začína vyvolávať hádky, navzájom sa s manželom zraňujú, ale aj tak sa nepochopiteľne zubami-nechtami drží mŕtveho vzťahu. Pýta sa priateľky to, čo sa pýtajú všetky podvedené ženy: „Čo iného okrem pocitu novosti a pekného tela môže dať Noëllie Mauriceovi?“ Tá jej odpovedá, že „nikdy nerozumieme láskam druhých.“ (s. 152, 153) Ako príbeh plynie, utrápená žena upadá do čoraz väčšieho marazmu, zanedbáva svoj výzor, nevychádza z domu, obviňuje sa zo zlyhania. Uvedomuje si, že sama môže za to, že sa teraz nevie pustiť manžela. „Dnes ráno ma osvietilo: všetko je to moja vina. Mojou najvážnejšou chybou bolo, že som si neuvedomila, že čas plynie. Plynul a ja som ustrnula v pozícii ideálnej manželky ideálneho manžela. Namiesto toho, aby som oživila náš sexuálny život, opájala som sa spomienkami na naše niekdajšie noci. Predstavovala som si, že som si uchovala svoju tridsaťročnú tvár a telo, namiesto toho, aby som sa starala, cvičila, navštevovala salón krásy. Nechala som svoju inteligenciu atrofovať, nevzdelávala som sa, hovorila som si: neskôr, keď ma dievčatá opustia.“ (s. 164) Pri tomto výroku možno srdcia feministiek zajasali. Zdá sa, akoby Monique precitla a chce sa pustiť do razantnej zmeny vo svojom živote. Žiaľ, nie. Simone de Beauvoir sa rozhodla, že natvrdo a drsne zobrazí nešťastie a neschopnosť podvádzanej ženy odtrhnúť sa od manžela, na ktorého sa až nezdravo naviazala. Monique stále dúfa, že jej manžel zavolá a poteší ju správou, že milenku pustil k vode. Protikladom utrápenej ženy je jej dcéra. Keď sa jej pýta, akých chýb sa v živote dopustila, pragmaticky odpovedá: „Dopustila si sa chyby, že si uverila v lásku až za hrob. Ja som to už pochopila, len čo mi na nejakom chlapíkovi začne záležať, nájdem si iného.“ (s. 190) Poviedka sa končí nadmieru uspokojivo. Pomyselné dvere, za ktorými sa zlomená žena zabarikádovala, sa poodchýlili.
Simone de Beauvoir vykreslila tri portréty žien nachádzajúcich sa uprostred existenčnej krízy. Necháva nás precítiť ich strach, hnev, frustráciu, osamelosť, bolesť a sklamania. Sú v rozličnom veku, z odlišných sociálnych vrstiev, ale všetky prežívajú vlastný hnev tvárou tvár nepochopeniu, nespravodlivosti a prekážkam spojeným so ženským osudom.
Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise Glosolália 1/2023
Simone de Beauvoir: Zlomená žena, preklad Ivana Dobrakovová, Inaque 2021
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments